Finančný expert Müller o KORONAKRÍZE: Aká bude mzda Slovákov a vrátime sa k slovenskej korune?

Od postupného otvárania malých obchodov či vonkajších trhovísk, cez znovu-spustenie taxislužieb a bohoslužieb, až po úplný návrat do normálneho života. Vláda predstavila tzv. 4 fázy uvoľňovania ekonomiky. Ako sa na tento plán pozerá finančný expert? Naplnil vaše očakávania?

Nevyhnutne sme plán potrebovali a je dobré, že sme ho v takejto komplexnej a ucelenej podobe dostali. Je veľmi dôležité, že je kvantifikovaný, má jasnú časovú postupnosť a sú definované aj okolnosti, za akých by sa nariadenia neuvoľňovali, ale naopak vracali by sa naspäť.

Viacerí špičkoví ekonómovia Smeru vyčítali, že v čase ekonomického rastu nevytvoril dostatočné finančné rezervy. Skutočne je na tom Slovensko v tejto chvíli tak zle?

Z ekonomického hľadiska je vždy veľký problém, pokiaľ sa nevytvárajú rezervy v čase konjunktúry. Tak ako v zdravotníctve je lepšie chorobe predchádzať, než ju následne liečiť, tak aj v ekonomike hovoríme, že prevencia je vždy lepšia, než represia. Je to podobné ako v rozprávke O troch prasiatkach, kde sa na vlka musíme pripraviť ešte predtým, než príde. Teraz však neprišiel vlk, teraz sa objavila Godzilla.

Čoraz častejšie sa v médiách hovorí o najväčšej ekonomickej kríze, akú si žijúce generácie pamätajú. Naozaj je na tom svetová ekonomika tak zle, že nám hrozí scenár podobný veľkej hospodárskej kríze z 30. rokov?

Všetko bude záležať od toho, akým spôsobom dostaneme vírus pod kontrolu z medicínskeho hľadiska. Ak by sa nám to nepodarilo a významným spôsobom by nám narastal počet infikovaných a počet úmrtí, tak by nám to mohlo ochromiť ekonomiku. Znamenalo by to, že čím dlhšie by bola ekonomika utlmená, tým dlhší a náročnejší by bol aj proces znovunaštartovania ekonomických väzieb. Prináša to so sebou pokles HDP, zvýšenú nezamestnanosť, znižovanie investícií a podobne. Ale nerád by som túto krízu prirovnával k akejkoľvek inej kríze, pretože ešte nepoznáme jej dopady a je veľmi odlišná. Sto rokov sme nečelili pandémii a ekonomické dopady budú vážne, ale je teraz náročné čokoľvek predpokladať.

Takže sme v móde vyčkávania - ako to celé dopadne a ekonomika ide teraz čiastočne bokom. Čo sa však s našou ekonomikou stane, ak bude počet chorých neustále pribúdať? Dokedy sme schopní financovať zdravotníctvo a plynulý chod štátu?

Kým nebude vakcína, nedokážeme úplne zabrániť nárastu počtu infikovaných, ale nemôžeme si dovoliť nadmerné a už vôbec nie nekontrolované šírenie vírusu. Práve preto musíme byť disciplinovaní a nanajvýš zodpovední na všetkých úrovniach od inštitúcií po jednotlivca.

V relácii TV Markíza ste pred niekoľkými dňami spomenuli, že hoci nevieme, čo bude o týždeň, ekonómovia majú celkom ucelenú predstavu o tom, čo bude napr. v roku 2022. Čo nás teda čaká a neminie, ako to bude podľa vašich odhadov na Slovensku vyzerať o dva roky?

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

V relácii TV Markíza ste pred niekoľkými dňami spomenuli, že hoci nevieme, čo bude o týždeň, ekonómovia majú celkom ucelenú predstavu o tom, čo bude napr. v roku 2022. Čo nás teda čaká a neminie, ako to bude podľa vašich odhadov na Slovensku vyzerať o dva roky?

