FOTO Ida Rapaičová: Prečo sa bojí o mladých hercov a ako si spomína na Štefana Kvietika (†90)?

Váš kamarát a kolega Karol Čálik nedávno oslávil okrúhlu 80-ku. Čo by ste mu odkázali ku krásnemu jubileu?
- Prežili sme spolu toho veľa a sme jedna generácia. Boli sme spolu už na škole, on bol síce o ročník vyššie, ale to je mizivé a nepodstatné. Hrali sme v spoločnom divadle, bol priateľ môjho muža, aj môjho brata, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi nami. Karol bol vždy predovšetkým človekom. A preto ho mám rada a dúfam, že aj on mňa. On je človek, na ktorého kedykoľvek sa obrátim, tak stojí vedľa mňa. A za to som mu veľmi vďačná a mám ho rada.

Vy ste okrúhlu 80-ku oslávili minulý rok. Ako vnímate tento vek?
- Nijako! Lebo vek je len číslo a ide o to, ako sa cítite. Mam pocit, keď ma ten pán hore ešte tu necháva, tak asi niečo odo mňa ešte chce. Chvalabohu, klopem na drevo, ešte mi to funguje v hlave, aj keď telo už trošku odchádza, ale to patrí k veku. To sa netreba sťažovať a teším sa, že Karol je podobný prípad. On jednoducho svieti, lebo človek svieti zvnútra a nie zvonka. Ani líčidlá, ani kostýmy nepomôžu, ak nie je vnútro rozžiarené. A on má jednak ľudské vnútro, obrovsky bohaté a želám mu a teším sa, že mu to tak dlho vydržalo, lebo ja som z divadla už veľmi skoro musela odísť. Síce som odišla, som už na dôchodku, ale ešte som asi užitočná.

Diváci vás naposledy mohli vidieť v Šťastnej rybke v roku 2022 a rok predtým v seriáli Najhorší týždeň môjho života (2021). Čomu sa aktuálne venujete?
- Áno, to mi vtedy zavolal môj žiak, že by chcel, aby som mu zahrala matku. Tak som išla do toho a bolo to zaujímavé. Tak vám poviem, som spokojná s tým, čo som už urobila, je toho veľa. Už som na dôchodku, takže patrí sa aj oddychovať. Hoci ma občas zavolajú, ale už zvažujem a vyberám si. Nejdem do hlúpostí, takže mám svoje nároky. Ale tie nároky sa narodili v dobe, ktorú sme prežili aj s Karolom Čálikom. A preto mu držím palce, že ešte stále je vo funkcii, z ktorej môže ovplyvniť to, čo sa deje napríklad s mladými ľuďmi, ktorí nastúpia do divadla. To je veľmi veľmi dôležité.

Ako vnímate mladú generáciu hercov?
- Už s ňou nemám taký kontakt, ako som mala, keď som učila, ale trochu sa bojím o nich. Som rada, že som stará. Dosť bolo pekných príležitostí. Robili sme aj veci, ktoré sme museli, aj proti svojmu presvedčeniu, ale to nevadí. Herectvo je remeslo – to mi vždy hovorila nebohá Hana Meličková. Jednoducho, človek musí stráviť aj veci, ktoré mu nie sú po vôli. A práve tie vás najviac posilnia. Som vďačná za každú príležitosť, aj za negatívnu. Môj syn, keď sa pozerá na niektoré staré veci, ktoré dávajú v televízii, vždy mi povie, mami, ako si mohla v takej blbosti hrať?! Hovorím mu, len sa pozeraj. Po chvíli mi povie, mami, ale dobre to hráš. Nestačí dobrý text, nestačí dobrá hra, keď nie je dobrý herec. Všetky zložky musia byť harmonické, to máte ako v hudbe. Keď zlyháva jedna stránka remeselná, už to nefunguje, už to škrípe. Nebohý František Dibarbora mi hovorieval, že herec môže žiť na javisku prakticky až do smrti. Lebo v každom veku je využiteľný. A dnes to akosi neplatí. Pozerám sa a na javisku vidím málo starších ľudí. Neviem, možno sa mýlim, opravte ma. Dnes som bola veľmi spokojná s predstavením Mačky. Lebo Karol Čálik vo veku, v akom je, hovoril vety tak, ako by ich povedal mladý človek.

