SEXI Slovák s výzorom hollywoodskej hviezdy: Robil kovboja, lovil kengury, kúpal sa s piraňami

Povedali by ste, že z chlapca z prešovského sídliska sa môže stať jeden z najzdatnejších kovbojov Austrálie? Veru, stalo sa. Vladimír Vlasatý sa najprv potúlal po celom svete, keď si zmyslel, že musí ešte vyskúšať hon dobytka. Naučil sa perfektne jazdiť na koni a naháňal dobytok po celej prérii. Kone vždy miloval a keď sa dozvedel o zaklínačovi koní zaoberajúcim sa rečou a správaním týchto zvierat, prihlásil sa na kurz a sám to skúsil. “Dostal som možnosť stať sa kovbojom v Austrálii a naplniť si tak jednu z mojich životných túžob,” vysvetľuje. Práca mu išla tak od ruky, že sa vypracoval medzi špičku: “Jeden ranč je tam veľký ako celé východné Slovensko. Šiesti kovoji sme naháňali veľké stáda. Pomáhala nám helikoptéra, ktorá nalietala smerom k nám a zaháňala k nám kravy.”

Do sveta sa Vladimír vybral ako 18-ročný. Vyštudoval históriu v Anglicku, našiel si tam prácu a šetril si na svojej cestovateľské zámery. S tromi tisíckami eur sa najprv vybral na osemmesačnú cestu z Londýna do Pertu a do Austrálie cez celú Európu po zemi - peši, stopom, vlakom. Šiel cez Blízky východ, Indiu, Nepál, cez Juhovýchodnú Áziu až do Malajzie. “Tam mi došli peniaze. Pôvodne som plánoval chytiť nejakú loď a plaviť sa, no do Pertu som musel letieť. Tam som pristál s 50 eurami vo vrecku, zostal som tri roky,” smeje sa. Venoval sa sezónnym prácam, deväť mesiacov robil kovboja na rančoch na severe, tri na juhu lovil ryby: "A tak som pendloval dookola.”

Cestou do Austrálie šiel cez Irak práve v časoch najhorších bojov. Keď v roku 2010 v Kirkuku vystúpil z malého minibusu, miestni ho hneď varovali, že musí ísť preč, lebo keď si niekto všimne, že je cudzinec, do pol hodiny ho unesú. Mal výhodu toho, že vyzeral ako Arab, keďže je tmavý a mal dlhú bradu, nosil arabský šál na hlave. Napriek tomu sa dostal do zajatia. Trikrát ho zatkli, lebo si mysleli, že je špión. Prvý raz ho chytili v Akre. Ubytoval sa v ubytovni, keď podvečer šiel z mesta zrazu pri ňom zastavilo terénne auto s ľuďmi v uniformách a na korbe sedelo 12 chlapov v kuklách: “Obkľúčili ma, mierili na mňa kalašnikovmi a prikázali mi nastúpiť. Viezli ma hodinu do púšte, do starej opustenej budovy. Myslel som si, že sú to únoscovia, očakával som svoj koniec. Pomyslel som si, že veď rodičia peniaze nemajú, od koho si ich budú vymáhať. Priviedli nejakého papaláša, ktorý si ma posadil oproti, začal ma vypočúvať, no nevedel po anglicky. Trvalo to celú noc. Bol som odhodlaný priznať aj vraždu. Zrazu mi napadlo slovo ambasáda a ukázal som im pas. Nakoniec ma odviezli späť na ubytovňu, ráno si po mňa prišla tajná služba. Znova ma vypočúvali. Nešlo im do hlavy, že som turista v krajine, kde je vojna.” Nakoniec ho pustili, no to isté sa zopakovalo ešte trikrát. Už však vedel, o čo ide, bol uvoľnený, kým čakali na potvrdenie dokladov, čas si s nimi krátil hraním irackých hier.

Z Austrálie šiel na Nový Zéland, kde profesionálne krotil kone, najprv ich musel chytiť v divočine. Kovboja robil aj v Kanade, spôsobom, akým to robili pred dvesto rokmi: “Bolo to podobné ako v Austrálii, no bez pomoci helikoptéry. Každú jednu kravu sme museli na rozľahlom území nájsť a zahnať ju tam, kam sme potrebovali.”

Potom si to namieril do Južnej Ameriky. Počas niekoľkých mesiacov prešiel Kolumbiu, Brazíliu a Mexiko i Peru a odtiaľ jeho kroky viedli do amazonskej džungle. Zdolal prales, jasne že mal indiánskeho sprievodcu. Pri prechode bažinami sa mu na drevenej klade pošmykla noha a spadol. “Hoci som rýchlo vyskočil a prebehol na druhú stranu, našiel som na sebe množstvo pijavíc, chrobákov a iného hmyzu. Smrdel som, svrbela ma pokožka. No nebolo sa tam kde umyť, musel som ešte ďalšie dve hodiny takto kráčať, kým sme prišli k miestu, kde som sa mohol opláchnuť v jazere. No bolo plné piraní a z rán po pijaviciach mi tiekía krv, preto som musel rýchlo vbehnúť a vybehnúť,” opisuje. Keď sa mu rany zahojili, tak sa v jazere aj kúpal, dokonca pirane chytal a jedol.

Prešiel peši rumunské Karpaty, vyhol sa divej zvery, no napadli ho pastierske psy. Spočiatku ich odohnal palicou. Podvečer však pri schádzaní z hrebeňa sa k nemu približovalo šesť bodiek. Chcel ujsť, no obkľúčili ho a zúrivo sa k nemu približovali. “Ešte nikdy som takú agresivitu nevidel, bolo to najhoršie, čo som kedy zažil. Pripravoval som sa na boj, psy pomaly uzatvárali kruh a dostávali sa čoraz bližšie. No pud sebazáchovy ma zmenil na jaskynného muža, vyvolal vo mne zvieracie pudy a agresivitu som opätoval. No namiesto toho, aby sa ma zľakli, zaútočili. Začali sme sa biť, trvalo to asi pol minúty. Môj rev a štekot psov privolal pastiera vo chvíli, keď som už strácal stabilitu. Pískal na nich, bil palicou a zahnal ich. Dohrýzli mi iba ruky a nohy,” dodáva. Zažil to ešte dvakrát, útoky besných psov vždy prežil pomocou pastierov. Štvrtý pokus už neriskoval a uvedomil si, že z hôr musí zísť ešte predtým, než ho psy roztrhajú.

Prešiel mnoho historických pamiatok, niektoré pretrvali aj tisícky rokov, no dnes už pre vojnový konflikt neexistujú. “Je to smutné,” zamyslí sa. Sem - tam mu došli peniaze, niekde si nemohol vybrať hotovosť, dokonca strávil tri noci na letisku, kde spával v kúte. Prespával aj pod holým nebom a zažil aj pocity bezradnosti a bezmocnosti. No vo viacerých krajinách natrafil na dobrosrdečných ľudí.

Na potulkách svetom sa dorozumieval rukami-nohami, veď po anglicky všade nevedia. “V Iraku, Turecku ani v Sýrii. Zaberá úsmev, niekedy som sa pokúšal vysvetľovať niečo aj hodinu, nakoniec som mávol rukou a šiel ďalej,” smeje sa.