Prípad sa vliekol päť rokov. Kým prvostupňový súd rozhodol po necelom roku, odvolací súd vec naťahoval štyri roky, pre rôzne dôvody zo strany Miroslavy a jej advokátky.

(Ne)úprimná ľútosť?!

Posledné pojednávanie bolo plné emócií. V záverečnej reči sa obžalovaná obrátila na Miškinho otca a s plačom sa mu ospravedlňovala, pričom vôbec nespomenula vedľa neho sediacu mamu a babku dievčaťa. Tvrdila, že všade na ulici hľadá Mišku, aby jej mohla povedať, ako ju všetko mrzí. V približne štvrťhodinovom monológu zdôraznila, že nehoda poznačila aj jej život natrvalo a zdôrazňovala, že sa liečila na psychiatrii, spomenula náhlu smrť svojho otca...

Domáca väzba jej neprešla

Niekoľkokrát zopakovala, že v uplynulých rokoch sa jej narodila dcéra Sofia, ktorá je autistka, i to, že okrem nej sa stará spolu s partnerom o jeho syna, ktorý mu bol zverený súdom. Prízvukovala, že jej tehotenstvo nebolo plánované ani účelové v snahe vyhnúť sa pobytu za mrežami. Sudca bol však neoblomný a neakceptoval jej žiadosť o monitorovací náramok a odpykanie si trestu v domácej väzbe. Nebral do úvahy ani Ferkovej dôvody, že o deti sa postará lepšie ako partner, ktorý zostal na výchovu detí sám. Miroslava prerušovala svoje slová nárekom a vzlykaním. Súd po záverečných rečiach procesných strán, konečne vyniesol verdikt. Vodičku poslal za mreže na tri roky. Z pojednávacej miestnosti ju plačúcu eskortovali rovno do výkonu trestu. Trebišovčanka zrejme očakávala, že sa tak stane, keďže na pojednávanie prišla so zbalenou taškou.

Čítajte TU, ako rodina prijala prosbu obžalovanej o odpustenie ►►►►►