Strávili sme jeden bežný deň s kamionistom. Prečo šoféruje bosý a ako odháňa prostitútky?

Do priestorov prepravno-špeditérskej firmy v Nitre prichádzame v podvečernom čase. Kým väčšina ľudí má už svoju pracovnú šichtu za sebou, tu sa všetko o chvíľu len zač­ne. Kamión plne naložený zubnou pastou smeruje do Škandinávie, po vyložení tovaru cestou naspäť privezie na Slovensko čokoládu. „Je to bežný biznis. Konkrétne idem do mokrého Dánska,“ oznamuje kamionista Miro Deák, ktorému budeme počas jednej šichty robiť spoločnosť. „Mokré Dánsko je jeho ostrovná časť, pevninskej sa hovorí suché. To všetci šoféri tak hovoria,“ zasväcuje nás do žargónu profesionálnych vodičov.

Pôvodný a kompletný článok z týždenníka PLUS 7 DNÍ tu!

Nastupujeme do kabíny ťahača. Prvé prekvapenie nastáva, keď zbadáme Mira, ako sa vyzúva. Keď sa vyštveráme hore aj my, chápeme, prečo tak spravil – na podlahe je poťah pripomínajúci koberec. „Všetci šoférujeme bosí. Keď tu človek trávi deň aj noc, upraví si to tak, aby sa tu cítil ako doma v obývačke.“ Kamionistu napodobňujeme, záhadou pre nás je len nájsť miesto, kam odložiť topánky. „Tie sa dávajú na schody, tak aby sa dali zabuchnúť dvere. Horšie je, že do nich zvykne napršať a potom sú mokré,“ prezrádza nám šofér a dodáva, že z Nitry vyrážame cez Senicu smerom na Hodonín k českým hraniciam.

Vyzutí sa usadíme v kabíne, kabáty odložíme na posteľ za sedačky. „Mám na výber tu alebo hore, spí sa mi tu príjemne. Povedal by som, že niekedy ešte lepšie než doma. Je to zvyk,“ ozrejmuje pri pohľade za seba, a ako sa otočí dopredu, vkladá kartičku do špeciálneho prístroja – tachografu. „Skôr nemôžeme ísť, mám zákonom stanovenú prestávku a tú musím dodržiavať. Počkáme, kým to všetko načíta, a vydáme sa na cestu.“

V moderne zariadenej kabíne sú dve lôžka, chladnička, mikrovlnka i televízor. A množstvo navigačných, tranzitných a bezpečnostných zariadení. O tri roky bude mať päťdesiatku a prakticky celý život s malými prestávkami presedel za volantom jazdnej súpravy nad tri a pol tony. „Narodil som sa do šoférskej rodiny. Starký bol autobusár, otec tiež roky jazdil na kamióne. Prvýkrát som bol v kabíne, keď som mal asi osem rokov. Odmalička mi to prischlo,“ vraví nám s tým, že ešte stále ho to baví a k tejto práci má vzťah. „Ani si neviem predstaviť, že by som robil niekde pri páse osem hodín denne. Skúšal som aj to, ale nebolo to pre mňa. Tu máš slobodu, v kabíne si sám sebe pánom.“

Nie všetko je len ružové a aj šoférovanie má svoje neodškriepiteľné úskalia. Najviac sa to dotýka času stráveného s najbližšími. „Ale o tomto tá práca je, že buď budeš doma, alebo budeš v robote zarábať peniaze. Každý, kto to robí, si je vedomý, že, bohužiaľ, niečo treba obetovať. V tomto prípade rodina musí ísť trochu bokom,“ hovorí otvorene.

Dni, keď je počas celého mesiaca s príbuznými, vie zrátať na prstoch jednej ruky. „Doma som tak zhruba šesť dní do mesiaca, keď to zaokrúhlime. Ale bežne to býva aj menej. Nemám čas si ani poriadne užiť vnúčatá, tento rok som ich videl možno dvakrát. V spojení sme väčšinou len cez sociálne siete alebo si voláme,“ povzdychne si kamionista.

