Legendárny herec tragickú AUTONEHODU neprežil. Osudným sa mu stal známy bratislavský most

Cesta k herectvu Františka Dibarboru (†70) nebola taká priamočiara, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Hoci si s jeho menom mnohí hneď vybavia už kultové filmy slovenskej kinematografie, ako napríklad Varúj…! (1946), Vlčie diery (1948), Posledná bosorka (1956), Zemianska česť (1957), Šťastie príde v nedeľu (1958), Skalní v ofsajde (1960), Jánošík I., II. (1962), Ivanov (1963), Majster kat (1966) alebo Smrť šitá na mieru (1979), skôr ako František nadobro upísal herectvu, venoval svoj čas športu.

František Dibarbora sa narodil 19. novembra 1916 v Bratislave ako najmladšie z ôsmich detí. Neskôr veľmi rád pripomínal svojich talianskych predkov, po ktorých vraj zdedil svoje komediantstvo. Jeho starý otec Giacomo DiBarbara bol podnikateľ z Udine, ktorý vlastnil pri Viedni továreň na výrobu textilných farieb. Keď vyhorela, presídlil sa na Slovensko, jeho novým domovom sa stala práve Bratislava.

Skôr ako sa František Dibarbora definitívne rozhodol pre herectvo, venoval sa aktívne športu. Jeho veľkou láskou bol futbal, s ktorým to dotiahol dokonca až do známeho dorasteneckého tímu Športového klubu v Bratislave. Rovnako úspešný bol aj v hokeji, ako brankár si dokonca obliekol aj slovenský reprezentačný dres.
Keď ho v roku 1934 prijali na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave, definitívne sa rozhodol pre hereckú kariéru.

V roku 1938 nastúpil František Dibarbora do Činohry Slovenského národného divadla (SND). Zaujímavé je, že v tom období bol v súbore jediný rodený Bratislavčan. Zažiaril najmä v inscenáciách Bratia Karamazovci, Revízor, Jožko Púčik a jeho kariéra, Inkognito, Veselé panie z Windsoru a Kým kohút nezaspieva. Pre nezhody s režisérmi odišiel do operety, kde bol obsadzovaný do diel Franza Lehára, Emmericha Kálmana i Gejzu Dusíka.

Dibarbora v nich hrával a spieval s takými hviezdami, ako boli Margita Česányiová alebo Mimi Kišoňová-Hubová.
Spolu s hereckými kolegami Martinom Gregorom, Drahošom Želenským, Ladislavom Chudíkom, Petrom Karvašom a Magdou Lokvencovou zakladal bratislavské divadlo Nová scéna. Do SND sa znova vrátil v roku 1951. Dibarbora sa presadil v inscenáciách Jozefa Budského, napríklad v Antigone a tých druhých, Letných hosťoch či Višňovom sade.

Hercova prvá manželka Anička Bottová pochádzala zo zámožnej rodiny. Jej otec, senátor za prvej republiky, písal básne pod pseudonymom Ivan Krasko. Tú mu ale prebral herecký kolega František Zvarík, ktorému práve Dibarbora poskytol po príchode do hlavného mesta dočasné ubytovanie.

František Dibarbora sa za krátky čas znovu oženil s hudobnou dramaturgičkou SND Kvetou, vďaka ktorej sa mu splnil veľký sen, narodil sa mu syn Michal.

František Dibarbora bol veľkým milovníkov futbalu, aj áut. Lásku k autám pripisoval jeho syn Michal talianskemu pôvodu nášho známeho herca. Žiaľ, práve nečakaná havária predčasne ukončila Dibarborov úspešný život.

Keď v roku 1987 otvárali Prístavný most, už zaslúžilý umelec neodolal pokušeniu a išiel ho ihneď otestovať. Jazda v obľúbenom aute sa mu však stala osudnou. Keď vychádzal z vedľajšej cesty, nedal prednosť v jazde a zrazil sa s iným autom. Napriek obrovskej snahe sa lekárom jeho život zachrániť nepodarilo. 4. septembra 1987 v bratislavskej nemocnici František Dibarbora zraneniam podľahol. Zomrel vo veku nedožitých 71 rokov.

Bolo to v časoch socializmu a tak nečudo, že aj tie najväčšie noviny Dibarborovej smrti nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Objavila sa tam len stručná informácia o jeho odchode, mieste a čase poslednej rozlúčky. Možno aj pre jeho názory voči komunistom, s ktorými sa netajil. Ako spomínal Dušan Jamrich, snom Františka Dibarboru "bolo stáť na peróne a s úsmevom zamávať odchádzajúcej sovietskej armáde.“ Toho sa však už nedožil.

Hoci si vtedy mnohí kládli otázku, či Dibarbora na moste zbytočne neriskoval, bodku za týmito úvahami dal jeho syn Michal. "Myslím si, že to nebol risk. Bola to skôr nepozornosť. Taká, aká sa bežne stáva. Neuvedomenie si situácie. To sa môže pritrafiť každému," povedal v rozhovore pre zena.pravda.sk.

František Dibarbora patril zaslúžene k najlepším umelcom vtedajšieho Československa, vyznával zásadu, že herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať. Práve v roku 1986, keď sa mu osudnou stala havária, sa stal držiteľom Národnej filmovej ceny za herecký výkon v diele Vlčie diery, kde si zahral nemeckého dôstojníka Hermanna Thieleho.