TASR

Bratislavskí študenti vyšli do ulíc vo štvrtok 16. novembra 1989. Neohlásené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí po 17. hodine. Zišlo sa tam asi 300 osôb. Potom sa asi 150 až 250 študentov vydalo cez Námestie SNP a&nbsp;Šafárikovo námestie k&nbsp;vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej ulici. Skandovali Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu... dialóg... reformy!

Na druhý deň sa v Prahe na Albertove zišli českí aj slovenskí vysokoškoláci k 50. výročiu smrti Jana Opletala a zatvoreniu českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom. Čoskoro 15-tisíc ľudí žiadalo odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami.

Z&nbsp;Albertova sa sprievod vydal Prahou. Približne 10-tisíc mladých prišlo na Národní třídu. Tam im o&nbsp;19.30 h zahradili cestu špeciálne jednotky. Demonštranti sa ocitli medzi dvoma policajnými kordónmi. Zneli heslá Máme holé ruce, ale aj Jakeša do koša! Študenti mladým policajtom podávali kvety. Lenže o&nbsp;20.15 h oddiel osobitného určenia ministerstva vnútra, tzv. červené barety, razantne zakročil.

Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že zranili 568 osôb. Došlo i&nbsp;k&nbsp;udalosti, ktorá vyvolala medzinárodné rozhorčenie. Študent Martin Šmíd ostal na zemi a&nbsp;odniesli ho do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička v&nbsp;internáte v&nbsp;Tróji, si to všimla a&nbsp;začala šíriť správu, že študenta zabili. Neskôr sa ukázalo, že mladík nebol študent, ale agent ŠtB Ludvík Zifčák.

Vysokoškoláci v Česku i na Slovensku oficiálne vstúpili do štrajku. Protest proti policajnému zásahu v Prahe predniesli aj piati poslucháči Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FFUK) v Bratislave. „Keď sme sa dozvedeli, čo sa udialo, napísali sme predsedovi vlády Ladislavovi Adamcovi. Vyjadrili sme rozhorčenie nad policajným zásahom a žiadali sme jeho vyšetrenie,“ spomína Radoslav Števčík, vtedy študent Filozofickej fakulty UK.

Bol jedným z iniciátorov vzniku Študentského hnutia a štrajkového výboru študentov na FFUK. Spolu s ním tvorili päticu prvých odvážlivcov Adriana Hosťovecká, Rastislav Rigo, Andrea Červená a Milan Novotný. „V pondelok ráno (20. 11. - pozn. red.) sme sa stretli vo foyeri Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí,“ doplnil Števčík. Piati študenti prečítali vyhlásenie tak, že každý predniesol jednu vetu – aby sa vina rozložila na všetkých. Podporil ich predagóg Valér Mikula.

„Mladí sa báli postihov, pretože už mali ‚na krku‘ aj manifestáciu 16. novembra. Pražskí študenti kričali ‚máme holé ruce‘. A ja som našim študentom povedal: ‚Vy máte tiež holé ruky, ale máte tiež čisté ruky, a to je teraz najdôležitejšie‘.“ Revolučné nálady sa začali rýchlo šíriť. K&nbsp;protestujúcim študentom v&nbsp;Prahe a&nbsp;Bratislave sa pridávali ich kolegovia v&nbsp;ďalších mestách, ale aj ľudia z&nbsp;rôznych profesií. V&nbsp;Čechách vzniklo Občianske fórum, na Slovensku Verejnosť proti násiliu. Začala sa prestavba socialistického Československa.

Bývalí hlavní protagonisti študentského hnutia v Bratislave: Ako sa po 30 rokoch dívajú na nežnú revolúciu a&nbsp;jej výsledky?

Báli sme sa, ale šli sme do toho! Bratislavskí študenti z revolúcie