Eva Štenclová

Do pracovného tábora v Novákoch sa židovská rodina Hechtovcov dostala na sklonku roka 1942. Mladá Agnes bola v pokročilom štádiu tehotenstva. V nehostinnom prostredí prišla na svet malá Evka. „Rodičia vnímali moje narodenie ako zázrak. V ére prenasledovania a smrti som bola znakom života, aj ostatní v tábore to tak vnímali,“ hovorí žena s pohnutým osudom.

V nováckom tábore zostali dva roky. Dodnes má pani Eva odložené čiernobiele fotografie z toho obdobia. Na jednej vidieť bábätko sediace zababušené na sánkach, na ďalšej pózuje s milovanou mamou. V pozadí je plot s ostnatými drôtmi. „Život tam bol na prvý pohľad normálny, všetci však vedeli, že to tak nie je,“ podotkla.

To horšie však ešte len malo prísť. „V novembri 1944 nás transportovali do Osvienčimu. Dodnes mám na ľavej ruke tetovanie, ktoré mi to stále pripomína,“ vyhrnula si rukáv a ukázala nám modré číslo. S nikým mladším, kto by mal takúto „pamiatku“, sa vraj nestretla. „Som jednou z posledných, ktorí to zažili na vlastnej koži. Samozrejme, keďže som bola dvojročná, nič si z toho nepamätám. No nesie sa to so mnou celý život,“ dodala.

S milovanou mamou v pracovnom tábore pre Židov. Foto: archív

V Osvienčime mali obrovské šťastie, práve po ich príchode prestali Nemci splyňovať ľudí. Ďalší zázrak v podobe nového človiečika prišiel v apríli 1945, keď sa v koncentračnom tábore narodila jej sestra Nora. To už však vedeli, že najhoršie je za nimi. „Keď mala sestra šesť týždňov, mama sa s nami vrátila do Trenčína, kde bol jej posledný domov. Ako 21-ročná vdova s dvomi malými deťmi to nemala ľahké. Môj otec Imrich zomrel pár týždňov pred oslobodením v rakúskom pracovnom tábore. Mal 33 rokov,“ povedala smutne.

<a href="https://www.pluska.sk/zaujimavosti/zaujimavosti/10/foto-najprv-pad-do-vriacej-vody-potom-amputacia-odvazne-dievcatko-ktore-porazilo-smrt.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">FOTO Najprv pád do vriacej vody, potom amputácia: Odvážne dievčatko, ktoré porazilo smrť!</a>

Počas holokaustu zahynuli všetci ich najbližší príbuzní. „Nikdy sme nemali babičku, tetu, sesternice... Po návrate do Trenčína nás ľudia na ulici zastavovali s otázkami: Vy žijete? Ako je to možné? Mnohí nám dávali cukríky,“ spomína na dni po oslobodení. Detstvo mali ustráchané, ich úzkostlivá mama sa o dcéry veľmi bála.

„Tesne po vojne sme boli veľmi chorľavé, ja som prekonala otvorenú tuberkulózu. Neskôr sme nerobili ani žiadny šport, aby sme si náhodou niečo nezlomili,“ spomína na mladosť. Ťažká minulosť u nich stále visela vo vzduchu. „Mama o nej hovorievala málo. My tiež, lebo sme vedeli, že je to pre ňu veľmi bolestivé a začala by plakať. Veď stratila celú rodinu,“ pripomenula.

V Novákoch žili na pohľad normálne. Foto: archív

<a href="https://www.pluska.sk/zaujimavosti/zaujimavosti/10/prekliata-nemecka-ponorka-strasil-nej-duch-dostojnika.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Prekliata nemecká ponorka: Strašil na nej duch dôstojníka!</a>

Od roku 1967 býva pani Eva v Nemecku. Do Osvienčimu sa prvýkrát vrátila v úplnej anonymite až v roku 1995. „Bolo to hrozné. Je to veľké a prázdne, ale cítiť tam tých mŕtvych ľudí,“ dodala smutne.