Ako som definoval, budeme žiť novú realitu. Znamená to, že ľudia budú opatrnejší a zodpovednejší, budeme si musieť zvyknúť na rúško a sociálny dištanc. Kým nebudeme mať vakcínu, nemôžeme počítať s tým, že sa vrátime do stavu pred krízou. Jej vývoj môže trvať aj roky. Vzhľadom na vysokú schopnosť reprodukčnosti vírusu a vzhľadom na to, že je pomerne nový a stále sa s ním zoznamujeme, je preto opatrnosť na mieste.

V relácii ste rozprávali aj o rúškach, ktoré dramaticky znižujú riziká ochorenia vraj až o 50% a spomínali ste aj nutnosť dodržiavať odstup a veľké rozostupy na verejnosti. Znamená to teda, že Slováci môžu v najbližších rokoch zabudnúť na koncerty, športové podujatia či stretávanie sa v kruhu priateľov?

V kruhu priateľov sa môžeme stretávať pri dodržiavaní hygienických zásad, pretože stále musíme byť zodpovední, ako voči sebe, tak aj voči ostatným. Vírus má 14-dňovú inkubačnú dobu (niekedy aj dlhšiu), je mimoriadne úspešný a agresívny. Úspešný vírus nie je taký, ktorý svojho hostiteľa rýchlo usmrtí, ale taký, o ktorom hostiteľ ani nevie a prenáša ho ďalej. Vždy sa preto musíme chovať tak, ako keby sme boli infikovaní a chceme ochrániť ostatných.

V úzkom kruhu rodiny sa teda stretávať môžme, ale čo spomínané koncerty či športové podujatia, ktoré sa tiež podieľajú na tvorbe ekonomiky?

Na pochopenie prenosu uvediem číselný príklad. Miera šírenia vírusu (reproduction rate, „R“) je vysoká a podľa odhadov sa pohybuje od vyše 2 až do takmer 7 (takto to bolo namerané v husto obývanej čínskej provincii Chu-pej), tzn. jeden chorý človek môže nakaziť dvoch až siedmich ďalších ľudí. Vlastnosti vírusu majú takú nákazlivú silu, že bez karanténnych opatrení nie je jeho šírenie zvládnuteľné. Keďže choroba sa šíri exponenciálne (jeden nakazí dvoch, dvaja štyroch atď.), je absolútne kľúčové znížiť mieru reprodukcie infekcie, pretože aj malá zmena tejto miery rapídne mení počet nakazených. Predstavme si situáciu, že v pondelok máme jedného nakazeného a každý nakazený človek denne nakazí dvoch ďalších, to znamená miera reprodukcie je 2. Potom v utorok už máme troch, v stredu už máme 9 nakazených a pri takomto vývoji máme v nedeľu už celkovo 729 chorých.

Ale ak znížime mieru reprodukcie o 50 % (z dvoch na jednu), to znamená, že jeden človek denne nakazí len jedného človeka, potom v utorok budú dvaja chorí, v stredu štyria, a tak v nedeľu bude celkovo 64 chorých. Spolu teda v tomto príklade zníženie nákazlivosti (miery reprodukcie) z 2 na 1, a teda o spomínaných 50 %, prinieslo znížene počtu chorých zo 729 na 64, a teda o vyše 90%. Na základe tohto modelu, áno, môžeme v najbližších rokoch zabudnúť na koncerty, športové podujatia či konferencie. V opačnom prípade nám skolabuje zdravotníctvo a ľudia nám budú zomierať na ulici. Netreba túto situáciu zľahčovať, pretože vplyvom emocionálneho vypätia v dave, najmä pri športových podujatiach, je rýchlosť prenosu vírusu extrémna, keďže rúško stráca význam. 

