REPORTÁŽ z covid oddelenia, primár: Nie je možné, že nám tu končia mladí dovolenkári z Afriky!

Boli sme sa pozrieť, ako to vyzerá na ARO v Univerzitnej nemocnici v Bratislave Petržalke. Starajú sa tu o pacientov s najťažším priebehom ochorenia. Ak si myslíte, že vás sa to netýka, ste na omyle. Na pľúcnej ventilácii končia čoraz mladšie ročníky a často ľudia, ktorí sa predtým neliečili na žiadne ochorenie. Mnohí ani netušia, kde sa nakazili.

Špeciálne ARO má 11 lôžok. Prijíma pacientov, ktorých sem preložia z bežného covidového oddelenia, kde sú v kyslíkových maskách a na vysokoprietokových kyslíkoch. „K nám prekladajú pacientov, ktorým sa stav zhorší natoľko, že sú na 90 percent pripojení na pľúcnu ventiláciu. Naša práca teraz obnáša hlavne veľa zmenenej liečby, veľa injektomatov, tabletiek, infúzií. Celé noci sme na nohách,“ vysvetľuje nám sestra Zuzana (55). V petržalskej nemocnici majú aj ďalšie oddelenia pre najťažších pacientov. Spolu dokážu prijať až 21 chorých na umelú pľúcnu ventiláciu.

Sestričky ťahajú dvanástky. Od pacientov si odbehnú len na krátku pauzu počas obeda. „Náročné je najmä to obliekanie, ťažko sa človeku dýcha. Vošli sme osiedmej, vyšli sme odvanástej na prestávku ahneď naspäť. Stihnete ísť akurát na záchod aniečo si zajesť. Neviem, či som dnes vôbec niečo poriadne pila,“ povedala Zuzana. Dlhé hodiny sa musia pohybovať v ochranných oblekoch, ktoré vyzliekajú až na konci služby. 

Nám stačila hodinka, aby sme sa v oblekoch spotili. Navyše sa vám stále zahmlieva pred očami, ktoré chránia okuliare aj štít. Ústa aj nos majú zdravotníci prekryté respirátorom FFP3 a chirurgickým rúškom. K tomu všetkému dve vrstvy ochranného obleku, návleky na nohy a dvoje rukavíc. „Ešte musíme urobiť toalety, odbery krvi, podáme všetky lieky, všetko musíme nachystať,“ hovorí dve hodiny pred koncom služby Zuzana.

Medzitým stoja pri lôžku pacienta tri pracovníčky, ktoré ho umývajú, prebaľujú, jednoducho dávajú do poriadku. Pacient v umelom spánku je dvakrát ťažší ako ten bežný. Aj mladé dievčatá bolia chrbty. Každú chvíľu musia zapisovať hodnoty pacientov ado toho stále uniekoho pípne prístroj, keď treba vymeniť napríklad lieky proti bolesti.

„Naša práca sa určite zmenila k horšiemu, aj keď na ARO bola vždy náročná. Nás to všetkých baví a neboli by sme tu, keby to tak nebolo. Pracujem tu napríklad 20 rokov a keď bolo v minulosti plné ARO, tiež sme tu mali aj intubovaných pacientov. Väčšina znás sa s tým už stretla aj predtým,“ hodnotí sestra. Bežne mávali pacientov po srdcových ochoreniach, kolapsoch, infarktoch, porážkach, krvácaniach do mozgu alebo po operáciách.

Od vypuknutia pandémie sa im však služieb nakopilo. „Veľmi veľa sme slúžili najmä vtedy, keď sme aj my ochoreli na covid. Naraz vypadlo aj 5 sestier a keďže je tu stále nedostatok personálu, tak sa išlo zo služby do služby. Teraz sme v podstate skoro všetci prešli týmto ochorením a niektorí, aj keď nie, tak sú zaočkovaní,“ povedala sestrička.

