Venuje sa témam zo sveta slovenského šouzbiznisu a je absolventkou Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave. Vrátane práce je závislá na kofeíne a fenke Lilly, ktorá robí jej život krajším už 16 rokov.

Juliána Nemčíková

V&nbsp;Dunaji hráte Alenkinu sestru Marínu, ktorá je nielen mladšia, ale aj nespútanejšia a&nbsp;viac bezprostredná. Čo má skutočná Anna spoločné s&nbsp;jej seriálovou verziou, naopak, čo nie? - Ja som na rozdiel od Maríny pre väčšinu mojich súrodencov tá staršia sestra - zodpovedná a&nbsp;poslušná. Ale mám v&nbsp;sebe aj kus Maríny, ktorý mi dovolí občas zariskovať, a&nbsp;to nemusí byť vždy na škodu. Aj rozhodnutie ísť študovať herectvo bol pre mňa risk, a&nbsp;za to vďačím mojej vnútornej Maríne.

Je niečo, čo vás na Maríne doslova vytáča? - Marína je nebojácna a&nbsp;húževnatá, preto sa občas precení, naletí ľuďom naokolo, alebo koná príliš zbrklo na to, aby si všimla, že okolo nej vznikajú chaos a&nbsp;problémy. Ale nevytáča ma to, snažím sa chápať aj tie jej vlastnosti, ktoré na prvý dojem nepôsobia sympaticky. Pomáha mi to obľúbiť si Marínu a&nbsp;ponúknuť ju divákom ako človeka z&nbsp;mäsa a&nbsp;kostí, ktorý robí chyby, no nie pre svoju hlúposť. Snaží sa v&nbsp;každom vidieť dobro, no realita ju sklamáva.

Ako sa vám táto úloha „pritrafila"? Ide o&nbsp;vašu prvú veľkú skúsenosť pred kamerou? - Prešla som kastingom. Už predtým som účinkovala v&nbsp;študentských filmoch, v&nbsp;epizódnych postavách iných seriálov, ale Dunaj, k&nbsp;vašim službám je môj prvý projekt, ktorý je na dlhší beh.

Okrem Dunaja účinkujete aj v&nbsp;študentskom divadle Lab, v&nbsp;nitrianskom divadle DAB, ale aj v&nbsp;SND. Aké rozdiely vidíte v&nbsp;divadelnom herectve a&nbsp;tým na obraze? - V&nbsp;divadle štandardne dostanem divadelnú hru, v&nbsp;ktorej spoznám svoju rolu, následne mám dva mesiace na naskúšanie a&nbsp;každou reprízou môžem môj výkon cibriť. V&nbsp;Dunaji neskúšam dva mesiace, ale dialóg si dvakrát prejdeme s&nbsp;režisérom a&nbsp;potom už točíme. Zároveň jednotlivé scény točíme poprehadzovane a&nbsp;epizódy sa dopisujú postupne, a&nbsp;preto je omnoho náročnejšie ustrážiť oblúk (vývin) svojej postavy. A, samozrejme, kamera dovoľuje hercovi hrať minimalistickejšie, divadlo si zas vyžaduje vyššiu úroveň techniky hlasu a&nbsp;možno aj nejakú umeleckú nadstavbu, ktorá v&nbsp;televízii nedostáva priestor tak často.

Ako ju prijali kolegovia z Dunaja, čítajte na ďalšej strane 

Ako vás prijali vaši hereckí kolegovia z&nbsp;Dunaja? - Veľmi rýchlo som si na nich zvykla a&nbsp;verím, že aj oni na mňa. Hrám s&nbsp;mojimi rovesníkmi, s&nbsp;ktorými mám podobné témy, a&nbsp;aj so skúsenejšími hercami, od ktorých sa snažím učiť.

V&nbsp;jednom z&nbsp;rozhovorov ste priznali, že keď ste na pľaci so staršími kolegami, ako pani Studenková či pán Horváth, ste zaseknutá. Ako je to teraz, ste pri nich už viac uvoľnená? - To moje zaseknutie alebo skôr zľaknutie vzniklo preto, lebo obdivujem ich prácu a&nbsp;vážim si ich. Nemusím hovoriť o&nbsp;tom, čo znamenajú pre slovenské divadlo a&nbsp;film, a&nbsp;teda aj pre mňa ako nováčika na scéne. Keď ma čaká niečo dôležité, mám v&nbsp;sebe tendenciu sa strachovať, predstaviť si najhorší scenár, a&nbsp;preto sa snažím robiť všetko dokonale. Takýto tlak človeka jednoducho zasekne a&nbsp;spôsobuje si to sám. Ale učím sa s&nbsp;tým pracovať, a&nbsp;práve láskavý a&nbsp;profesionálny prístup pani Studenkovej a&nbsp;pána Horvátha mi pomáhajú chápať, že realita nemusí byť vždy len krutá. Dokonca môže byť aj úplne pohodová.

Na obraze ste často aj s&nbsp;Filipom Tůmom. Viacerí vaši kolegovia si spoluprácu s&nbsp;ním veľmi chvália, a&nbsp;to preto, že ich vždy rozosmieva a&nbsp;nikdy sa s&nbsp;ním nenudia. Vnímate to rovnako, prípadne, máte nejakú vtipnú príhodu z&nbsp;nakrúcania? - Filip na sete hádže jeden fór za druhým a&nbsp;perfektne tým navodí kreatívnu a&nbsp;hravú náladu, ktorá je pri tvorbe dôležitá. V&nbsp;môj prvý deň natáčania sa zabával na mojom nováčikovskom prístupe, scenáre som si doniesla v&nbsp;doskách. Dosmial sa, keď som mu „zavykala”. Ale už si tykáme.