Vieme o prípadoch, kedy bolo ochorenie Covid 19 pacientom diagnostikované opätovne, po vyliečení. Pripusťme teda scenár, že vírus bude mutovať obdobnou rýchlosťou ako chrípka a jeho recidívy budeme zažívať každý rok. Čo by to urobilo so svetovou ekonomikou?

Najnebezpečnejšie by bolo, keby hygienické opatrenia nepomáhali a vírus by sa sústavne vracal. Nedá sa tomu však úplne zabrániť, pretože napríklad aj chrípka má veľké množstvo mutácií a aj keď existuje vakcína, nedá sa použiť na všetky typy. Budeme sa teda musieť naučiť žiť aj s týmto vírusom, pretože opätovné zatváranie ekonomiky by malo ešte horší dopad než to, že budeme chodiť s rúškami, dodržiavať sociálny dištanc a nebudeme navštevovať verejné podujatia. 

Mohlo by to znamenať opätovné obnovenie hraníc a koniec resp. výrazné obmedzenie otvorenej ekonomiky?

ČLÁNOK  POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Mohlo by to znamenať opätovné obnovenie hraníc a koniec resp. výrazné obmedzenie otvorenej ekonomiky?

Iba dočasne, kým nedokážeme v jednotlivých krajinách lokalizovať a identifikovať infikovaných ľudí a dostať prenos vírusu pod kontrolu. Najmä v Európskej únii, ktorá vznikla pre vzájomnú podporu jej členských štátov, je dlhodobé zatváranie hraníc v súčasnosti nepredstaviteľné. Riziko tu bude samozrejme dovtedy, kým budeme mať čo i len jedného infikovaného človeka. Neznamená to však, že by mali byť hranice uzatvorené dlhodobo. Všetky krajiny sa uzavreli, aby dokázali vnútorne bojovať s vírusom bez vonkajšieho ohrozenia, no ďalšie opatrenia by mali krajiny spolu koordinovať, najmä v rámci Európskej únie.

Čo by to znamenalo pre Slovensko?

To isté, čo pre každú otvorenú ekonomiku. Znamenalo by to významný ekonomický problém.

Slovenská ekonomika patrí medzi jednu z najotvorenejší v rámci EÚ. Sme “montážna dielňa” závislá od zahraničných dodávateľov a odberateľov. Dokážeme teda vôbec nejako ovplyvniť vývoj našej vlastnej ekonomiky?

Slovensko je najotvorenejšou ekonomikou v rámci EÚ, sme jedna z najotvorenejších ekonomík v rámci sveta (z viac ako 200 ekonomík sveta sme v top 10 spolu s Hongkongom, Singapurom a Luxemburskom). 80 až 90 % nášho HDP tvorí export a náš podiel na exporte v rámci krajín EÚ je absolútne najvyšší. Avšak vysoký podiel exportu (takmer 50 % HDP) má aj Nemecko, napriek tomu, aká je to veľká krajina. Tým chcem povedať, že naša schopnosť ovplyvniť vlastnú ekonomiku je nízka a musíme byť súčasťou rokovaní o koordinovanom postupe európskych krajín, predovšetkým Nemecka.

Dokázalo by Slovensko fungovať bez previazania na svetovú ekonomiku?

Absolútne nie. Vďaka otvorenosti našej ekonomiky dokážeme v dobrých časoch profitovať z previazania na svetovú ekonomiku, pretože svetový obchod rastie rýchlejšie ako HDP. V zlých časoch to na nás samozrejme vplýva negatívne, ale dobrých rokov je nepomerne viac než tých zlých. Nemáme kapacitu na to, aby sme boli uzavretou ekonomikou.

Nie je teraz správny čas začať uvažovať o obnovení vnútornej ekonomiky, napríklad poľnohospodárstva?

