Štefan Kvietik (†90) mal slzy v očiach: Otec mi hovoril: „Števík, to ti je aj škoda zomrieť.”

S rodičmi mal krásny a vrúcny vzťah. Štefanov otec mal statok a herec už ako dieťa na ňom vypomáhal. „Ťažko sa to berie, keď to človek nezažil. To boli zlaté časy. Samozrejmá vec, že som vypomáhal. To bolo obdobie letných prázdnin v rámci gymnázia, to som najprv musel prežiť žatvu, a keď sa kosili lúky… V Plachtinciach sme mali nádherné lúky, ktoré boli posiate takými kvetmi, že som ani nevedel, do akej kategórie patrili. Keď som bol chlapec, tak si pamätám, že krížom cez lúky bol chodník a ani som ho nevidel. To bol samý kvet vľavo, vpravo, pred sebou, za sebou. Nádhera. A už keď spomínam na takého vzácneho človeka otca, on miloval všetko, čím ho obdaroval život, keď sa stretol s niečím krásnym. Či to bola kvetnatá lúka, nádherná hora, nádherné kone, nádherná žena, a keď videl niečo také krásne a ja som tam bol náhodou pri tom, to mi úplne utkvelo v pamäti, tak sa na mňa pozrel a povedal: „Števík, to ti je aj škoda zomrieť.” A toto mi zostalo hlboko v pamäti nie preto, že škoda zomrieť, ale za tým bola vyslovená hodnota toho objektu a tej krásy, ktorú vnímal. A tak som si povedal, dívaj sa dobre otvorenými očami, aby si naozaj tú krásu našiel, aby mi to neušlo.”

„Nikdy mi nedal žiadnu ‚výchovnú‘, ani nič podobné. Ako deti sme chodili do Harmónie a do Plachtiniec, do dedovho rodiska a pamätám si, ešte aj prastarého otca, obaja boli vždy neskutočne milí. A dedo je dodnes,“ povedal pred siedmimi rokmi a s láskou sa usmial na dedka, ktorý sedel oproti nemu.