Máte vysnívanú životnú rolu? - Nemám. Skôr mám vysnívaných kolegov, s&nbsp;ktorými by som chcela v&nbsp;divadle spolupracovať, je medzi nimi aj pár mojich spolužiakov z&nbsp;VŠMU. Vždy, keď som bola v&nbsp;dobrom tíme, bavilo ma hrať čokoľvek.

Pochádzate z&nbsp;veľkej rodiny, máte dokonca 5 súrodencov. Aké to je žiť a&nbsp;vyrastať v&nbsp;takejto veľkej kope? Máte v&nbsp;rodine ešte niekoho, kto sa vydal na umeleckú dráhu? - Deťom z&nbsp;veľkých rodín sa občas hovorí, že sú také samorasty, pretože pozornosť rodičov sa delí v&nbsp;našom prípade šiestimi, a&nbsp;už v&nbsp;nízkom veku som sa v&nbsp;mnohom učila byť samostatná, alebo aj zodpovedná za mladších súrodencov. Určitým výzvam som čelila asi skôr než väčšina mojich rovesníkov. To zo mňa občas robilo outsiderku, ale o&nbsp;to silnejšie vzťahy sme si vybudovali so súrodencami. Všetci piati sú absolútne jedineční a&nbsp;inšpiratívni. Mám medzi súrodencami učiteľku v&nbsp;materskej škôlke, fotografa a&nbsp;grafika, študentku etnológie, odevného dizajnu a&nbsp;najmladší hrá na flautu. Každý z&nbsp;nás je teda nejakým spôsobom umelec alebo ľudomil.

Keď sa herec dostane na obraz, prirodzene, stáva sa viac videným a&nbsp;populárnejším. Cítite vy osobne nejakú zmenu? - Občas dostanem nejaký predĺžený pohľad na ulici, sem-tam sa mi niekto prihovorí. Najradšej by som bola, keby sa tá zmena prejavovala tak, že by si fanúšikovia Dunaja povedali, že chcú vidieť Marínu z&nbsp;Dunaja v&nbsp;divadle a&nbsp;prišli by napríklad do divadla Lab, ktoré máme na VŠMU.

Hlásia sa aj nejakí „neodbytní fanúšikova“? Dostali ste napríklad nejaké zamilované správy alebo pozvania na rande? - Ak mám pocit, že sa niekto chce dostať do môjho súkromia nad rámec toho, čo mi je príjemné, tak ho doň nepustím. Nechystám sa vymeniť svojho priateľa, je najlepší na svete, takže v&nbsp;takýchto prípadoch využívam možnosť, ktorú sociálne siete ponúkajú tiež, a&nbsp;to je neodpísať.

Dunaj aktuálne zobrazuje najdesivejšie obdobie našich dejín, keď bola nevinným násilne a&nbsp;masovo odoberaná sloboda, o&nbsp;životy prišli desiatky miliónov ľudí. Myslíte si, že seriál dopomáha k&nbsp;tomu, aby sa naša spoločnosť viac tolerovala a&nbsp;žila bez predsudkov? - Dunaj, k&nbsp;vašim službám sa nesnaží len kriticky zobrazovať slovenskú realitu obdobia druhej svetovej vojny, ale vidím v&nbsp;ňom paralely minulosti a&nbsp;dneška. Preto môžeme povedať, že má ambíciu nastaviť Slovákom zrkadlo. Občas som zachytila komentáre niektorých sledovateľov Dunaja, v&nbsp;ktorých posielajú do transportov postavy, ktoré im lezú na nervy. A&nbsp;tu sa už nebavíme o&nbsp;diváckom vkuse, ale o&nbsp;chorobe spoločnosti. Nemyslím si, že Markíza ju vylieči, asi budeme potrebovať vysokú dávku vzdelanosti a&nbsp;kultúrnosti, ktorá by bola ochotná viesť štátne inštitúcie a&nbsp;pomôcť národu zlomiť kliatbu, ktorá od druhej svetovej vojny, zdá sa, nepominula.

Keď nie ste v&nbsp;divadle alebo práve nenakrúcate, čomu sa venujete vo voľnom čase? - Je pravda, že pre mnohých je práca jednoducho povinnosť, a&nbsp;zážitky hľadá vo voľnom čase. No keď umelec necíti pri práci naplnenie a&nbsp;radosť, ťažko sa hľadá zmysel, prečo v&nbsp;nej zotrvať. Čiže naplnenie a&nbsp;radosť viem nájsť aj v&nbsp;práci. Mimo nej sa učím oddychovať - občas cvičím jogu, čítam si, trávim čas s&nbsp;kamarátmi, a&nbsp;keď máme s&nbsp;priateľom voľný večer, lovíme dobré filmy.

Po akých filmoch/seriáloch siahnete najčastejšie, prípadne, čo máte práve rozpozerané? - Naposledy som videla film Magnólia. Mám rada filmy a&nbsp;seriály, ktoré ponúkajú zvláštne príbehy a&nbsp;silné herecké výkony. Odporúčam napríklad aj film Polnočný kovboj a&nbsp;chystám sa na tretiu sériu Bieleho lotosu.

Herečkine fotky zo súkromia a ako vyzerá jej rodinka, nájdete v galérii >>>

Anna Magdaléna Hroboňová alias Marína z Dunaja: Fanúšikovia nemajú šancu, frajera neopustím

Autor článku

Juliána Nemčíková