Čo vás priviedlo k vašim neobvyklým cestám?

Študovala som právo, ale pomerne rýchle som zistila, že poznávanie cudzích krajín ma baví viac ako bifľovanie sa paragrafov. Každé prázdniny som strávila v cudzine prácou a cestovaním: strážila som deti v Anglicku a v Írsku, zbierala melóny pri Mŕtvom mori v Izraeli či stopovala na španielskych cestách. Po dokončení štúdií som vyrazila v rámci programu Work and Travel do amerického Colorada, zarobila si a zvyšok roku som strávila na cestách po strednej Amerike. Na vrchole mayskej pyramídy v Guatemale som stretla aj svojho životného partnera Simona, anglického maliara. Len tak mimochodom - vlani sa nám narodila dcérka Mirabel. Dva mesiace sme spolu cestovali po Guatemale, Hondurase a Nikaraguy. Našla som v ňom inšpiráciu: začala som s ním maľovať, poznávať dobrodružstvá mimo turistickej trasy a úplne iný štýl života. Ukázal mi, že človek by mal vždy robiť to, čo ho baví. Vždy sa to dá nejako zariadiť.

Odvtedy ste na cestách...

Mojím snom sa stalo dlhodobé poznávanie cudzích krajín, hľadanie inšpirácie k maľovaniu v prírode, ľuďoch, iných kultúrach. A postupne som dospela k tomu, že chcem nájsť profesiu v rozvojovej a humanitárnej oblasti – žiť dlhodobo v naprosto odlišnej kultúre, poznávať život miestnych a pracovať na zmysluplnom projekte. V Anglicku som si našla stáž v organizácii Womankind Worldwide. Naučila som sa tam veľa vecí a pričuchla trochu aj k feminizmu, pretože organizácia podporovala ženské práva a rozvojové projekty vedené ženami.

Napriek tomu vás znova zlákala Guatemala a Mayovia.

Do Giuatemaly som sa vrátila s organizáciou Guatemala Solidarity Network. Pol roka som tom bola súčasťou projektu medzinárodného doprovodu. Vo dvojiciach sme žili v mayských dedinách, ktoré prežili v 80. rokoch genocídu, a poskytovali sme im podporu. Sprevádzali sme ich na stretnutia, workshopy a na úrady, kde podávali svedectvo. Paradoxne som sa tým dostala tak trochu okľukou opäť k právu. Táto skúsenosť ma iba utvrdila v tom, že sa chcem venovat ľudským právam a rozvojovej problematike vo svete.

A kam ste sa vydala potom?

Po návrate do Čiech ma oslovili rôzne organizácie. Nakoniec som zakotvila v Arcidiecéznej charite Praha. Stala som sa koordinátorkou ugandských projektov, najskôr v kancelárii v Prahe, a potom sa mi naskytla skvelá možnosť – odísť na dlhší čas priamo do Ugandy. Mala som pripraviť prevoz Česko-slovensko-ugandskej nemocnice v mestečku Buikwe.

KHÁSÍOVIA INDIA: Ženy vyzerajú krehké, ale vládnu pevnou rukou.
KHÁSÍOVIA INDIA: Ženy vyzerajú krehké, ale vládnu pevnou rukou.
archív K. K.