Ak by sme ako krajina mali 500 miliónov obyvateľov a všetky prírodné zdroje, nepotrebujeme zahraničný obchod a môžeme sa uzatvoriť. Takéto úvahy majú zmysel pre krajiny s veľkým počtom obyvateľov, napríklad ako USA alebo Čína. USA majú 15 %-ný podiel exportu na HDP a majú vysoký stupeň samospotreby. Čína tiež v minulosti zmenila svoju štruktúru ekonomiky a začala sa uzatvárať, posilňovať vlastnú spotrebu. Pred touto zmenou mala podiel exportu na HDP vyše 40 %, dnes je to okolo 19 %. My si to s naším počtom obyvateľov jednoducho nemôžeme dovoliť.

Takže vlastné poľnohospodárstvo by nám veľmi nepomohlo?

Čo sa týka poľnohospodárstva, tak toto odvetvie nemá významný vplyv na ekonomický rast krajiny. Napríklad USA sú v oblasti poľnohospodárstva absolútne sebestačné, ale pritom im tvorí iba 0,5 % HDP. Je ho však dobré mať v krajine, pretože je kľúčovým parametrom na určenie spokojnosti života obyvateľov. Posilňovanie poľnohospodárskej sebestačnosti je teda skôr politická otázka než ekonomická, pretože z politického hľadiska by to znamenalo dramatické zvýšenie dotácií pre poľnohospodárstvo.

Budem teraz extrémny pesimista, no existuje reálna hrozba, že by bola naša ekonomika zdecimovaná do takej miery, že by sa vláda uchýlila k lístkovému systému, podobne ako to bolo po vojne? (mäso, mlieko, chlieb na lístky/prídel)

Takáto možnosť je skutočne iba v extrémnej rovine a neviem si to vôbec predstaviť. Dočasne môže vzniknúť nedostatok určitých tovarov, avšak v ekonomike takýto nedostatok vieme riešiť cenou.

Ekonómovia sa zhodujú, že ekonomiku je nutné naštartovať. A to aj za cenu ľudských obetí. Je to aj váš názor?

Na takto formulovanú otázku nemôžem odpovedať, pretože to nie je spustenie ekonomiky aj za cenu ľudských životov. Znie to, ako keby bola ekonomika dôležitejšia než ľudské životy. Dôležitým údajom sú napríklad odvrátiteľné úmrtia, ktorých máme ročne viac ako 5 000. Skolabovanie alebo vypnutie ekonomiky bude mať veľký dopad aj na kolaps zdravotníctva a prudko môže narásť počet odvrátiteľných úmrtí. Preto musíme nájsť tú pomyselnú zlatú strednú cestu medzi postupným spúšťaním ekonomiky a udržaním šírenia vírusu pod kontrolou. 

Aké sú teda najhoršie možné dôsledky, čo nám reálne hrozí?

ČLÁNOK  POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

Aké sú teda najhoršie možné dôsledky, čo nám reálne hrozí?

Najhorším dôsledkom by mohlo byť, že pri otváraní ekonomiky sa prestanú dodržiavať hygienické predpisy. Spôsobilo by to znovu spustenie šírenia nákazy a museli by sme sa vracať k uzatvoreniu ekonomiky.

Na internete sa objavili názory, že Európska únia si „naklikáva“ ničím nekryté objemy peňazí, akoby v nejakej počítačovej hre, a preto by bolo vhodné vrátiť sa k slovenskej korune...

Pre nás je absolútne nereálne vracať sa k slovenskej korune a z ekonomického hľadiska nedáva žiadny zmysel. Práve naopak, je ďaleko ekonomickejšie a výhodnejšie mať spoločnú svetovú konvertibilnú menu. Ako som spomenul, sme najotvorenejšia ekonomika v EÚ. 80 % exportu je práve do EÚ a viac ako 50 % do krajín Európskej menovej únie. Odlišná mena by nám zvyšovala náklady na konvertibilitu a hedging, znamenalo by to oveľa zložitejšie plánovanie pre firmy na Slovensku a zvyšoval by sa tým potenciál straty. Naše verejné financie sú tiež viac pod kontrolou tým, že máme zavedené Euro a nemôžeme si tým pádom robiť svoju vlastnú menovú politiku, čo sa v minulosti už viackrát pozitívne prejavilo. Obávam sa, že ten, kto hlása návrat k slovenskej korune, nerozumie menovej politike a základným ekonomickým princípom.

