Zuzana pochádza zo siedmich súrodencov, rodičia boli notorickí alkoholici. Život s nimi bola jedna katastrofa. Lebo hoci ich na istý čas vzali do detského domova, neskôr ich vrátili rodičom pijanom. A tak zažívali ešte horšie muky. Už si totiž všetko uvedomovali - urážky, nadávky a bitky od mamy a otca v alkohlickom opojení. Časom si zvykli. No keď vtedy 12-ročnú Zuzku mama neprávom a hrozne zbila, ušla z domu. “Nemala som sa kde uchýliť, tak som prespávala na Sekčove v kanáli. Ráno som sa zobudila, spamätala zo šoku, usmiala sa a odtiaľ som chodila do školy. Aby nikto nič netušil a nemusela som sa vrátiť do detského domova. Učila som sa na jednotky,” spomína.

Vtedy zistila, čo je to ľudská všímavosť a dobrota. Stravu jej nosili spolužiaci a kamaráti z iných tried, chodila sa k nim umývať. Vraví, že u detí je to jednoduchšie. Neprezradili ju, čo považuje za úžasné. “No život v kanáli bol ťažký. Hrôzu som mala z potkanov, ktorí v noci okolo mňa chodili. Keď vidíte iba svietiace oči a neviete, čo po vás lezie, to je niečo strašné. Preto často rozmýšľam o bezdomovcoch, prečo pijú. Myslím, že práve pre toto si potrebujú otupiť zmysly a neragovať na to, čo po nich chodí a hryzie ich,” vysvetľuje.

V kanáli prežila ako dievčatko celé leto. Práve v čase, keď sa začalo ochladzovať, prišiel do Prešova jej nevlastný strýko a ten ju odtiaľ vzal preč do Kežmarku. Ujala sa jej jedna prostitútka. “Nevedela som, čo obnáša toto povolanie. Len som videla, že k nej často chodia muži. Bola som u nej dovtedy, kým sa jej pasák nepokúšal obťažovať ma. Nechápala som, čo sa deje. Ale ona ako skúsená žena vedela, prečo ma atakoval v kúpeľni a poradila mi, aby som ušla,”opisuje.

V ten večer sa dostala na kežmarskú železničnú stanicu. “Sedela som tam, rozprávala som sa s bezdomovcami. Dali sa mi najesť, boli ku mne milí. Ľudia bez domova vám neublížia a za pomoc nič nechcú,” dodáva. Chýr o opustenom dievčatku na stanici sa rýchlosťou blesku dostal k známemu farárovi Mariánovi Kuffovi z neďalekých Žakoviec, ktorý je známy svojou angažovanou pomocou núdznym a stará sa o ľudí bez domova, bývalých alkoholikov, navrátilcov z väzenia, polepšovní, ale aj o chorých: “Hneď naštartoval auto a prišiel si po mňa. On je môj záchranca. Ja som bola taký rebel. Našiel ma s cigaretkou v papuľke,” zabáva sa na tom dnes Zuzka.

Šťastie v nešťastí

Do domova ju z ulice vzať našťastie nechceli, mala nastúpiť do diagnostického centra. Avšak zaúradovala šťastena a vypukla tam karanténa trvajúca tri mesiace. A vtedy sa jej Kuffa už vzdať nechcel, najal si k sebe mníšku Gitku, aby mohlo zostať dievčatko u neho bývať. Podarilo sa im ju dostať do pestúnskej starostlivosti. Až po rokoch sa Zuzka dozvedela, do akého rizika kňaz kvôli nej išiel a že mu reálne za ňu hrozilo väzenie. “Farár rozhodol, že sa musím naučiť ženskosti a poslal ma študovať na sociálno-pedagogickú akadémiu,” smeje sa. Zmaturovala na samé jednotky.

V osemnástich však zatúžila po slobode a vrátila sa domov, keďže volanie krvi v človeku zostáva. “No a to bol začiatok konca. Nedarilo sa mi, lebo medzi akými ľuďmi človek žije, tak aj jeho život vyzerá,”vraví trpko. Dnes má tri deti vo veku 18, 11 a 7 rokov. Prostrednú vychováva starký. Zuzana časom odpustila mame, no tá ju podrazila druhý raz a vďaka nej sa v 30-tke sa stala druhý raz bezdomovcom. “To ma strašne zlomilo. Otehotnela som, no rodičia partnera ma s mojou minulosťou neprijali. Pri rozchode mi vzali dcéru. To bola pre mňa najväčšia rana v živote. Ako matka som neurobila jedinú chybu, napriek tomu som súd prehrala. No v živote sa vždy dejú veci tak, ako sa majú. Dcérin otec jej bránil stretávať sa so mnou. V lete zomrel, štafetu prebral starý otec. Ale ja verím, že ju raz budem mať pri sebe,” dodáva so slzami v očiach.

Ako od detstva titulovaná bezdomovkyňa to mala veľmi ťažké s hľadaním vhodného partnera i práce. O stálej robote až do svojho výdaja v roku 2015 mohla iba snívať. Napriek tomu, že je vyštudovaná a vždy tvrdo pracovala: “Keď zistili, že nemám trvalý pobyt, vždy to na zmluve stroskotalo. Nemohli mi totiž dať hmotnú zodpovednosť.” Preto robila vždy na čierno alebo ako brigádníčka. A niekedy mala aj štyri roboty naraz, aby vôbec dosiahla minimálnu mzdu.

Párkrát zakopla, no pomohlo jej to

Napriek všetkému Zuzka voči nikomu zásť necíti. Po zopár prešľapoch, veď ako človek bez rodičovskej starostlivosti a lásky na nich mala nárok, sa spamätala a dala si svoj život do poriadku. Našla si manžela, ktorý je pre ňu vysnívaným a vymodleným chlapom. A svoj život zasvätila pomoci bezdomovcom: “Kto si nezažil, čo prežívajú, nikdy ich nepochopí.” Aj preto najradšej vracia ľuďom bez domova pocit dôstojnosti. Okrem toho, že pracuje ako koordinátorka aktivačných činností a na starosti má aj ľudí bez domova, pomáha ako dobrovoľníčka v združení Podaj ďalej. V súkromí si ich berie k sebe domov, kde im dopraje očistu, ostrihá ich a oholí, do daru dá kozmetický balíček, ponúkne teplou stravou, naje sa s nimi, posmeje sa. “Dlho som to robila potajomky. Manžel si myslel, že som taká čistotná, že nakupujem toľko dezinfekčných prostriedkov,” vtipkuje.

No vzápätí vážnym hlasom dodáva: “Oni sú takí šťastní a vďační , že sa to nedá opísať. Treba to vidieť a zažiť, keď príde niekto špinavý, neupravený, s bradou ako Mikuláš a zrazu je z neho vyvoňaný a dôstojne vyzerajúci človek s pocitom, aký nezažil desaťročia.”A všetkým radí, aby si vážili, čo majú. Podľa nej aj obyčajná sprcha je dar: “Ľudia sú zo všetkého vystresovaní, lomcuje nimi zlosť, lebo sa naháňajú sa za hmotnými statkami. Ale človek nepotrebuje mať veľa, nepotrebujeme mať desať kabátov. Máme množstvo prebytkov a nevieme sa podeliť s chudobnejšími.”

Prečítajte si tiež: