Zabíja nás Černobyľ aj po 33 rokoch? Jadrové hriechy komunizmu odhalené v novej knihe

V osudnú noc 26. apríla 1986 uniklo do ovzdušia štyrikrát viac radiácie, než uvoľnila atómová bomba Američanov svojím dopadom na Hirošimu. Napriek tomu dodnes existujú jediné oficiálne štatistiky, ktoré sú síce tragické, no kvantitatívne nijako desivé. Podľa spisovateľky Kate Brown, ktorá sa v knihe MANUAL FOR SURVIVAL: A CHERNOBYL GUIDE TO THE FUTURE (Príručka pre prežitie: Černobyľský sprievodca budúcnosťou) venuje najhrozivejšej jadrovej katastrofe v dejinách ľudstva, je však obetí najznámejšie atómovej elektrárne neporovnateľne viac.

Len v Ukrajine podľa Brownovej zomrelo na následky radiácie za posledných 30 rokov neuveriteľných 150 000 ľudí. Černobyľský ožiarený mrak však nezostal len nad svojou domovinou, ale radiácia putovala naprieč Európou a nevynechala ani Československo. Dostala sa až do vyše 2000 km vzdialeného Švédska. História silu radiácie opakovane podceňovala – najprv pri Hirošime, potom pri Černobyle a najnovšie aj pri Fukušime. Vieme naozaj, aké škody na ľudskom zdraví – kde všade a už ako dlho – pácha Černobyľ?

Podľa Brownej túto konšpiračne pôsobiacu otázku ilustruje prípad z roku 2017, kedy colníci na hranici medzi USA a Kanadou zastavili kamión a v rámci rutinnej kontroly zmerali úroveň radiácie Geigerovým senzorom. Čísla boli hrozivé a všetkých okamžite premkol strach, že v prívese sa nachádza tzv. špinavá bomba.

Keď však polícia skontrolovala náklad, obavy povolili. Nešlo o nálož, ale o ovocie. Zdrojom radiácie bola krabica nevinne pôsobiacich čučoriedok natrhaných na Ukrajine.

Dôvod, prečo k niečomu takémuto mohlo vôbec dôjsť, je jednoduchý. Ľudia podceňujú radiáciu odkedy zničila japonskú Hirošimu. Aby si USA po vojne zachovali tvár, silu jadrovej bomby zľahčili a nazvali ju veľmi silnou konvenčnou zbraňou, ktorá spôsobuje vážne popáleniny. Hlavne, aby nikto nehádzal radiáciu do jedného vreca s opovrhovanými chemickými zbraňami...

Na túto lož, samozrejme, kruto doplatili americkí poľní lekári, ktorí pomáhali v zničených častiach mesta. O mnoho rokoch neskôr, keď vybuchol Černobyľ, boli prvými obeťami radiácie hasiči bojujúci s požiarnom v elektrárni. Na istú smrť do zamorenej zóny komunisti posielali ďalší a ďalších ľudí, ktorým lekári odporučili, aby pili počas celého dňa vodku – tá podľa nich stimulovala pečeň a telo sa rýchlejšie zbavovalo radiácie. Jód, prvá pomoc pri radiačnom ožiarení, podávaný nebol. Nikto totiž nemal v Sovietskom zväze ani potuchy, ako v takejto situácii postupovať.

Podľa Brownovej sa ľudia dopúšťali chýb súvisiacich so zľahčovaním kritickej situácie roky. Listy, ktoré spadli na jeseň 1986 v Kyjeve, mali byť podľa autorky považované za nukleárny odpad. Pôda nasiakla toľko radiácie, že mal byť zakázaný zber húb. Rádioaktívne bolo aj prasacie mäso, pretože zvieratá jedli ožiarenú zeleninu vyrastajúcu zo zeme. Namiesto toho, aby vtedajšie úrady toxickú potravu zničili, rozdelili ju a rozdistribuovali naprieč Sovietskym zväzom, aby si z nej každý po troške odjedol. Malé množstvo predsa nemohlo nikomu ublížiť.

Brownová vo svojej publikácii píše, že ani dnes to nie je iné a veľká časť poľnohospodárskej pôdy na Ukrajine je stále nebezpečná. Ale prečo plytvať jedlom? Akoby nestačilo, že ľudstvo už tak dosť trpí alarmujúcou mierou onkologických (rakovinových) ochorení.