A čo spomínané naklikávanie ničím nekrytých peňazí, ako v nejakej počítačovej hre. Je to reálny problém?

Nesúhlasím s názorom, že si Európska únia „naklikáva“ ničím nekryté hausnumerá peňazí. Európska centrálna banka „nekliká“ peniaze, ktoré „klikajú“ ľuďom na účtoch. Pomocou kvantitatívneho uvoľňovania pomáha dlhodobo vytvárať likviditu a tým udržiava ekonomickú stabilitu. Na sekundárnom trhu odkupuje cenné papiere a tým pádom sa len mení veriteľ, čím ECB udržiava štandardný ekonomický vzťah. Ak autor tejto teórie mieri k tomu, že mena nie je krytá zlatom, tak môžeme byť radi, že nie je, a vysvetlím prečo. Všetkého vyťaženého zlata na svete je približne 20 x 20 metrov veľká kocka. Inými slovami, je to obmedzený objem. Zjednodušene povedané, ak chcem mať viac peňazí, ktorých je obmedzený počet, bude to na úkor niekoho iného, ktorý ich logicky bude mať menej. Akonáhle môžeme ovplyvňovať objem peňazí v ekonomike, ktorý sa zvyšuje v súvislosti so znižovaním sa rýchlosti obehu peňazí, výsledkom je, že môj finančný úspech nespôsobuje finančný neúspech inému. Práve naopak, čím som finančne úspešnejší, tým viac môžem pomocou pomyselného ekonomického multiplikátora ovplyvniť ekonomický úspech aj u iných. Z toho vyplýva, že ak som finančne úspešný, nie je to na úkor finančne neúspešného, ak som zdravý, nie je to na úkor chorého a ak som vzdelaný, nie je to na úkor nevzdelaného. 

Aj vy pripúšťate, že so svetovou ekonomikou to nevyzerá dobre a tieto problémy nepochybne spôsobia straty bankám. Môže to byť v konečnom dôsledku tak vážne, že by banky začali krachovať a ľudia by prišli o svoje úspory?

Banky podstupujú ťažké časy a zvyšuje sa im riziko nesplácania úverov. Risk manažmenty bánk majú presne vypočítané, že ak klient mešká so splátkou úveru do 30 dní, je vysoká pravdepodobnosť, že splátky začne znovu splácať. Ak je omeškanie v rozmedzí od 30 do 90 dní, pravdepodobnosť znovusplácania klesá. Pri omeškaní nad 90 dní už banky ani veľmi nepočítajú s tým, že by klient znovu začal splácať úver sám od seba a považujú tento úver za defaultný. V súčasnej situácii si môžu klienti odložiť splátky až na 9 mesiacov. Samotné banky nevedia vyhodnotiť, čo to môže spôsobiť a vnímajú to ako veľké riziko. V Európe však máme tak prísne nastavené pravidlá ochrany bankového sektora, že si nemyslím, že by banky začali krachovať. Systémové ani veľké banky určite nepôjdu do krachu a malé banky podporí Európska centrálna banka. V žiadnom prípade sa ľudia nemusia báť, že by prišli o svoje úspory.

Nebolo by vhodné vytiahnuť si pre istotu väčšiu hotovosť?

Nemalo by to žiaden zmysel. Z ekonomického hľadiska som ja osobne odporca hotovosti. Pokiaľ máme dôveru v inštitúcie a nepodliehame konšpiračným teóriám, súhlasil by som so zrušením hotovosti, čo by významne znížilo ekonomické náklady a negatívne ovplyvnilo mieru korupcie a celkovo nelegálnu činnosť a jej ekonomiku.

Ste šéfom spoločnosti, ktorá sprostredkúva aj životné poistenie... Kúpa životného poistenia sa v období pandémie môže zdať rozumnou investíciou. No budú mať poisťovne z čoho vyplácať sľubované poistné krytie?

Samozrejme, pretože poisťovne sú poistené v zaisťovniach a musia postupovať prísne stres-testy. Dôležité je skôr vedieť, či poistné krytie zahŕňa aj pandémiu. Aj v súvislosti s rôznymi vládnymi opatrenia a významnými zmenami na finančných trhoch, nikdy nebolo dôležitejšie, než teraz, využívať poradenské služby, či už daňové, účtovné, právne alebo finančné.

Významnou súčasťou ekonomiky mnohých krajín je cestovný ruch. Existuje nejaký nový koncept/vízia, ktorá by tento sektor dokázala oživiť?

Všetko bude záležať od toho, kedy a akým spôsobom sa podarí dostať vírus pod kontrolu. Pokiaľ sa tak nestane, cestovanie sa určite zmení. Nebudú sa organizovať masové zájazdy a koncept all inclusive s preplnenými hotelovými rezortmi sa zmení na dištančnú formu, kde budú ľudia preferovať samostatné apartmány či vily. Letecké spoločnosti budú musieť zavádzať do lietadiel hepafiltre, ktoré sú účinnejšie než FFP3 respirátory. Pri cestovaní nám bude teda viac záležať na bezpečnosti, čím sa môže stať ekonomicky ešte nákladnejším a veľa ľudí bude tým pádom využívať najmä lokálne služby. Ak uvoľníme trošku fantáziu, viem si predstaviť aj cestovanie v štýle filmu Total Recall.

Svet sa ocitol v obrovskej kríze a keďže vy ste expert na financie -  do čoho investovať v tomto období?

Jednoznačne do aktív. Myslím tým indexové fondy, pretože je to jediný spôsob, ako sa aj bežný človek môže podieľať na nápadoch, víziách, vytrvalosti a podnikateľskom úsilí tých najúspešnejších ľudí a firiem na svete. Približne 90 % tovarov a služieb, ktoré denne využívame, dodávajú firmy, ktoré sú kótované na burze a investovaním do ich akcií ich môžeme spoluvlastniť. Pri tomto investovaní nezáleží na tom, či ekonomické zotavenie bude trvať rok či tri, pretože z dlhodobého hľadiska bude vývoj cien akcií pozitívny. Som presvedčený o tom, že v období 10 rokov sa trhy aj HDP minimálne zdvojnásobia, a teda aj cena akcií sa zdvojnásobí. Aj keď okolo 40 % firiem, ktoré sú dnes súčasťou indexu, sa v ňom o 10 rokov nebudú nachádzať alebo vôbec nebudú existovať.

Tip na nový biznis/podnikanie, ktoré by sa mohlo vyplatiť?

V nedávnej televíznej diskusii som spomínal, aký objem peňazí má Nemecko pripravené na podporu svojej ekonomiky. Z týchto peňazí chce použiť až 10 miliárd eur na podporu start-upov, čo je nielen sympatické, ale predovšetkým prezieravé. Práve v súčasnosti sú potrebné nové myšlienky, nápady a vízie, pretože je vysokým predpokladom, že znovu-naštartovanie ekonomiky už bude postavené na úplne nových základoch. Bude viac ekologické, sociálne zodpovedné, inovatívne. Táto kríza pomohla napríklad k urýchleniu v procesoch digitalizácie a pomôže určite aj robotizácii, čoho by som sa vôbec neobával. Nie je pravda, že robotizácia spôsobí zvýšenie nezamestnanosti. Určite by som však investoval do vzdelania, pretože akúkoľvek krízu jednoznačne lepšie zvládajú ľudia s vyššou mierou vzdelania.

V roku 2019 bola priemerná mzda na Slovensku cca 1092€/mesačne. Ak by ste mali hádať, aká bude v roku 2021?

ČLÁNOK  POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE

V roku 2019 bola priemerná mzda na Slovensku cca 1092€/mesačne. Ak by ste mali hádať, aká bude v roku 2021?

Už v tomto roku sa dá predpokladať významné zníženie priemernej mzdy. Narastá nezamestnanosť, znižujú sa príjmy (v niektorých firmách na 80 % či 60 %) a znovu-naštartovanie ekonomiky nebude také rýchle. Práca je tiež tovar, ktorý podlieha dopytu a ponuke. Preto sa dá očakávať zníženie miezd. Minister financii Eduard Heger nedávno ohlásil predpokladaný prepad HDP pre tento rok o 5,5% a vplyvom  poklesu HDP  očakávame aj pokles miezd. Avšak ako sa HDP bude vracať naspäť, nemyslím si, že rovnako rýchlo sa bude vracať aj priemerná mzda.  

Teda mzdy Slovákov sa v priemere prepadnú o približne 55 eur?  

(smiech) Približne, v priemere... čisto teoreticky... Presné číslo vám v súčasnosti nikto nepovie.

Čo hypotéky? Budú banky ochotné požičiavať mladým ľuďom peniaze na bývanie alebo sa vrátime k modelu viac generačných domácností, ako tomu bývalo v minulosti?

V súčasnosti sú banky, samozrejme, opatrnejšie a vnímajú vysokú mieru rizika. Avšak, keď sa bude ekonomika postupne vracať naspäť do svojich „koľají“, budú mať veľký záujem požičiavať peniaze, aj keď drahšie, pretože budú mať vyššiu rizikovú maržu. Dnes sme však krajina, ktorá ma druhé najlacnejšie hypotéky v celej EÚ, takže určitá miera zvyšovania rizikovej marže nie je zlá v prípade, že naša ekonomika je otvorená a banky sa v dnešných časoch musia chrániť. Každá ekonomika potrebuje mať zdravý a stabilný bankový sektor.

Budú ceny tovarov a služieb stúpať, alebo naopak klesať? Ak niekto uvažoval o kúpe auta, rekonštrukcii prípadne kúpe domu - mal by čakať, alebo naopak  konať?

Všetko závisí od typu tovaru alebo služby. Ak uvediem príklad s autom, tak dnes nemá zmysel sa ponáhľať s jeho kúpou. V Taliansku, Francúzku, Španielsku a ázijských krajinách, ktoré boli najviac zasiahnuté Covidom-19, klesol medzimesačne predaj áut o 70 až 85 %. Keďže európska ekonomika je významne naviazaná aj na automobilový priemysel, je vysoko pravdepodobné, že vlády zavedú opatrenia na znovuoživenie tohto odvetvia (napríklad šrotovné) a v budúcnosti tak kúpa auta môže vyjsť oveľa výhodnejšie. 

Hrozí euru hyperinflácia?

Nehrozí a ani nemôže. Európska centrálna banka sa už roky snaží pomocou kvantitatívneho uvoľňovania dosiahnuť cielenú infláciu na úrovni 2 % a nedokáže ju dosiahnuť. Predovšetkým je to preto, že sa spomaľuje ekonomický rast, ale aj vďaka zmene vekovej štruktúry obyvateľstva, ktorou sa menia spotrebiteľské návyky či objem spotreby. ECB dokonca prehodnocuje a zvažuje zmenu cieľovej úrovne inflácie z 2 % na 1 %. Robí všetko pre to, aby dosiahla rast inflácie, no neúspešne, takže hrozby o hyperinflácii eura sú irelevantné. 

Aký život nás z ekonomického hľadiska čaká po koronakríze?

