Som vždy tam, kde VLÁDNU ŽENY: Cestovateľka Kateřina o národoch, ktoré vyznávajú matriarchát

Študovala som právo, ale pomerne rýchle som zistila, že poznávanie cudzích krajín ma baví viac ako bifľovanie sa paragrafov. Každé prázdniny som strávila v cudzine prácou a cestovaním: strážila som deti v Anglicku a v Írsku, zbierala melóny pri Mŕtvom mori v Izraeli či stopovala na španielskych cestách. Po dokončení štúdií som vyrazila v rámci programu Work and Travel do amerického Colorada, zarobila si a zvyšok roku som strávila na cestách po strednej Amerike. Na vrchole mayskej pyramídy v Guatemale som stretla aj svojho životného partnera Simona, anglického maliara. Len tak mimochodom - vlani sa nám narodila dcérka Mirabel. Dva mesiace sme spolu cestovali po Guatemale, Hondurase a Nikaraguy. Našla som v ňom inšpiráciu: začala som s ním maľovať, poznávať dobrodružstvá mimo turistickej trasy a úplne iný štýl života. Ukázal mi, že človek by mal vždy robiť to, čo ho baví. Vždy sa to dá nejako zariadiť.

Mojím snom sa stalo dlhodobé poznávanie cudzích krajín, hľadanie inšpirácie k maľovaniu v prírode, ľuďoch, iných kultúrach. A postupne som dospela k tomu, že chcem nájsť profesiu v rozvojovej a humanitárnej oblasti – žiť dlhodobo v naprosto odlišnej kultúre, poznávať život miestnych a pracovať na zmysluplnom projekte. V Anglicku som si našla stáž v organizácii Womankind Worldwide. Naučila som sa tam veľa vecí a pričuchla trochu aj k feminizmu, pretože organizácia podporovala ženské práva a rozvojové projekty vedené ženami.

Do Giuatemaly som sa vrátila s organizáciou Guatemala Solidarity Network. Pol roka som tom bola súčasťou projektu medzinárodného doprovodu. Vo dvojiciach sme žili v mayských dedinách, ktoré prežili v 80. rokoch genocídu, a poskytovali sme im podporu. Sprevádzali sme ich na stretnutia, workshopy a na úrady, kde podávali svedectvo. Paradoxne som sa tým dostala tak trochu okľukou opäť k právu. Táto skúsenosť ma iba utvrdila v tom, že sa chcem venovat ľudským právam a rozvojovej problematike vo svete.

Po návrate do Čiech ma oslovili rôzne organizácie. Nakoniec som zakotvila v Arcidiecéznej charite Praha. Stala som sa koordinátorkou ugandských projektov, najskôr v kancelárii v Prahe, a potom sa mi naskytla skvelá možnosť – odísť na dlhší čas priamo do Ugandy. Mala som pripraviť prevoz Česko-slovensko-ugandskej nemocnice v mestečku Buikwe.

Bol to celkom boj – so štátnymi úradníkmi, cirkevnými hodnostármi, ale hlavne sama so sebou. Zistila som, že najdôležitejšie je rozvíjať medziľudské vzťahy, byť diplomatická, naučiť sa ľahkej nenápadnej manipulácii - a na to my ženy väčšinou hodíme, nie? Stačilo napríklad opýtať sa úradníka na jeho početnú rodinu, pochváliť, a najmä brať všetko s humorom a s odstupom. Keď som tieto veci na pokraji psychického zrútenia konečne pochopila, všetko sa naraz rozbehlo a nemocnica začala fungovať. A ja som sa do Ugandy zamilovala tak, že som sa tam vrátila na daľší trojročný projekt. Po Ugande som dva roky pracovala v Keni pre slovenskú organizaciu Človek v ohrození. Dozerala som na zalesňovacie a eko-poľnohospodárske projekty.

Prvý impulz prišiel od môjho priateľa Simona. Hovoril mi, že pred rokmi narazil pri putování po juhozápadnej Číne na kmeň Mosuo. Tvrdil, že tam fungoval matriarchát. Ženy všetko vlastnili, mali v rodine hlavné slovo a praktikovali voľnú lásku. Bolo to úžasné. Dovtedy som poznala len krajiny a kmene, kde život riadili muži. A tak som si do Googlu zadala slovo „matriarchy“. „Mala si na mysli ‚patriarchy‘?“ pýtal sa ma vyhľadávač. To ma pobavilo a pobúrilo zároveň. Hneď som začala vymýšľať projekt – precestovať miesta, kde vládnu ženy – aby som Googleu ukázala, ako to je.

