Chlapec z dobrej rodiny a syn diplomata: Taký bol mafiánsky bos Miroslav Sýkora

Miroslav Sýkora stál za založením najvplyvnejšej mafiánskej skupiny v porevolučnom období 1989.

Jeho otec bol diplomat, v rovnakých šľapajach sa pôvodne vydal aj mladý Sýkora. Začal študovať diplomaciu v moskovskom Inštitúte medzinárodných vzťahov. Na dráhu zločinu ho mal zlákať tiež syn diplomata Šaňo Belovič, ktorý bol zároveň Sýkorov spolužiak. Práve v Moskve začali robiť prvé kšefty, keď do Československého domu dodávali úzkoprofilový tovar, najmä potraviny a alkohol. Práve tam sa dostali prvýkrát do kontaktu s rodiacou sa ruskou mafiou. Tento spôsob štúdia však nepriniesol potrebné výsledky, a tak obidvoch mladíkov vyrazili zo školy. V Moskve ich už nebavilo zostať, a tak sa vrátili do Bratislavy.

Sýkora "vyškolený východom" spolu s Belovičom a Takáčom vytvorili hlavné jadro nového organizovaného zločinu v Bratislave. Pôvodne o spolupráci s Rusmi neuvažovali, najmä Belovič bol rázne proti tomu, Sýkora však mal na vec iný názor, aj preto mal záujem, aby sa Šaňa zbavil, čo sa aj stalo. Zomrel za podivných okolností za volantom svojho auta, hovorilo sa, že dostal infarkt... Po jeho smrti sa skupina rozdelila na dve vetvy: sýkorky a takáčovcov.

Viac fotografií nájdete TU ►►►

Miro v snahe neupozorňovať veľmi na to, čo robí a vyhnúť sa zároveň nepríjemným otázkam najbližších, dal sa na štúdium žurnalistiky. V 3. ročníku však s ním praskol. Ako nadpriemerne inteligentný nevyužil svoj mozgový potenciál na doštudovanie vysokej školy, ale na podstatne odlišnú činnosť. Bol spolu s Petrom Steinhübelom alias Žaluďom považovaný za tzv. ekonóma organizovaného zločinu vo vtedajšom Československu.

Sýkora, ktorý pôsobil na svoje okolie veľmi milým, priateľským, občas až žoviálnym dojmom, v skutočnosti bol mužom dvoch tvárí. Patril medzi najzásadovejších bosov podsvetia v Bratislavskom kraji. Jeho skupina sa neštítila ničoho, mali prsty vo výpalníctve, v krádežiach a dokonca aj vo vraždách. Jeho meno sa spája aj so smrťou policajta Róberta Remiáša, ktorého vrah dodnes nie je známy. Bolo verejným tajomstvom, že sýkorovci boli prepojení s vtedajšími štátnymi špičkami. Výnimkou nebola ani SIS a jej námestník riaditeľa Jaroslav Svěchota.

Čítajte TU o začiatku konca Miroslava Sýkoru, zahlasujte zároveň v našej ankete ►►►

Kosa padla na kameň po najväčšej bankovej lúpeži na Slovensku, keď  začiatkom januára 1996 z  trezora nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky sa "stratilo" takmer 175 miliónov korún. Zvláštne bolo, že hoci objekt peňažného ústavu bol napojený na policajný pult, muži zákona, ktorí boli v službe, nezachytili žiadny signál o narušení objektu. Polícia vtedy okrem iných verzií pracovala aj s tou, že páchatelia pochádzajú z radov pracovníkov banky. Sýkora v tom čase povedal, že už má dostatok prachov a chce sa dať na politickú dráhu. Na mieste ho mal nahradiť Róbert Lališ, známy ako Kýbel.

Sýkora si však zobral svoj podiel z nitrianskej VÚB. No deľba sa nepozdávala jeho kumpánovi Petrovi Križanovičovi alias Duranovi. Došlo k prestrelke, Duranovi následne pre zranenia museli amputovať nohu. Ten netajil, že sa Sýkorovi pomstí. Stalo sa tak 6. februára 1997, keď sa Miroslav vybral na stretnutie do hotela Holiday Inn na Bajkalskej ulici, kam ho pravdepodobne vylákal niekto, komu dôveroval. Na pravé poludnie na Sýkoru a jeho šoféra Petra Radiča dvaja neznámi muži spustili paľbu z brokovnice a zo samopalu. Podľa svedectva je v spise uvedené, že Sýkoru strelci zasiahli 13 ranami do hlavy. Obaja sú pochovaní na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí.