FOTO Odborník na žraloky radí Slovákom, ktorí dovolenkujú pri mori: Takto si zachránite život!

Upozornenie: Rozhovor pôvodne vyšiel v júni 2019, vzhľadom k aktuálnej situácii ho však zverejňujeme nanovo. Článok po najnovšej aktualizácii obsahuje FOTO a VIDEO materiál, ktorý NIE JE vhodný pre maloletých a ľudí s citlivou povahou.

Šance na konfrontáciu s najobávanejším morským predátorom sú síce nízke, no strach je podľa podmorského fotografa Richarda Jaroněka, ktorý sa so žralokmi potápa už vyše 20 rokov, v človeku jednoducho zakotvený.

Pokiaľ ide o znalosti žralokov, Jaroněk patrí v rámci Česka a Slovenska k tým najpovolanejším osobám. Nielenže sa ich nebojí, on ich študuje a skúma ich správanie, pričom zo seba, spolu s kolegami, neváha spraviť „pokusného králika“ – všetko pre to, aby týmto pánom morí lepšie porozumel. Hoci má pred žralokmi absolútny rešpekt, a neraz sa už na vlastnej koži presvedčil o sile ich zubov, na rozdiel od mnohých fanúšikov Čeľustí ich nevníma ako na stroje na zabíjanie. Viac v našom rozhovore.

– Majú sa turisti po útokoch báť vstúpiť do vody?

Báť sa nemusia, šanca je minimálna. Útok žraloka je len obrovská súhra náhod – päť smrteľných nehôd k takmer ôsmim miliardám ľudí, pričom denne sú pri vode asi dve miliardy. Viac by sme sa mali báť nastúpiť ráno do auta.

– V Marsá Alam v roku 2018 žralok zabil českého automechanika Petra. Čech údajne vtedy zomrel už po prvom zahryznutí...

Neviem, aký druh žraloka to bol a kam hryzol, ale keď zdroje uvádzajú, že ho stiahol pod vodu, musel to byť jeden z väčších druhov – tiger alebo longimanus (žralok dlhoplutvý, pozn.red.). Bežný čiernocípy alebo bielocípy na to nemá silu. Bude to znieť kruto k obeti, ale za desať rokov poznám len jeden prípad, kedy žralok doslova zožerie svoju obeť. Napadnutí zväčšia umierajú na šok, infarkt, utopenie sa, vykrvácanie. Tých cca 80 zubov je hrôzostrašná zbraň a pokiaľ pohryzie obeť nešťastne, tzn. na prvé miesto, ktoré nám odstáva od tela – ruka či noha – a poškodí tepnu... k vykrvácaniu prichádza veľmi skoro.

– Je strach z útoku žraloka na dovolenke pri mori opodstatnený?

Ten strach je v nás zakotvený, už len preto, lebo sme suchozemci a more nám je cudzie. Nepoznáme ho a už vôbec sa v ňom nevieme správať. Potom sme prekvapení, že sa zraníme alebo nás niečo zraní. Viac než dvadsať rokov, čo so žralokmi profesionálne pracujem, sa ma ľudia pred dovolenkami pýtajú: „Čo máme robiť, keď stretneme žraloka?“

– A Vaša odpoveď?

Útoku dokáže predísť len človek, ktorý s nimi pracuje, pretože pozná pohyb žraloka, jeho mimiku, ktorá dáva jasne najavo, čo spraví. Začne sa krútiť, vlniť, prehne plutvy, spevní telo. Tým všetkým hovorí: „Hej, vypadni! Toto je moja obývačka!“. Nevýhodou žraloka voči človeku je jeho zvedavosť. On sa chce s nami zoznámiť, ale nemá ruky a pomyselné podanie si rúk je hryznutie. Ochutná nás a zistí, že mu nechutíme, a nechá nás tak. Pre našu krehkú schránku je to však fatálne. Často pritom ani netušíme, že pod nami v more žralok je. Odrazu ho uvidíme a čo spravíme? Začneme jačať, mávať rukami, snažiť sa odplávať. To je voda na jeho mlyn – zmysly.