Medzi projektami v Afrike sme navštívili Zapotékov z Tehuantepeckej šije v Mexiku, kmeň Khásí na severovýchode Indie, indonézskych Minangkabujov, čínskych Mosuyov a kenských Samburkov z dediny Umoja. Všade sme zostali niekoľko mesiacov. Sústredili sme sa na portrétovanie miestnych a rozhovory s nimi. Zaznamenávali sme ich príbehy a legendy. Naštudovali sme si ich dejiny a etnografiu. Všetko sme zhrnuli v kulturno-cestopisnej knižke Kde ženy vládnu. Knihu a tému „ženských kmeňov“ reprezentujem od roku 2016 po Českej republike. Tento rok som sa vydala aj na Slovensko - na mojom webe nájdete, kde práve som.

Vo väčšine matriarchálnych spoločností sa deti volajú po matkách a majetok dedia dcéry – teda pravý opak toho, čo ešte nedávno fungovalo u nás. Takže rodiny si prajú dcéry a hýčkajú ich ako dedičky a pokračovateľky rodu. Muži žijú v domoch svojich žien, prípadne ich navštevujú iba v noci. Fungujú v podstate len ako oplodnitelia, na svoje deti nemajú žiadny nárok. Pri rozvode prichádzajú o všetko. A predstavte si, že tieto kultúry existujú v patriarchálnych krajinách ako je India, Čína alebo dokonca muslimská Indonézia!

Jasne, silné ženské sú všade! Stretla som sa s nimi medzi patriarchálnymi Maymi, aj v Afrike! Spoločnosti, ktoré popisujem vo svojej knihe, však fungujú trochu inak. Ženy v nich síce nevládnu absolutisticky, ale drobné rozdiely v ich rodinnom usporiadaní stále výrazne ovplyvňujú rovnováhu celej spoločnosti v prospech nežného pohlavia.

Českí a slovenskí muži by tým „matriarchálnym“ možno závideli, pretože finančné zabezpečenie rodiny je na ženách. Na môj vkus však toho bolo na nich trochu veľa. Snažili sa robiť všetko. Spolu s právami museli prevziať i obrovskú zodpovednosť. K typicky ženským povinnostiam (starostlivosť o domácnosť a deti), im pribudli aj tie mužské. A chlapi sa iba viezli... Mali viac času na zábavu a koníčky.

Páčilo sa mi, ako napríklad v mexickej Tehuáne vychovávajú dcéry – k asertivite a sebavedomiu, aby sa dokázali o sebe postarať, bojovať s nebezpečenstvom alebo nepríjemnou situáciou, ubrániť sa, uživiť sa a byť nezávislými. Niektoré mamy u nás sa o to snažia, ale stále panuje názor, že by dievčatá mali byť dobré. A stále máme zažité stereotypy – že chlapci sú lepší v matematike ako dievčatá, ženy sú mierumilovné a emotívne, muži agresívni a racionálni – tak toto v matriarchálnych společnostiach rozhodne neplatí.

Má to historické korene. V Mexiku sa matriarchát vyvinul vďaka tomu, že muži pre horúčavy pracovali na poliach v noci. Ráno priniesli úrodu domov a šli spať. Ženy sa museli postarať o všetko ostatné – predávali na trhu, držali rodinnú kasu a vedeli o všetkých klebetách. V Indonézii sa muži vydávali do sveta na skusy, v Číně trávili niekoľko mesiacov v roku s karavánami jakov, v Indii bojovali s okolitými kmeňmi a venovali sa lovu. A ich ženám neostalo nič iné ako prevziať zodpovednosť za všetko ostatné.

O rodinnú kasu sa všade starajú ženy. Rozhodujú, čo sa kúpi. Muži sú zvyknutí odovzdať peniaze, ktoré zarobia, svojim matkám, sestrám či manželkám. Tie im vyčlenia malé vreckové. Ženy sú považované za živiteľky. Sú vychovávané k tomu, aby boli praktické, schopné všetko zorganizovať, o všetko sa postarať - proste byť hlavou rodiny. Sestry majú dokonca povinnosť postarať sa o bratov, ak ich napríklad manželka vyženie alebo sa im nedarí.