Eva to mala už od narodenia ťažké. Akoby zázrakom však všetko trápenie prežila. Nakoniec sa jej život dostal do normálnych koľají a láska jej všetku bolesť vynahradila. Mama Agnes sa dostala do pracovného tábora pre Židov v Novákoch, kde sa jej 19. decembra 1942 narodila dcéra Evička. Spolu s mamou putovalo bezbranné dieťatko aj do koncentračného tábora v Osvienčime, kde sa jej narodila sestra.

<a href="https://www.pluska.sk/zaujimavosti/zaujimavosti/sokujuci-prieskum-ludia-rusku-veria-do-ich-zivota-zasahuje-magia.html" onclick="return openTargetBlank(this, event)">Šokujúci prieskum: Ľudia v Rusku veria, že do ich života zasahuje mágia!</a>

V roku 1966 sa Eva vydala za Jakoba. Foto: archív

Žiaľ, po vojne sa domov vrátili iba ony tri. Ostatné príbuzenstvo zomrelo v koncentračných táboroch. Po návrate z Osvienčimu žila Evka v Trenčíne. Neskôr išla do Bratislavy študovať medicínu. Ani tam však neostala. Ako mladá pediatrička sa v júli 1966 vydala za Jakoba, poľského Žida s americkým pasom, ktorý žil v Nemecku.

Krátko nato sa do tejto krajiny presťahovala za ním aj ona. Žiaľ, jej manžel zahynul pri nehode len pár rokov po svadbe. O lásku, pre ktorú zmenila bydlisko, tak prišla veľmi rýchlo. Neskôr sa však znovu vydala, takže sama nezostala. Dnes má pani Eva troch dospelých synov a dve vnučky.

Eva Umlauf priznáva, že so strašným osudom sa nikdy úplne nevyrovnala. V ostatnom období sa častejšie vracala do Osvienčimu. „Keďže som sa rozhodla o pohnutých osudoch mojej rodiny napísať knihu, navštevovala som tamojší archív,“ povedala. Kniha vyšla v nemčine pod názvom Číslo na mojom predlaktí je modré ako vaše oči.

S mladšou sestrou Norou, ktorá sa narodila v Osvienčime. Foto: archív

„Je verejným svedectvom a posolstvom. Na to, aby som sa konfrontovala s bolestivou minulosťou, som musela dozrieť,“ vysvetlila. Zlom nastal, keď vo februári 2014 prekonala infarkt. „Hneď po zotavení som sa pustila do písania,“ hovorí.

Modré tetovanie, ktoré Eve urobili po príchode do Osvienčimu ako 2-ročnému dievčatku, má na ľavej ruke dodnes. Vidieť ho len, keď má krátke rukávy. Nad jeho odstránením však nikdy neuvažovala. „Kedysi sa to dalo urobiť len operačne, no zostala by mi tam jazva. A keď má človek jazvu, môže mať aj číslo,“ hovorí.

Eva sa dočkala aj prekvapujúcej satisfakcie. V jeden horúci večer cestovala mníchovským metrom a držala sa žrde. Mladý muž ju uprene pozoroval, no nechápala prečo. Rozuzlenie prišlo, keď popri nej vystupoval. „Prepáčte, chcem sa vám ospravedlniť za to, čo vám spôsobili moji predkovia,“ povedal a rýchlo vyšiel von.

Napriek tomu, že pani Eva už desiatky rokov žije v Nemecku, slovenčinu má stále peknú. „Je to môj materinský jazyk. V ňom som vyrastala aj študovala,“ povedala. Rodnú krajinu navštevuje pravidelne. „Na Slovensko chodím asi trikrát ročne. Stretávam sa aj s bývalými spolužiakmi zo strednej či z vysokej školy,“ dodala.

VIDEO Eva Umlauf rozpráva svoj príbeh z tábora smrti: Pre všetkých som bola symbolom života