Je veľmi dôležité „vidieť za koronu“. Bude dôležité rozhodnúť sa, či chce Slovensko nasledovať príklad Nemecka alebo Gréckaa položiť si otázku „ako ďalej?“ Zavádzanie štrukturálnych reforiem je absolútne nevyhnutné v celej Európe, nielen na Slovensku. Južné krajiny sa veľmi zadlžovali a neboli ochotné robiť reformy a dnes žiadajú severné krajiny ako Nemecko či Holandsko, aby ich zachránili. Vyplýva to z otázky o spoločných Eurobondov, a teda sú dve možnosti: buď južné krajiny začnú zavádzať reformy a budú ekonomicky dobiehať severné, alebo im severné krajiny pomôžu tým, že to zaplatia. Je to však politicky priechodné? Viem sa vžiť do pozície občana Nemecka, ktorý chodí 40 rokov do práce, poctivo platí dane a odvody a vláda mu oznámi, že mu zvyšuje vek odchodu do dôchodku a znižuje výšku dôchodku, pretože z jeho daní a odvodov zaplatí dlh napríklad Talianska.

Dovolím si na záver položiť otázku ja.  Prečo je teda taká vysoká miera neochoty v mnohých krajinách robiť reformy? 
Väčšina ľudí nerozumie, čo znamená spraviť reformu, ale má s tým spojenú negatívnu emóciu. Politici zvykli pripisovať negatívne prívlastky slovu reforma. Spájali ju s výrazmi, ako drastická, bolestivá, či „uťahovanie opaskov“. Málokto použil slová ako komplexná a zodpovedná. Ľudia si však často neuvedomujú, že sami robia reformy, či už vo firme alebo v domácnosti. 

Skúste to vysvetliť na príklade...

J.M: Zavádzanie reformy v bežnej domácnosti: otec zvolá rodinnú poradu a vysvetlí, že po konzultácii so svojim finančným poradcom prišli k záveru, že je potrebné „zreformovať“ financie domácnosti a znížiť výdavky za energie, a teda zrekonštruujú dom (investujú do okien a zateplenia). Na každého člena domácnosti to bude mať dočasné ekonomické dopady. Matka si nebude môcť kúpiť nové šaty a kabelku, dcéra si nebude môcť kúpiť nové topánky a blúzku, syn si nebude môcť kúpiť nový mobil či tenisky a otec si nebude môcť kúpiť kosačku a celá rodina nebude môcť ísť tento rok na dovolenku k moru. Z dlhodobého hľadiska tým však znížia výdavky, zvýši sa cena nehnuteľnosti a o nejakú dobu si každý člen domácnosti bude môcť znovu dovoliť tieto menšie nákupy a rozpočet bude zdravší. V zodpovednej domácnosti by nikto nepovedal, že sú tieto kroky drastické, bolestivé, ale považovali by ich za zodpovedné.

Keď je to také jednoduché, prečo sa to takto nedeje aj v ekonomikách krajín? Je to preto, že ak by sa matka rozhodla získať politickú priazeň svojich detí, tak by do debaty vstúpila. Najprv by obvinila otca, že je sociálny netvor. Potom by na neho uvalila podozrenie z korupcie, keďže „počula“ o sľúbenej provízii stavebnej firmy pre otca za výmenu okien a zateplenie. Deťom prisľúbi za ich politickú priazeň 13. a 14. vreckové. Zároveň syn dostane k teniskám poukážku na dvoje ponožky, dcéra dostane k topánkam silonky zdarma a dovolenku pri mori si predĺžia ešte o týždeň. Zásadná otázka je, z čoho to bude matka financovať? Na otca a jeho príjem uvalí špeciálny „otcovský odvod“. Čo znamená, že si otec bude musieť nájsť ešte jednu prácu a matka zároveň vezme úver, ktorý v konečnom dôsledku budú musieť splácať deti bez toho, aby si to dnes uvedomovali. Tento príklad ilustruje, prečo sa jednotlivé ekonomiky zadlžujú, strácajú konkurencieschopnosť a odmietajú reformy.