Neuveriteľný príbeh: Zuzana žila ako dieťa v kanáli. A to nebolo jej jediné trápenie!

Zuzana pochádza zo siedmich súrodencov, rodičia boli notorickí alkoholici. Život s nimi bola jedna katastrofa. Lebo hoci ich na istý čas vzali do detského domova, neskôr ich vrátili rodičom pijanom. A tak zažívali ešte horšie muky. Už si totiž všetko uvedomovali - urážky, nadávky a bitky od mamy a otca v alkohlickom opojení. Časom si zvykli. No keď vtedy 12-ročnú Zuzku mama neprávom a hrozne zbila, ušla z domu. “Nemala som sa kde uchýliť, tak som prespávala na Sekčove v kanáli. Ráno som sa zobudila, spamätala zo šoku, usmiala sa a odtiaľ som chodila do školy. Aby nikto nič netušil a nemusela som sa vrátiť do detského domova. Učila som sa na jednotky,” spomína.

Vtedy zistila, čo je to ľudská všímavosť a dobrota. Stravu jej nosili spolužiaci a kamaráti z iných tried, chodila sa k nim umývať. Vraví, že u detí je to jednoduchšie. Neprezradili ju, čo považuje za úžasné. “No život v kanáli bol ťažký. Hrôzu som mala z potkanov, ktorí v noci okolo mňa chodili. Keď vidíte iba svietiace oči a neviete, čo po vás lezie, to je niečo strašné. Preto často rozmýšľam o bezdomovcoch, prečo pijú. Myslím, že práve pre toto si potrebujú otupiť zmysly a neragovať na to, čo po nich chodí a hryzie ich,” vysvetľuje.

V kanáli prežila ako dievčatko celé leto. Práve v čase, keď sa začalo ochladzovať, prišiel do Prešova jej nevlastný strýko a ten ju odtiaľ vzal preč do Kežmarku. Ujala sa jej jedna prostitútka. “Nevedela som, čo obnáša toto povolanie. Len som videla, že k nej často chodia muži. Bola som u nej dovtedy, kým sa jej pasák nepokúšal obťažovať ma. Nechápala som, čo sa deje. Ale ona ako skúsená žena vedela, prečo ma atakoval v kúpeľni a poradila mi, aby som ušla,” opisuje.

V ten večer sa dostala na kežmarskú železničnú stanicu. “Sedela som tam, rozprávala som sa s bezdomovcami. Dali sa mi najesť, boli ku mne milí. Ľudia bez domova vám neublížia a za pomoc nič nechcú,” dodáva. Chýr o opustenom dievčatku na stanici sa rýchlosťou blesku dostal k známemu farárovi Mariánovi Kuffovi z neďalekých Žakoviec, ktorý je známy svojou angažovanou pomocou núdznym a stará sa o ľudí bez domova, bývalých alkoholikov, navrátilcov z väzenia, polepšovní, ale aj o chorých: “Hneď naštartoval auto a prišiel si po mňa. On je môj záchranca. Ja som bola taký rebel. Našiel ma s cigaretkou v papuľke,” zabáva sa na tom dnes Zuzka.

Do domova ju z ulice vzať našťastie nechceli, mala nastúpiť do diagnostického centra. Avšak zaúradovala šťastena a vypukla tam karanténa trvajúca tri mesiace. A vtedy sa jej Kuffa už vzdať nechcel, najal si k sebe mníšku Gitku, aby mohlo zostať dievčatko u neho bývať. Podarilo sa im ju dostať do pestúnskej starostlivosti. Až po rokoch sa Zuzka dozvedela, do akého rizika kňaz kvôli nej išiel a že mu reálne za ňu hrozilo väzenie. “Farár rozhodol, že sa musím naučiť ženskosti a poslal ma študovať na sociálno-pedagogickú akadémiu,” smeje sa. Zmaturovala na samé jednotky.

V osemnástich však zatúžila po slobode a vrátila sa domov, keďže volanie krvi v človeku zostáva. “No a to bol začiatok konca. Nedarilo sa mi, lebo medzi akými ľuďmi človek žije, tak aj jeho život vyzerá,” vraví trpko. Dnes má tri deti vo veku 18, 11 a 7 rokov. Prostrednú vychováva starký. Zuzana časom odpustila mame, no tá ju podrazila druhý raz a vďaka nej sa v 30-tke sa stala druhý raz bezdomovcom. “To ma strašne zlomilo. Otehotnela som, no rodičia partnera ma s mojou minulosťou neprijali. Pri rozchode mi vzali dcéru. To bola pre mňa najväčšia rana v živote. Ako matka som neurobila jedinú chybu, napriek tomu som súd prehrala. No v živote sa vždy dejú veci tak, ako sa majú. Dcérin otec jej bránil stretávať sa so mnou. V lete zomrel, štafetu prebral starý otec. Ale ja verím, že ju raz budem mať pri sebe,” dodáva so slzami v očiach.

Ako od detstva titulovaná bezdomovkyňa to mala veľmi ťažké s hľadaním vhodného partnera i práce. O stálej robote až do svojho výdaja v roku 2015 mohla iba snívať. Napriek tomu, že je vyštudovaná a vždy tvrdo pracovala: “Keď zistili, že nemám trvalý pobyt, vždy to na zmluve stroskotalo. Nemohli mi totiž dať hmotnú zodpovednosť.” Preto robila vždy na čierno alebo ako brigádníčka. A niekedy mala aj štyri roboty naraz, aby vôbec dosiahla minimálnu mzdu.

Napriek všetkému Zuzka voči nikomu zásť necíti. Po zopár prešľapoch, veď ako človek bez rodičovskej starostlivosti a lásky na nich mala nárok, sa spamätala a dala si svoj život do poriadku. Našla si manžela, ktorý je pre ňu vysnívaným a vymodleným chlapom. A svoj život zasvätila pomoci bezdomovcom: “Kto si nezažil, čo prežívajú, nikdy ich nepochopí.” Aj preto najradšej vracia ľuďom bez domova pocit dôstojnosti. Okrem toho, že pracuje ako koordinátorka aktivačných činností a na starosti má aj ľudí bez domova, pomáha ako dobrovoľníčka v združení Podaj ďalej. V súkromí si ich berie k sebe domov, kde im dopraje očistu, ostrihá ich a oholí, do daru dá kozmetický balíček, ponúkne teplou stravou, naje sa s nimi, posmeje sa. “Dlho som to robila potajomky. Manžel si myslel, že som taká čistotná, že nakupujem toľko dezinfekčných prostriedkov,” vtipkuje.

No vzápätí vážnym hlasom dodáva: “Oni sú takí šťastní a vďační , že sa to nedá opísať. Treba to vidieť a zažiť, keď príde niekto špinavý, neupravený, s bradou ako Mikuláš a zrazu je z neho vyvoňaný a dôstojne vyzerajúci človek s pocitom, aký nezažil desaťročia.” A všetkým radí, aby si vážili, čo majú. Podľa nej aj obyčajná sprcha je dar: “Ľudia sú zo všetkého vystresovaní, lomcuje nimi zlosť, lebo sa naháňajú sa za hmotnými statkami. Ale človek nepotrebuje mať veľa, nepotrebujeme mať desať kabátov. Máme množstvo prebytkov a nevieme sa podeliť s chudobnejšími.”