Budú vás môcť vidieť ešte niekde diváci?
- Prijímam veci recitačného charakteru. Nemám rada to slovo, ale veľa interpretujem, venujem sa poézii, lebo tá je večná. Keď mi zavolajú, zvažujem, kam idem a kam nejdem a kde venujem energiu. Ale priznám sa, rada chodím na vidiek a po celom Slovensku, lebo v Bratislave záujem o poéziu hasne. A neviem prečo. Ľudia z vidieku si oveľa viac vážia kultivované slovo. Je mi ľúto, že mladí ľudia dnes nemajú vzťah k poézii. Ale to príde. Poézia tu bude aj, keď tu my nebudeme. Lebo napísané slovo nepustí. Tak ako v hudbe. Napísané noty nepustia. Jedinú požiadavku mám, keď ma niekam pozvú, že vždy ich poprosím, aby ma odviezli tam aj späť.

Chodievate do divadla ako diváčka?
- Divadlo Nová scéna, kde som strávila 35 rokov, sa trošku zmenilo, ale nevadí, doba si to žiada. Kedysi to bolo trojzložkové divadlo - balet, činohra, opereta. Hosťovala som aj v muzikáloch, musela som a veľmi rada, lebo mám hudobné základy. Ale dnes tu už funguje asi len táto kaviareň Olympia, kde sme, v tom starom duchu, lebo ako vidím, sme sa tu stretli postarší kolegovia (úsmev). Máme na čo spomínať. Mám obavy, že vždy jedna generácia je akoby preskočená, že je zasýtená a chce byť svetová. A zabúdajú, že ich sila je práve v tom, že zostávajú doma, že sú národní, že sú cítiaci v tom duchu, v ktorom boli vychovaní a v duchu doby a krajiny, kde sa narodili. Tam patria. Lenže dnes sa otvorili brány, mnohým sa zatočila hlava a idú do sveta. Ale oni sa vrátia. Viete, kto nepríde, je jeho voľba. To treba rešpektovať. Ale stále verím, že ich tu zostane dosť. V minulosti to mali Slováci oveľa ťažšie. A napriek tomu sme tu.

Ako si užívate život na dôchodku? Ako vyzerá váš bežný deň?
- Už som dôchodkyňa. Mám dve deti. Žiaľ, partner a aj rodinní príslušníci mi už odišli. Takéto straty patria k životu. Je to už trošku smutnejšie, ale vďaka deťom mám pocit, že som ešte potrebná.

S kým z hereckých kolegýň ste v kontakte?
- Žiaľ, s máloktorými, lebo veľa ich už odišlo. Evička Landlová – už sa nestretávame, lebo ona už je viac-menej doma. V tomto veku už začínajú choroby, takže to treba rešpektovať. Aj ja mám už paličku na chôdzu, ale viem chodiť. Hlava mi ešte funguje. Ešte som asi užitočná, keď ma pozývajú, takže pán Boh zaplať.

Pred pár dňami sme prišli o hereckú legendu Štefana Kvietika. Ako si spomínate na neho?
- Bol to skvelý herec. Rozumel si s ním aj môj brat – poľovník. Pochádzal z jednoduchého sedliackeho prostredia, z Plachtiniec. Mal vzťah k prírode. Bol to veľký umelec a mal veľkú ľudskú dušu. Bola s ním radosť hrať. Pohrali sme toho veľa, nebudem to ani menovať, ani si to už nepamätám. Veľmi sme si rozumeli.

  Kedy ste sa naposledy videli?
- Napríklad v kraji, kde zdedil horu, a kde chodieval ako poľovník, lebo to bola jeho vášeň. Všetci jeho kamaráti aj Ivan Rajníak, Ivan Mistrík boli poľovníci, aj môj brat. Takže som ho stretávala v hore. Svietil. Bol šťastný, spokojný a nič mu nechýbalo .A keď som sa ho pýtala na divadlo, mávol rukou a povedal, o divadle nehovorme. Už som zabudol. Nechcel. Napriek tomu sme sa mali o čom rozprávať, lebo on bol okrem toho aj dobrý človek. Takže spomínali sme na krásne role, pohrali sme aj kladné, aj záporné. Aj komédie, aj drámy. Patrik k našej generácii. Mám na čo spomínať.