Tma už zahalila všetko navôkol a práve prechádzame cez obec utešene vyzdobenú vianočnými svetlami. To je ideálna príležitosť zvrtnúť rozhovor na inú tému. „Tie dedinky sú pekne vyzdobené, ale len čo vyjdeš na diaľnicu, vnímaš už iba autá pred sebou ako červené svetlá, tie za sebou ako biele svetlá a nekonečnú cestu. Prírodu šofér ani veľmi nevidí,“ vyvádza nás zo zaužívaného stereotypu, že šoféri sa môžu po ceste kochať krásami okolia.

„V Holíči pred hranicou budeme stáť na pumpe. To je môj rituál, tam musím zastať a dať si kávu, aj keby neviemčo bolo,“ dozvedáme sa vopred, a nemáme námietky. S návesom zaparkujeme pred čerpačkou, dáme si rýchlu kávu, trochu sa ponaťahujeme pred ťahačom a pokračujeme ďalej.

Prichádzame k hraničnému priechodu v Hodoníne, kde policajti v poslednom čase pre zvyšujúci sa migračný tlak zastavujú kamióny. Pripravujeme sa na kontrolu. Zbytočne. Cez colnicu sa dostávame bez prerušenia, čo prekvapí aj Mira. Asi máme šťastie.

Počas svojej kariéry už pozažíval kadečo, celú Európu precestoval od východu po západ, od severu po juh. „Najviac ma to ťahá stále hore do Škandinávie. Je to nielen krajina, ale aj mentalita ľudí. Je mi to tam sympatické.“ Upozorňuje, že nebezpečné je to najmä na juhu Európy v Taliansku a Španielsku, kde prepadli aj jeho kolegov.

Na niektorých vychytených odpočívadlách v Maďarsku či v Česku zase na chlapov číhajú iné nástrahy. „Stáva sa, že si večer urobíš pohodlie v aute, pozaťahuješ závesy a furt ti niekto klopká na okno. Dosť otravujú tie prostitútky a človek sa ich bojí hnusne odbiť, lebo ktovie, či tam nemajú pasáka, tak ich slušne odmietam,“ zveril sa nám vodič, ktorý pre podobné kratochvíle nemá pochopenie. „Sú šoféri, ktorí vyslovene obľubujú tieto akcie. S čistým svedomím však môžem povedať, že toto nie je môj štýl. Ak má niekto doma rodinu a zdravo rozmýšľa, vôbec to nerieši.“

Doma ho čaká partnerka a tá tiež pracuje v kamiónovej firme. Povolaniu rozumie a aj na túto cestu ho poctivo nabalila. Vezie so sebou zásoby jedla na týždeň pre prípad núdze. „Moja drahá je tak naučená, aby som to mal v práci ľahšie, a kadečo zavára do pohárov. Jednoducho to iba šmarím do mikrovlnky, zohrejem a môžem jesť,“ približuje Miro.

Sem-tam zájde aj do reštaurácie na benzínkach, na domácu stravu však nedá dopustiť. Cez leto je zase bežné, že kamionisti cez voľné dni na parkoviskách grilujú mäso. Jednu vec však musí mať vždy čerstvú – pečivo. S tým bývajú komplikácie. „Niekde musíš zastať uprostred dediny pri obchode. Či sa to už ľuďom páči alebo nie, nemáš iné východisko. Stalo sa mi už, že pre jeden chlieb som dostal tridsaťeurovú pokutu. Bolo to dokonca na Slovensku, o to viac ma to štvalo,“ vraví s tým, že ľudia najmä v menších sídlach sa na neho niekedy pozerajú cez prsty.

„Keď ešte jazdil môj otec, ľudia si ich viac vážili, to boli páni šoféri. Dnes je to už, bohužiaľ, iné,“ uzavrie. S nákladným vozidlom sa dostávame do okrajovej časti Brna, kde vystupujeme a so sympatickým vodičom sa lúčime. Nás čaká cesta do Bratislavy, jeho ešte dlhá štreka do Dánska cez Nemecko. Určite to nemá ľahké, ale aj tak mu trochu závidíme.