A ešte ako! Ženy Zapotékov z Tehuantepeckej šije na juhu Mexika ma uchvátili na prvý pohľad. Vyzerali mohutnejšie ako ich muži. Objemné a majestátne – úplné amazonky. Dominovaly rušným trhom i opulentným fiestam. Pyšne sa obliekali do pestrofarebných krojov, sekýrovali svoje okolie a tvárili sa, že majú mužov na háku.

Tamojší muži urobili doma po výplate stojku a pripúšťali, že ženy sú inteligentnejšie. Cenili si ich logiku. Tehuánky sa považovali za racionálne bytosti, zatiaľ čo ich muži sa nechávali strhnúť emóciami. Odpovedala tomu i deľba práce. Muži sa často venovali umeniu – maľovali, spievali, hrali na gitaru a skladali piesne o ženách. Ženy boli pragmatické obchodníčky, ktoré sa museli s chladnou hlavou postarať o všetko, o rodinu i o mužov. Práve toto obrovské sebavedomie a šarm Tehuániek inšpirovalo v prvej polovici 20. storočia veľa umelcov i politikov. Do tehuánských krojov sa hrdo obliekala slávna mexická maliarka Frida Kahlo.

Ako kedy. Keď som na trhu maľovala predavačky, môj výtvor sa im vôbec nepáčil a dali mi to patrične najavo. Hovorili, že to nie je žiadne umenie a odmietli sa so mnou baviť. Keď však dorazil môj priateľ a načrtol jednoduchú kresbu, reakcie žien boli úplne opačné. Zhŕkli s aokolo neho azačali ho až nekriticky obdivovať. Tak toto je ženská solidarita?

Že by ženy mohli mať navrch aj v islámskom svete, to si asi vie predstaviť málokto. Nebola som výnimka. Zahalené ženy som vždy ľutovala. Národ Minangkabau sa však vymyká moslimským stereotypom natoľko, že sa od nich môžeme učiť aj my. Minangkabauovia sú totiž majstri kompromisu. Vďaka tomu sa im podarilo nemožné – skĺbili matriarchát s islamom. Rozdelili im sféry moci – islám ovládol náboženstvo, matriarchát rodinu a spoločnosť.

Miestni si nesmierne vážia matky a deti patria do ich klanov. Ctihodné matróny riadia rodiny, vlastnia nehnuteľnosti a dôležitú úlohu hrajú i v živote komunity. Dievčatá povzbduzujú, aby študovali, pracovali a realizovali se. O ženy je ale dobre postarané. Manželov si privádzajú domov, tí prichádzajú a zase odchádzajú. „Manžel je ako popol. Fúkneš a je preč,“ tvrdili ženy. Rozvody sú bežné a manželka berie všetko – majetok i deti. Dievčatá zabezpečia, synovia, ktorí odídu z domu, musia začať sami a od nuly. „Ak by od rodičov prijali majetok, bola by to pro nich strašná hanba,“ vysvetľovali mi muži. „Ženy sú slabé, a preto dedičstvo potrebujú ako zabezpečenie,“ dodávali skromne ženy.

Minangkabauovia stvorili moslimskú spoločnosť, ktorá očividne prospieva ženám. A napodiv nielen im. Tento národ sa totiž chváli úžasnou reputáciou – sú považovaní za najvzdelanejšie a najpodnikavejšie etnikum v celej Indonézii. A zistila som, že šatka na hlave nemusí byť znakom podradenosti a dôvodom k ľutovaniu. Môže to byť skvelý sexi doplnok, ktorý som si i ja s chuťou občas obliekla.

