PREHOVORILI pamätníci ÚNOSU 66 Čechoslovákov v ANGOLE: Ako v zajatí PREŽILI 469 dní?

Prví Česi a Slováci boli do Angoly vyslaní na jeseň roku 1977, kedy mali obnoviť prevádzku miestnej celulózky a papierne. Na tejto misii ich sprevádzali aj ich rodiny vrátane žien a detí. V roku 1983 ich však zajali angolskí partizáni a začali tvrdé vyjednávania s československou vládou.

„Včera (19.6. pozn. red.) to bolo 40 rokov, čo sme sa prvýkrát oficiálne dozvedeli, že pôjdeme po 15 mesiacoch domov. To k nám prišiel jeden z generálov UNITA, zvolal si nás do chyže po večeri, a povedal nám, že sa konečne dohovorili na tom, že si pre nás príde pán námestník Svoboda a odvezie nás domov,“ začal svoje rozprávanie Lubomír Sazeček, jeden zo štyroch prítomných rukojemníkov v Bratislave.

Všetci dvadsiati zajatí, ktorí tam ešte vtedy boli, túto informáciu zobrali s úplným pokojom, pretože podľa slov Sazečka nikomu z UNITA neverili. Napokon skutočne 23. júna 1984 všetkých 20 mužov o 8.30 h. ráno pristálo lietadlo v Prahe na Ruzyni, kedy vystúpili na česko-slovenskú pôdu po 15 a pol mesiacoch.

Povstalecké hnutie UNITA zajalo 12. marca 1983 v angolskom meste Alto Catumbela 66 Čechoslovákov. Potom ich donútili k pochodu angolskou džungľou na ich základňu, ktorá bola vzdialená 1 326 kilometrov, ktoré prešli za 76 dní a nocí, pretože sa pochodovalo hlavne v noci kvôli utajeniu. Počas pochodu už 19. apríla zomrel prvý unesený. Bol to Slovák Jaroslav Navrátil († 37).

„Celý pochod bol v nepríjemnom teréne, kedy skončilo obdobie dažďov a začalo obdobie sucha. Tam, kde prestali dažde, začali mrazy, čiže sme boli vystavení nepríjemným prírodným podmienkam,“ popisoval strastiplnú cestu Sazeček. Dostávali veľmi málo jedla, a aj to, čo dostali, nemali ani čím jesť, pretože nemali so sebou nič.

Keď sa dostali po 76 dňoch do tábora UNITA, ženy a deti tam museli zostať ešte necelý mesiac. „Za pomoci Medzinárodného Červeného kríža ich potom prepustili,“ pokračoval. Medzi prepustenými bolo aj ďalších 7 chorých mužov. „Nás ostatných 20 si tam nechali ako zálohu.“ Pôvodne ich chceli vymeniť za 630 svojich zajatých vojakov v Luande – hlavné mesto Angoly.

Napokon tam boli celý rok. „Potom nám 14. augusta vyhlásili izoláciu vo dvojiciach, a my sme sa až do Vianoc nesmeli medzi sebou stýkať,“ pokračoval Sazeček. Okolo ich tábora sa vyskytovali všetky možné africké divoké zvieratá, takže keď potrebovali ísť v noci na záchod, museli svoju potrebu robiť do plechovky, prezradil Sazeček.

Nie všetci, ktorí do Angoly vtedy išli, tam aj chceli zostať. Niektorí odtiaľ po príchode chceli hneď odísť a hľadali si na to rôzne zámienky, prezradil ďalší z unesených František Zlocha (85), ktorý tam bol od úplného začiatku až do konca, keď vystúpil na pražskom letisku. „Zo všetkých československých expertov som tam strávil najdlhšie. Bol som jediný, ktorý som 17. novembra 1977 vycestoval v prvej skupine a vrátil som sa v tej poslednej skupine.“

Pán Zlocha, keď prvýkrát prišiel do Angoly v roku 1977, považoval túto krajinu za niečo výnimočné. „Moja stará mama, keď som bol dieťa mi hovorievala: Keď budeš poslúchať, budeš sa modliť, dostaneš sa po smrti do raja. A ja som sa do toho pomyselného raja dostal za svojho života. Ja som považoval tú krajinu za ten biblický raj,“ prezradil. „Boli však ľudia, ktorí to nezniesli pre to, že sú ďaleko, a že sú odlúčení od rodiny. A to bolo snáď to najhoršie,“ dodal.

Najhoršie pre neho však bolo to, že to celé spôsobil aj druhým. „Hlavne manželke, ktorá prežila to utrpenie, a potom ochorela a zomrela. To je to najhoršie, čo sa mohlo stať,“ priznal s pohnutým hlasom František Zlocha.

Jozefína Parajová rozprávala o tom, ako im v noci bolo veľmi chladno. „Prvú noc sa podarilo Ondrejovi Vandovi priniesť tri, či štyri deky. Jednu deku chytil a povedal mi, zakry svoju dcérku. Do dnešného dňa som mu za to povďačná,“ opísala. Ako priznala, to bolo pre nich naozajstné bohatstvo. „Alebo keď sme voľakde dorazili, prvé bolo, že sme zbierali drevo. Keď bol ohníček, to sme boli ako doma, ako v interhoteli. Pre nás to bolo bohatstvo, len ruky si zohriať,“ pokračovala Jozefína.

„Keď sme dlho dlho pochodovali a moja 10-ročná dcéra sa ku mne obrátila a povedala: Mami, ja mám obrovský hlad, prosím ťa, daj mi niečo jesť. A ja ako matka som jej nič v tom zúfalstve nevedela dať, iba trávu,“ priznala.

Vojaci im síce varili, ale raz za deň, a aj to až večer. Keď ich potom volali bolo už veľakrát pol jedenástej večer, a to už niektorí spali. „Keď nám však rozdávali jedlo, tak sme im poďakovali,“ prezradila Jozefína.

Keď 19. apríla zomrel prvý zo zajatcov Jaroslav Navrátil, to bolo pre nich veľmi ťažké. Vojaci ho po smrti zabalili do bieleho plátna a vystrojili aj pohreb. „My ženy sme pozbierali lúčne kvety, vojaci urobili z dreva jednoduché lavice a oni sú zvyknutí, keď niekto zomrie, že plačú,“ pokračovala. A po pohrebe sa ozývali medzi unesenými hlasy, kto bude ďalší.

Napokon žiadny ďalší už nebol. Po 111 dňoch pristálo 1. júla 1983 prvých 45 zajatých Čechoslovákov v Prahe. A 23. júna 1984 po 469 dňoch pristálo o 8.30 h. na pražskom letisku lietadlo, odkiaľ vystúpilo zvyšných 20 mužov.