Potvrdila, že pacientov na ich oddelení teraz, žiaľ, umiera viac. „Niekedy aj traja za deň. Už som mala aj jednu nočnú, kde boli štyri exity naraz. Avposlednom čase sú čím ďalej, tým mladší. Veľa robí obezita a niektorí majú aj iné ochorenia, ale sú aj takí, ktorí predtým nemali nič,“ dodala. Zuzana priznala, že je to veľmi ťažké, pretože na oddelení neraz končia aj ich známi.

Najdlhšie na oddelení bol v čase našej návštevy istý šesťdesiatnik. Bol tam už 26. deň. Mali však aj prípad, že pacienta stihli len zaintubovať a vzápätí skonal. Nie však na covid, ale na infarkt.

„Začínajú prichádzať mladšie ročníky, už aj štyridsiatnici. Na tomto oddelení sú dva-tri týždne minimálne na ventilácii. Na začiatku boli starší pacienti nad 70 rokov. A teraz to bohužiaľ už ide dole. Už tu máme 42-ročných pacientov, 45-ročných pacientov. Mali sme na JIS-ke aj 26-ročného chlapca s ťažkým covidom, ten našťastie nebol na ventilácii, ale bol na high flow kyslíku. Hranica vekových skupín pacientov sa posúva smerom dole,“ hovorí primár Jakub Hložník z ARO vPetržalke.

Všetci sú v umelom spánku, o to viac ich treba kontrolovať. Anestéziológ nám ukazuje, čo všetko sledujú na monitoroch prístrojov. Hore je EKG, pod ním krvný tlak adole saturácia kyslíkom, teda množstvo kyslíka vkrvi. Ventilátor musí obsluhovať lekár. „Je tam množstvo režimov. Nie je to otom, že to zapnete aide to. Máte tam riadené režimy, podporné režimy, na odpojenie je iný režim ako keď pacienta ventilujete. Je to celá veda, musíte mať na to skúsenosti,“ ozrejmil primár.

Veľmi ho hnevá, že u nich končia mladí dovolenkári. Našťastie, rekreačné cesty do zahraničia  miinulý týždeň minister Heger zakázal. „Dnes tu máme prípad 44-ročného muža, ktorý sa vrátil zo Zanzibaru. Ten išiel priamo zo sanitky k nám na pľúcnu ventiláciu. Preto sa obávam, či to nebude nejaká agresívna mutácia alebo čím to je, že tam je taký agresívny priebeh.,“ nabáda primár Hložník na opatrnosť.

Pacientov liečia viacerými liekmi. „Jednak kauzálny liek na covid nemáme. Môže si každý hovoriť, čo chce, liek na to neexistuje. Liečba pacienta týchto ťažkých stavov pozostáva z umelej pľúcnej ventilácie, z podpornej liečby vitamínmi, ďalej podávame kortikoidy, nízkomolekulárny heparín, lieky na podporu obehu, podporu močenia. Čiže komplexná liečba intenzivistického pacienta,“ vymenoval lekár.

Vyše 60 percent pacientov prežije aj tento ťažký stav. Ale aj pred pandémiou mali na ARO pomerne vysokú úmrtnosť. Dostanú sa sem totiž tie najvážnejšie prípady. Na umelej pľúcnej ventilácii končia najčastejšie ľudia s pridruženými ochoreniami. „Hlavne sme si všimli, že sú to cukrovkári, ďalší prím hrá obezita, potom arteriálna hypertenzia, nejaké kardiálne ochorenia. Teraz sa nám ale začali kopiť aj takí pacienti, ako napríklad ten mladý, čo došiel z Afriky, že sa na nič doteraz neliečil. Máme aj pacientov 57-ročných, 60-tnikov, ktorí sa doteraz na nič neliečili a skončili na umelej pľúcnej ventilácii. Nie sú to len chorí ľudia. Sú to ľudia, ktorí boli úplne zdraví, fungujúci,“ vystríha Hložník.

Čo môže urobiť každý z nás je nosiť rúška a dodržiavať opatrenia. Tak sa aj skráti doba, kým pandémia trvá. „Chápem, že mnohí sú nešťastní, prichádzajú o zamestnanie, ale život máme len jeden,“ uzavrel primár.