Ano, u Khásíov zo severovýchodného štátu Meghálája je všetko tak trochu naruby. Táto spoločnosť na mňa zapôsobila asi najviac. So ženami som si rozumela, boli veľmi otvorené, veselé a vtipné. Nevyzerali na to, ale doma naozaj vládli pevnou rukou. Sama seba som prekvapila, ako veľmi som ľutovala mužov. Jeden mladík žil u rodiny svojej ženy, s ktorou si nerozumel. Žena stála na strane svojej rodiny a z domu ho vyhnala. On musel odísť a nechať tam majetok i deti, na ktoré nemá žiadne práva. Chcel by sa o svoje deti starať, ale nemôže. Pripadalo mi to nespravodlivé. Zaujímavé je, že Khásíovia majú priezvisko po matke a dedičské právo najmladšej dcéry je dokonca uzákonené. Niektorým mužom sa toto usporiadanie nepáči a snažia sa ho zmeniť. Existuje tam aj hnutie, ktoré bojuje za mužskú rovnoprávnosť. Zatiaľ nie príliš úspešne.

Mosuovia z juhozápadnej Číny praktikují od nepamäti neviazané vzťahy. Nazývajú ich výstižne „navštěvujúce manželstvo“. Pre mňa to bol najromantickejší národ na svete! Partnerov si volia bez ohľadu na rodinu, majetok či spoločenské postavenie a uznávajú jediné kritérium – vášnivú lásku. Muži svoje „manželky“ navštevujú jedine v noci a pred východom slnka sa vracajú domov. Partneri žijú celý život oddelene. Každý pekne vo svojom, s maminkou a sestrami. Keď som zisťovala, či by ženy mali záujem o klasické manželstvo, dívali sa na mňa nechápavo – ako že prečo? „Keď muž a žena žijú spolu, len sa zbytočne dohadujú. Obaja sú nešťastní a láska je preč,“ vysvetľovali mi. Rozhodne tamojšie ženy vyzerali šťastné.

Vzťahy iniciujú ženy. Asi v trinástich dostanú kľúč od svojho vlastnej „kvetinovej izby“ a môžu si pozývať milencov. „Navštevujúce manželstvá“ pripomínajú na začiatku skôr sex na jednu noc. Časom sa môže vyvinúť trvalejší vzťah. Ale deti patria iba matkám, od otcov sa nič neočakáva. A keď sa vášeň vytratí? „Proste vezmem veci, ktoré si u mňa manžel nechal, a dám ich pred dvere. To je preňho jasné znamenie, že dostal kopačky,“ vysvetlila mi mladá Mosujka. U nás by takáto žena dostala nálepku „kurva“, ale Mosuové to vidia inak. Náš „usporiadaný“ rodinný život považujú za útok na svoje tradičné hodnoty. A ich pokrvné rodiny sú stabilnejšie ako naše - prakticky sa nerozpadávajú. Ich členovia sú na seba zvyknutí od narodenia. Deti majú niekoľko maminiek a strýčkov. Všetci žijú v harmónii a v mieri. Dokážete si však predstaviť, že vás celý život diriguje mama?

V komunitách sme zostali dva až tri mesiace. Ženy i muži boli neuveriteľne priateľskí a otvorení, často nás sami oslovovali a pozývali domov. Radi hovorili o svojej kultúre a zvykoch. Boli radi, že se o ne zaujímáme. K nadviazaniu kontaktu sme využívali aj maľovanie. Rozložili sme plátna, farby a začali načrtávať. Ľudia prišli, očumovali, zoznamovali sa s nami. Získali sme si tak ich dôveru, pozvali nás domov. V Indii a v Mexiku som najviac cítila silný rešpekt zo strany mužov. U Zapotékov som sa ani raz nestretla s nepríjemným mexickým machizmom. Podobne aj u indických Khásíov – žiadne obťažovanie, nevhodné dotýkanie ani arogantné hlučné správanie mužov.

V dnešnom čase protimoslimských nálad a strachu z imigrantov mi pripadá skvelé, že som mala možnosť osobne poznať Minangkabauyov, oddaných mierumilovných moslimov. Viem, že existujú rôzne formy islamu, rovnako ako máme veľa iných foriem kresťanstva. Vždy je to iba o ľuďoch. Verím, že moslimská spoločnosť môže byť tolerantná a flexibilná, veď na Sumatre dokázala nájsť spoločnú reč s naprosto opačnou ideológiou.

Ženy sú nadšené, muži menej. Ale na svojich prednáškach som sa stretla i s názorom skupiny žien z mestečka na severe Moravy, ktoré tvrdili, že matriarchát vlastne funguje aj u nich. Chlapi chlastajú a flákajú sa a ženy sa musia o všetko postarať.