Je to ako s jazvečíkom v parku. Bude na vás štekať a vy sa dáte na útek... z jazvečíka sa stane hrdina a bude vás veselo preháňať. Ľudia by sa mali k žralokovi pokojne otočiť čelom a pozorovať ho. Je to veľmi dôležité. Prirodzené inštinkty žralokovi hovoria, že o ňom vieme. Prišiel o moment prekvapenia. Nekopeme, nevírime vodu, nerozbúši sa nám srdce, nezvýši adrenalín v krvi... zostaneme pokojní. Je mi však jasné, že sa to ľahké píše a ťažko realizuje. Ja so žralokmi pracujem a vidím to denne, keď ľudí učím potápať sa s nimi. Po niekoľkohodinovej príprave a teórii stačí jediná plutva a výuka je tatam.

– Preto je určite lepšia prevencia. Ktorým oblastiam by sme sa teda na dovolenke mali vyhýbať?

Nejde až tak o miesto, ale aká je v danom okamihu voda. Prirodzene teplé vody, Červené more či Indický oceán, tam je žralokov veľa. Ale pokiaľ mám špecifikovať naozaj len miesta, tak sa treba vyhýbať špinavým a kalným vodám, prúdom, deltám riek, kde sa vlieva oceán do mora. To sú tradičné lovištia žralokov.

– Čo spôsobuje neočakávané výskyty žralokov, ako napríklad na Malorke, kde dovolenkuje aj mnoho Slovákov?

Zúfalstvo z úbytku potravy. Za posledných desať rokov sa nečakaný výskyt žralokov v pre nás netradičných miestach zvýšil. Ono, oni boli vždy po celom svete, len sme ich na mnohých miestach vyhubili. Najväčšiu samicu Veľkého bieleho žraloka ulovili na Malte, mala dve tony a cez šesť metrov. Dnes sú na takých miestach vzácnosťou a tiahne ich tam len zúfalý dopyt po potrave. Hold, vylovili sme im ich lovištia a oni hľadajú nové miesta.

– Výskyt žralokov na rôznych miestach vo svete sa teda zmenil?

Radikálne. Za posledných 50 rokov sme vyhubili 95% žraločej populácie a teraz je kynoženie ešte na vyššej úrovni. Každú sekundu zabijeme troch žralokov, sto miliónov ročne. Pred piatimi rokmi plávalo okolo afrického kontinentu 2500 Veľkých bielych žralokov. Dnes ich je len 850. A to za päť rokov! 400 miliónov rokov tu na Zemi existujú a nám trvalo len chvíľu, kým sme ich zničili. (pozn. red: Tieto informácie už nemusia byť aktuálne, keďže rozhovor pochádza z roku 2019.)

– Dá sa v budúcnosti predpokladať zvýšený počet útokov žraloka na človeka?

Áno. Nás, ľudí, je vo vode čím ďalej, tým viac, a pre žralokov už nie sme takou veľkou neznámou. Prestávajú sa nás báť, kŕmime ich. Ďalším problémom, a to zásadným, je už spomínaný hlad. Žraloky nás nikdy nelovili a nikdy na nás neútočili z hladu. Dnes, kvôli úbytku rýb, sa snažia prispôsobiť. So zveličením môžeme bezpečne tvrdiť, že v budúcnosti budú žraloky loviť v mori toho najviac vyskytovaného tvora – človeka. Ale to sa nestane, pretože dovtedy ich skrátka vyhubíme.

– Čo všetko dokáže žraloka vyprovokovať?

My žralokov v rámci výskumu niekedy až extrémne dráždime. Nechceme im dať rybu, na*ierame ich a štveme. Je to naša práca, zisťujeme, ako sa žraloky správajú v netypických, vyprovokovaných, ba až extrémnych situáciách. Dnes už vieme, aké farby nemá žralok rád – žltá či reflexné mu nič nehovoria, neštvú ho, ale príde sa pozrieť bližšie, čo to je. A potom má už človek k panike kúsok. Potom lesklé veci, hodinky na ruke sa v odraze slnka zablyštia a žralok to môže vnímať ako chrbát rybičky, obzvlášť, keď sa budeme pohybovať v nejakom hejne rýb, ktoré pozorujeme.

