Palach zomrel pred 54 rokmi: UPÁLIL sa za bieleho dňa, sestrička opísala UKRUTNÉ dni na lôžku

V roku 1969 bol vzduch v Československu akýsi ťaživý a národ sa postupne zmieroval so svojím osudom. Pred 11 rokmi v auguste 1968 vpadli do krajiny vojská Varšavskej zmluvy s viac ako pol miliónom vojakov a 6-tisíc tankami. „Normalizácia" pritlačila ľudí k múru a zmarila všetok progres smerom k slobode a demokracii, ktorý sa podarilo dosiahnuť počas Pražskej jari.

Normalizácia režimu späť ku komunizmu vyvolala vlnu odporu, no po dlhých rokoch si väčšina ľudí na prítomnosť okupantov viac-menej zvykla. Ťažšie to mali tí jedinci, ktorí sa snažili národ zobudiť a vzoprieť sa utláčaniu. Jedným z takýchto hrdinov bol Jan Palach, 20-ročný študent Karlovej Univerzity v Prahe.

„Vzhledem k tomu, že naše národy se ocitly na pokraji beznaděje a odevzdanosti, rozhodli jsme se vyjádřit svůj protest a probudit svědomí národa.“ Toto napísal na internáte Jan Palach len niekoľko minút predtým, ako spravil čin, ktorý ho navždy zapísal do dejín ako hrdinu Československa. V izbe mu neskôr našli listy s požiadavkami, ktoré, ak nebudú splnené, zapáli sa "ďalšia ľudská pochodeň".

Bol štvrtok, 16. januára 1969, pol druhej poobede. Pokojným krokom pristúpil k Národnému múzeu na Václavskom námestí v Prahe, zložil si ruksak, položil bundu na zem. Vzápätí sa na námestí plnom ľudí polial horľavinou a zapálil. Okoloidúci ho uhasili kabátmi.

Palach skončil v nemocnici s popáleninami 2. a 3. stupňa na 85 % tela. „Keď som ho videla prvýkrát, tak bol celý spálený. Mal zdravé len chodidlá nôh,“ popísala Blesku zdravotná sestra Liana Hanusová, ktorá mala vtedy službu. Bol pritom plne pri vedomí a zaujímalo ho najmä to, čo sa deje za múrmi nemocnice.

Deň po svojom čine poskytol psychologičke Zdenke Kmuníčkovej, ktorá sa o neho na oddelení popálenín v tom čase starala, rozhovor. „Celé tie dva dni bol presvedčený, že prežije. Až na tretí deň som vycítila, že on už vie, že to neprežije,“ uviedla lekárka pre Blesk. Dokonca si myslel, že je mladá a preto sa jej tak zveril. Zrak mu poškodili popáleniny a takmer nič nevidel.

Podľa jej slov mal pacient veľmi tichý hlas a pravdepodobne za to mohli spálené priedušky. Jeho pery boli tiež celé zhorené, keďže mu plamene zasiahli aj tvár. Palach sa v nemocnici sťažoval, že ho zranenia bolia. To je údajne pri popáleninách 2. stupňa bežné, no tie 3. stupňa zasahujú tak hlboko, že spôsobia odumretie nervov a pacient nič necíti.

Palach podľa lekárov dostal lieky proti bolesti, ktoré tlmia celú nervovú sústavu. Často sa stav na chvíľu zlepšil a inokedy bol zas život ohrozujúci.

Večer, 18. januára sa však natoľko zhoršil, že už všetci vedeli, čo príde. 19. januára o pol štvrtej poobede študent na následky popálenín zomrel. Na jeho pohreb prišlo 25. januára 200-tisíc ľudí a symbolicky sa premenil na demonštráciu proti okupácii.