Ako vyzerala vaša cesta zo zámoria do Šace?

- Moja prvá skúsenosť so šačianskou nemocnicou bola ešte v treťom ročníku Lekárskej fakulty UPJŠ. Už pri nástupe na medicínu som vedel, že by som chcel robiť nejaký chirurgický odbor, najviac ortopédiu. Mal som šťastie a dostal som sa na Kliniku muskuloskeletálnej a športovej medicíny, kde som prvý raz uvidel na vlastné oči operáciu. Popri škole som sa snažil venovať ortopédii, kedykoľvek som mal voľný čas. 

Ako ste sa dostali do zahraničia a kde všade ste pôsobili?

- V piatom ročníku som vycestoval do USA, konkrétne do štátu Georgea, do mesta Atlanta, kde som pôsobil v súkromnej ortopedickej klinike u doktora Scotta A. Barboura, s ktorým sme si veľmi sadli. Po pár mesiacoch strávených s ním mi povedal, že by chcel, aby som pre neho v budúcnosti pracoval, a tak som začal zvažovať atestáciu v Spojených štátoch. Vrátil som sa na Slovensko, dorobil som si štátnice v šiestom ročníku a následne som išiel späť do USA. Mal som tam možnosť stáže v Harvardskej nemocnici Massachusetts General Hospital.

Ako vyzerala vaša ďalšia cesta?

- Keď som odchádzal, ponúkli mi na Harvarde PhD. štúdium, ktorému som sa v tom čase venovať nechcel, a tak som išiel späť k doktorovi Barbourovi na pár mesiacov. Okrem Harvardu som bol na Northwestern University v downtowne Chicaga, tam som bol s tímovým lekárom Chicago Blackhawks Michaelom A. Terrym a jeho pravou rukou Vehniah K. Tjong, ktorú by som chcel raz pozvať k nám. So všetkými týmito odporúčacími listami, skóre a motivačným listom som sa prihlásil do atestačného programu. Je to dlhý proces, trvá to približne trištvrte roka. 

Prečo ste sa napokon vrátili na Slovensko?

- Z rôznych dôvodov, najmä rodinných, musel som sa rozhodnúť, či ostávam v Spojených štátoch, alebo pôjdem späť na Slovensko. Bolo to ťažké rozhodnutie, ale vedel som, že ak sa vrátim  domov, tak to bude do Šace, kde som poznal kolektív a vedel som, že by som tu mal mentorov, od ktorých by som sa mohol naďalej učiť.

Dá sa porovnávať situácia na Slovensku s tou v Amerike?

- Záleží, kde na Slovensku. V šačianskej nemocnici ma lákalo práve to, že sme vo veľa veciach na porovnateľnej úrovni, samozrejme, je veľa toho, čo ako lekári ovplyvniť nevieme. Čo sa však týka zručností, vedomostí a znalostí v rámci operatívy si dovolím povedať, že mnoho z našich lekárov je na porovnateľnej úrovni ako v Spojených štátoch.

Čo vám na Slovensku chýba?

- Je tu logistický rozdiel. V Amerike neexistuje, že by boli dvaja pacienti v jednej izbe. Potom pooperačný manažment, pacienti v Spojených štátoch išli po väčšine zákrokov domov ešte v daný deň. Také gro je však naozaj veľmi podobné. 

ROZHOVOR POKRAČUJE TU >>>