– Útočí žralok na človeka ako na korisť alebo nás tak vôbec nevníma?

Keby tak žralok zaútočil, nemáme šancu. Všetky tie nehody, vrátane tej poslednej, sú len náhodné. Je to hrozná, krutá súhra náhod. Prečo Veľký biely žralok zabije na jednej pláži pri Kapskom meste v JAR každý rok jedného človeka? Denne tam surfujú tisíce turistov, keď poletíme lietadlom, uvidíme veľké čierne tiene. To sú samice Veľkého bieleho, ktoré tam nahrievajú svoje plody. A sú sotva dva-tri metre pod surférmi. Všetci to vedia, nikto sa z toho nepo... a raz za rok sa stane smrteľná nehoda. A dôvod? Nehľadajme ho. Prečo sa odrazu otec šťastnej rodinky zblázní, vezme brokovnicu, vystrieľa ich a potom sa zabije? Nevieme, čo sa stalo. Nerozumieme správaniu vlastného druhu a chceme porozumieť správaniu iného sveta?

– Keď už žralok zaútočí, akú šancu máme na prežitie?

Musíme sa prirodzene brániť. Oči a žiabre sú citlivými receptormi, môžete ho do nich biť, ale pokiaľ by rada mala byť odborná, nehýbte sa. Je to divná rada, ja viem, ale nehýbte sa. Je to však hrozná predstava, mať ruku v žraločej papuli a nehýbať sa...

– Vy sa so žralokmi potápate často. Napadol vás už nejaký?

Nemal by som to v takejto situácii ani hovoriť, ale minimálne desaťkrát. V každom prípade to nikto nevie, nezverejňujeme to, nechceme prilievať olej do už aj tak žhavého ohňa. Ale nehádžme všetky útoky do jedného vreca, naše potápanie so žralokmi je na inej úrovni a o to pohryznutie si tisíckrát koledujeme. Dokonca sme testovali za čas, za koľko nás bude chcieť žralok zožrať. Tri hodiny pod vodou sme zo seba robili povaľujúcu sa mršinu na dne mora. Trvalo dlho, kým žralok nabral istotu do nás zahryznúť.

Museli sme sa naučiť, že keď už žralok cvakne, nesmieme sa pohnúť. Pozoroval som kolegu, ktorého žralok tigrí chytil za členok. Walter len pokojne čakal, až žralok po chvíľke „prehryzne“ a bude chcieť zahryznúť ešte ďalej.V tom momente máme šancu mu nohu či ruku vytiahnuť z papule. Pri všetkých nehodách, ktoré som osobne zažil, žraloky po hryznutí odplávali. Nedošlo k žiadnemu šialenstvu z krvi, ako sa rado uvádza. Jednoducho im nechutnáme. Pokiaľ začnete s rukou či nohou kopať či cukať, roztrháte si svaly a mäso o ostré zuby. A to je potom už veľký prúser.

– Existuje nejaká účinná obrana proti útoku? Špeciálny prístroj, kombinéza, niečo, čo žraloka stopercentne odpudí?

Áno aj nie. Niečo platí na malé druhy, ale, samozrejme, nie na obra, ktorý má dve tony, šesť metrov a vyzerá ako rozbehnutá parná lokomotíva s cirkulárkou v papuli. Od II. sv. vojny sa vymysleli tisíce nezmyslov a účelových ochranných pomôcok, ako chrániť vojakov z potápajúcej sa lode a, prirodzene, turistov. Ocelové rukavice – ale s tými asi plávať nepôjdeme. Rôzne repelenty, magnetické výboje... ale vráťme sa k tomu nešťastnému Marsá Alam. Je mi pozostalých ľúto a musíme priznať, že sa stala hrozná tragédia. Ale nehľadajme za tým viac, nejakú vypočítavosť žraloka. Je to len šialená náhoda.

– Ďakujeme za rozhovor!

Na otázky odpovedal profesionálny potápač, fotograf a dobrodruh Richard Jaroněk. Viac o jeho tvorbe a pôsobení sa dočítate na týchto webových stránkach.