DFN podstúpila v roku 2003 ako prvá na Slovensku „plán optimalizácie siete“, ktorý verejnosť pozná pod pomenovaním „guľový blesk“. Jeho súčasťou malo byť rozšírenie lôžkovej kapacity, ku ktorému však nedošlo. Nemocnica tým prišla o oddelenia, ktoré do dneška nikto plnohodnotne nenahradil.
Skúška covidom
Mimoriadne dramatická situácia bola počas covidového obdobia. "Práve pandémia odhalila závažné nedostatky v technickom stave onkologického oddelenia a oddelenia pre predčasne narodených i kriticky chorých novorodencov, kliniky detí a dorastu a detského infekčného oddelenia, ktoré je jediným samostatným pracoviskom u nás," vysvetľuje riaditeľ DFN Andrej Koman. Dodáva, že majú pripravený projekt, ktorý získal najvyššie bodové hodnotenie medzi zariadeniami svojho typu. Projekt nadstavby sa uchádzal o prostriedky z Plánu obnovy. Mal napraviť všetky nedostatky, ktoré preveril čas. "Bohužiaľ, financie z tohto zdroja smerujú inam. Frustrácia lekárov sa prejavila aj tým, že mnohí dali výpovede," zdôrazňuje Koman. Medzi nimi sú aj primárky obidvoch oddelení Chovanová a Halušková.
Ako v minulom storočí...
Mali sme možnosť nahliadnuť na detskú onkológiu a realita prekonala naše očakávania. Matky a otcovia ťažko chorých detí so slzami v očiach hovorili o stiesnených podmienkach, keď namiesto dvoch postelí sú tam tri, a to aj na úkor skrine, o nulovej intimite, provizórnych lôžkach, nevybalených kufroch, neustálom sťahovaní. Mimoriadne psychicky náročné je to najmä preto, že nad tým všetkým visí strach o život ťažko chorého dieťaťa. Potvrdila to Košičanka Ivana, mama sedemročného chlapčeka. Žena je v nemocnici spolu so synom už šesť týždňov.
Viac fotografií z oddelení DFN nájdete TU >>>
(Ne)dôstojný odchod
Personál je nemohúci, robí maximum, ale vyhovieť každému nemôže, keďže je limitovaný práve nedostatkom miesta. "Bolestivé je to v prípade, ak príbuzní malého pacienta v terminálnom štádiu choroby sa chcú s ním rozlúčiť v úzkom rodinnom kruhu, aj si poplakať, ale nie je to možné, keďže tu chýba intimita a súkromie, a to v prípade našich pacientov nehovoríme o pár dňoch, ale mesiacoch hospitalizácie," hovorí súcitne primárka Viktória Halušková.
Mikročakáreň
Emotívne rozpráva o malej, ťažko vetrateľnej čakárni pred ich oddelením, ktorá je stále plná. "Denne sa v nej premelie množstvo ľudí. Čo nie je dobre, že sa tu stretávajú deti po aplikovaní chemoterapie s tými, ktoré prišli na kontrolu, prípadne noví pacienti na stanovenie diagnózy. V pláne bolo vybudovanie traktu so samostatným vchodom, aby malí pacienti so sprievodom nemuseli prechádzať cez množstvo chodieb a okolo ambulancií špecialistov. Padlo to," povie sklamane.
