FOTO 88-ročná herečka Žofia Martišová: Pre seriál Dunaj som už pristará! Požiadavky nezvládam

Keď vás fanúšikovia zbadali v Dunaji, mimoriadne sa potešili, keďže od seriálov ste mali dlhšiu pauzu. Ako ste sa do tohto projektu dostali?
– Dostala som ponuku a najprv som povedala nie, nie, nie. V slabej chvíli som neskôr povedala áno, potom som už osobne povedala nie. Vysvetlila som totiž, že to bude drahé. Dovolila som si dať požiadavku, že nemôžem chodiť autobusom až z Nitry, lebo som stará baba. Napokon som súhlasila – aj ja aj oni, a tak ma vozili. Zo začiatku som sa strašne trápila, lebo som na obrazovke a pred kamerou dlho nebola a mala som hroznú trému. Ale už potom, keď sa to prevalilo, bol koniec.

Ako sa vám hralo s mladými hercami?
– Dobre, len priznám sa, že mne tá rýchla robota už nie je veľmi po chuti. A tam sa to inak robiť nedá, pretože to je denný seriál a požiadavky produkcie sú také, že sa to musí robiť rýchlo a ja už som na to stará. Aj preto som sa bála, že to nebudem stíhať, lebo som šialená trémistka. Ale nakoniec to dopadlo, myslím, dobre.

Aké máte ohlasy z vášho okolia?
– V divadle som pohrala veľa krásnych postáv a myslím, že nie najhoršie, ale po takom ohlase, aký som mala po Dunaji, som si uvedomila, že masovokomunikačné prostriedky majú šialenú moc. Aj v divadle boli takí diváci, ktorí ma oslovili, že sa im to páčilo, ale to, čo zanechal tento seriál, tie pozitívne reakcie a úsmevy na ulici, to som nezažila... Dokonca aj na voľbách sa každý usmieval od ucha k uchu, no bola som veľmi prekvapená. Ďakujem pekne produkcii za to, že to so mnou vydržali.

Vaša mamička Žofia Martišová, najstaršia Handlovčanka, ovplyvnila mnohé generácie najmä vďaka svojej kultúrnej a knižničnej činnosti. Dožila sa úctyhodného veku a kvalitné gény ste zdedili aj vy. Máte nejaký „recept na dlhovekosť”?
– Bohužiaľ, nemám. Moja drahá mamička mala 104 a pol roka, keď zomrela. Ale ja nemám žiadny recept, a to si vyčítam každý večer, že sa iba veľmi málo venujem sebe, málo sa totiž pohybujem. Tým, že sa mi hrozne krúti hlava, tak sa bojím chodiť. Musím chodiť o paličke, aby ma nezbierali po ulici. Vôbec sa nevenujem sebe, ani trošku.

Ako si spomínate na vaše herecké začiatky? Bolo to ťažšie v porovnaní s tým, ako to funguje dnes?
– Začínala som v zájazdovom divadle, tam som si brúsila ostrohy a trvalo to skoro 8 rokov. Divadlo sa potom rušilo a prešli sme do Trnavy. Ja som bola medzi tými šťastnými, ktorí v 60. roku otvárali Trnavské divadlo. Situácia však bola taká, že po 5 rokoch divadlo zrušili a nastala fúzia s Nitrianskym divadlom. Veľa hercov z Nitry odišlo do Bratislavy a my z Trnavy sme prešli do Nitry.

A tak som od roku 1966 v Nitre, je tu dobre, zvykla som si tu. Bolo tu vynikajúce divadlo a súbor. Mali sme dobré výsledky, no, bohužiaľ, každá rozprávka má svoj koniec. Už som stará, v divadle ma netreba, no ani by som nešla, nechcem byť zlá voči nikomu. Posledné predstavenie som mala ešte vlani v máji.

Takže ste si už dopriali zaslúžený oddych?
– Áno, oddychujem, mám jednu veľmi dobrú dušu, kamarátku, s ktorou si veľmi rozumieme a vieme si kadečo povedať. Čo treba, aj čo netreba, aby sme prežili tento vek, lebo to nie je bohviečo.

Prečítajte si tiež: