Unikátna operácia: Nitrianski lekári zachránili mladíka pred ochrnutím

Autonehoda, ktorá sa stala pri Trenčíne, sa pre Miroslava (20) síce neskončila tragicky, po nej si ale vôbec necítil nohy a navyše mu tŕpli ruky. V jeho prípade však išlo doslova o minúty, a tak ho do Nitry musel previesť vrtuľník. „Nemal som službu, takže bolo treba rýchle sa obliesť, nasadnúť do auta a ponáhľať sa do nemocnice,“ začal svoje rozprávanie prednosta kliniky úrazovej chirurgie Šimon Kónya, ktorý Miroslava operoval. Podľa slov skúseného chirurga bol pacientov stavec akoby po výbuchu.

Miroslava do nitrianskej nemocnice priviezli v hemoragicko-tramatickom šoku a okamžitá operácia bola v jeho prípade nevyhnutná. „Štatistiky hovoria, že keď sa do 6-tich hodín uvoľní miechový kanál je šanca, že sa navrátia funkcie končatín, po šiestich hodinách už klesá na minimum,“ opísal Kónya vážnosť situácie, čo vystupňoval aj ďalší vážny fakt, ktorým bola nemožnosť röntgenovania pacienta.

Operácií, aká čakala na Mira robia v Nitre ročne približne 10 až 15, štatisticky traja z nich zostanú traja natrvalo ochrnutí. Táto však bola predsa len mimoriadne náročná. „Špecifická bola v tom, že mladík je nižšieho vzrastu a jeho hmotnosť bola 110 kg, čo je na takýto náročný zákrok už veľa. Aj preto sme si pri operácii nemohli pomôcť pojazdným röntgenom. U štandardných pacientov sa dajú pri operácii dobre vidieť krčné stavce, u neho to ale nebolo možné. Ten zlomený siedmy sme i kvôli nemožnosti röntgenovania prakticky nevideli. Vidieť sa dal iba časť šiesteho nad ním,“ skonštatoval skúsený chirurg. Operatér si pri takomto náročnom zákroku pomáha röntgenom, no v tomto prípade tak urobiť nemohol.

Keďže pacienta nemohli röntgenovať a pred operáciou absolvoval iba CT vyšetrenie, na operatérov čakala mimoriadne ťažká úloha. „Zlomený stavec sme nevideli, takže sme sa riadili len inštinktívne, na základe skúseností a podľa anatómie. Bolo treba vybrať celý siedmy stavec spolu s priľahlými medzistavcovými platničkami, pretože kostné úlomky z neho tlačili na miechu. Do tohto priestoru sme vložili umelý stavec, ktorý sme natiahli do požadovanej výšky. Celé sa to potom zafixovalo dlahou, ktorú sme zastabilizovali dvomi skrutkami hole i dole. Toto bude mať v podstate natrvalo, lebo vybrať sa to môže iba pri nejakých komplikáciách,“ dodal Š. Kónya.

Nitrianski chirurgovia môžu byť ba svoju prácu právom pyšní. „Pacient na druhý deň hýbal nielen rukami, ale aj nohami, čo bolo podstatné. Bola to fakt náročná operácia a z hľadiska spinálnej chirurgie jedna z najnáročnejších. Takáto výmena krčného stavca po trieštivej zlomenine tak to bol priam excelentný výsledok,“ pochválil svoj operačný tím prednosta kliniky úrazovej chirurgie v nitrianskej nemocnici. Unikátny zákrok trval takmer 3 hodiny.

Autonehoda sa stala vyučenému automechanikovi, ktorý pracuje vo výrobni ovsených vločiek 13. augusta. „Bola nedeľa, asi štyri hodiny popoludní. Vonku pršalo a my sme sa vybrali za kamarátom. Cestou sme medzi Dubodielom a Trenčianskym Jastrabím dostali na mokrej ceste šmyk. Vyhodilo nás z cesty...“ tu sa končia spomienky Miroslava (20) na autonehodu, z ktorej má pre šok len útržky,

„Pamätám si, ako sme sa rútili na zábradlie, ktorému sme sa vyhli, lenže potom sme trafili nejaký veľký kameň. Keď som sa prebral, auto bolo na boku a ja som si necítil nohy ani ruky,“ pridáva mladík, ktorého v prvom momente napadlo, že už je koniec a že sa viac nepostaví na nohy.

V šoku bol po nehode aj vodič, ktorý vybehol z auta von. Bezvládnemu Mirovi sa snažil pomôcť aj kamarát, ktorý sedel vzadu. „Vyslobodili ma až hasiči, ktorí ma z auta vystrihli. Vrtuľníkom ma previezli do Nitry, kde mi lekári po vyšetreniach ihneď operovali krčný stavec, ktorý mi tlačil na miechu a spôsoboval nehybnosť,“ vracia sa Miro na okamihy po havárii, ktorá mu navždy mohla zmeniť jeho život. „Keď som sa po operácii zobudil dokázal som hýbať nohami aj rukami,“ vraví s úľavou mladý muž.

Ďalšia Miroslavova zdravotná budúcnosť závisela od schopností nitrianskch lekárov. „V Nitre boli superdoktori a aj celková starostlivosť. Bolo vidieť, že sa tomu rozumejú a vedia čo robia. Patrí im veľká vďaka,“ odkazuje Šimonovi Kónyovi a jeho tímu šťastný Miro. „Už viem chodiť s barlami, aj keď je to ešte dosť boľavé. Podľa lekárov bude ďalšie liečenie trvať najmenej deväť mesiacov. Tri z toho musím nosiť korzet, potom pôjdem do kúpeľov kde by som to mal viac rozchodiť. Dúfam, že to bude čo najrýchlejšie,“ želá si mladík, ktorý sa ako začínajúci poľovník už veľmi teší na svojich poľovných psíkov.