FOTO Kameraman kontroverznej Ivety ŽIARAN je z TREBIŠOVA: Prečo sme NEZMENILI názov mesta

Ako došlo k vašej spolupráci s režisérom Janom Hřebejkom na minisérii Iveta?

– S Honzom som pracoval už v minulosti na niekoľkých projektoch ako Zakázané uvolnění, Případ pro exorcistu, Učiteľka. Robilo sa nám spolu dobre. Takže sme prirodzene pokračovali a nadviazali na to, čo sa rozbehlo už dávnejšie.

Keď ste si pozreli scenár a dejovú líniu Ivety, ako ste to vzali ako rodený Trebišovčan?

– Scenár ma veľmi pobavil. Osobne mám rád tento Kolečkov humor (scenáristom je Petr Kolečko), ktorý vie byť aj pekne nekorektný.

Bili sa vo vás lokálpatriotizmus s profesionálnym postojom alebo ste to prijali tak, že je to vaša práca?

– Je to komédia, ktorá si strieľa hlavne z ľudských vlastností. Je štipľavá, ale pod tým sa skrývajú vážne témy. A je dôležité si uvedomiť, že téma tejto minisérie nie je reálny život v Trebišove. Témami sú rasizmus, predsudky, závisť, ale aj priateľstvo, rodina, láska, spolupatričnosť…

Máte možnosť zasahovať aj vy do deja scenára aj tým, že mesto Trebišov a život v ňom poznáte?

– Samozrejme, že režiséra zaujímal môj názor, takže sme sa o tom veľa rozprávali a pár vecí v scenári sme, po konzultácii s autorom, aj upravovali.

Pozrite TU prečo sa dej minsérie odohráva akurát v Trebišove ►►►

Prečo padlo rozhodnutie, že reč bude o Trebišove?

– Mesto Trebišov si vybral práve Petr. V tejto minisérii mesto funguje ako symbol jedného vzdialeného konca republiky. Takisto ako Bratislava je symbolom iného, opačného konca republiky.

Nechceli a nesnažili ste sa to scenáristovi alebo režisérovi vyhovoriť?

– Nebol dôvod. Naopak, som rád, že moje rodné mesto je natoľko známe, že funguje ako symbol.

Narodili ste sa v Trebišove, ako dlho ste tam žili?

– Do plnoletosti, teda do svojich 18 rokov.

Cestujete na východ – do Trebišova aj teraz? Ak áno, ako často?

– Veľmi rád sa tam vraciam. Aj keď tých príležitostí je už teraz pomenej. Výraznejšie je to najmä posledné dva roky, keďže tam už nežijú ani moji rodičia.

Aké sú vaše spomienky na rodné mesto?

– Tie najkrajšie, najmä na detstvo a dospievanie. Pripomínajú mi toto obdobie aj spolužiaci, s ktorými sa stále a pomerne často stretávame, keďže väčšina z nich žije v Prahe, kde som sa usadil aj ja.

Mnohí miestni majú pripomienky k nárečiu, ktoré znie v seriáli. Aj primátor Marek Čižmár povedal, že „ale veď u nás sa takto nerozpráva“. Píli to uši aj vám?

– „Nepíli". Osobne si myslím, že je to nepodstatná výčitka. Aj v Trebišove žije veľa prisťahovalcov, ktorí nemusia nárečie ovládať správne. Moje spomienky na to sú, že ľudia bežne plynule prepínajú zo zemplínskeho nárečia do spisovnej slovenčiny a prípadne do slovenčiny s východniarskym prízvukom. Môj otec bol z Považskej Bystrice a nikdy sa poriadne nenaučil „trebišovčinu" a nikto s tým nemal problém.

Ako je na tom Martin Žiaran s nárečím, a čo hovoria známi na "Ivetu" čítajte TU ►►►

Čo vy, ovládate nárečie? Máte možnosť si ho občas precvičiť s nejakým krajanom alebo ste ho už zabudli?

– Nárečie ovládam a občas ho s kamarátmi stále používame, ale treba priznať, že je už trochu skomolené.

Je možnosť pri nakrúcaní minisérie Iveta si ho precvičiť s niektorým z hercov, ktorí sú z východu? Napríklad Brajerčík je z Krompách.

– Jasné, s Betkou (Ferencová je z Prešova – pozn. red.) sme pri natáčaní občas prešli do východniarčiny. Ale skôr nás to bavilo používať ako také korenie.

Miestni si v súvislosti s počinom JOJ-ky spomenuli na vašu mamu, ktorá podľa ich tvrdenia pracovala ako detská lekárka a mala väčšiu časť pacientov práve Rómov. Čerpali ste niečo aj z jej skúsenostía rozprávania historiek?

– Nečerpali. Áno, moja mama bola pediatrička a odchovala a liečila niekoľko generácií detí v Trebišove, takže na nejaké historky v súvislosti s jej prácou si spomínam, ale ja som scenáre nepísal.

Čakali ste také búrlivé a ostré názory divákov?

– Nečakal. Myslel som, že máme väčší nadhľad a zmysel pre humor.

Ozvali sa vám príbuzní, priatelia, spolužiaci? Aké boli ohlasy vašich rodákov na „Ivetu"?

– Ozvali a reakcie od mojich známych boli väčšinou pozitívne, pobavili sa na tom a tešia sa na ďalšie diely. Ale, samozrejme, mal som aj iné, ktoré boli, podľa mňa, prehnane urazené.

Prečo sa nenakrúcalo v Trebišove, ak je príbeh zasadený do tohto mesta?

– Bolo by to logisticky a produkčne veľmi náročné. Nakrúcanie hraného filmu alebo seriálu je pomerne zložitý proces, ktorý si vyžaduje veľmi veľa ľudí, hercov a štábu na jednom mieste a na to potrebujete mať vytvorené konkrétne podmienky. Neustálym cestovaním medzi Bratislavou a Trebišovom by sme stratili veľmi veľa času, ktorý sme potrebovali venovať nakrúcaniu. Navyše Trebišov nám nevyhovoval ani z výtvarnej stránky. Pre potreby tohto seriálu je príliš pekný.

Ako to myslíte?

– Potrebovali sme vytvoriť ilúziu menšieho, „zanedbanejšieho" mesta. To je to, čo miestnych tak pobúrilo. Trebišov je v skutočnosti krásne zrekonštruované mesto, s históriou a nádherným parkom. Odporúčam sa tam ísť pozrieť.

Na sociálnych sieťach sa objavila informácia, že Trebišov sa tam objavil zhruba len na desať sekúnd a boli to zábery z nemocnice, domu služieb a tabuľa s názvom mesta. Bolo, resp. bude toho v ďalších častiach viac?

– Nie, keďže sme nenakrúcali v Trebišove.

Kde sa teda reálne robili zábery „akože“ z Trebišova, ale neboli z tohto mesta?

– Ilúziu sme si vytvorili na kraji Bratislavy, v mestskej časti Rendez.

Zaznela tiež výčitka, prečo ste si nevymysleli fiktívne mesto na východe Slovenska?

– Môj názor je, že by to nemalo tú silu. Potom by sme si museli vymyslieť aj fiktívne mesto na západe Slovenska a nepoužiť názov Bratislava. A vtedy by to už nikoho nezaujímalo. Nikto by si nevedel predstaviť vzdialenosť a rozdiel medzi takýmito dvoma mestami. Šťavu tejto fikcii dodáva práve to, že tie mestá reálne existujú.

Predpokladáme, že exteriéry ste si prechádzali a rozhodovali, čo a kde sa bude nakrúcať. Zdá sa vám mesto Trebišov také, ako keď ste z neho odchádzali, alebo úplne iné, keďže prešlo výraznou zmenou?

– Mesto je dnes iné, mnohé miesta prešli rekonštrukciou. Má bohatú minulosť. Pozývam každého, aby sa presvedčil na vlastné oči, že je to naozaj tak.

Čo vy osobne ste v Trebišove mali v minulosti najradšej a tá láska k týmto miestam vám ostala až doteraz?

– Asi najkrajšie spomienky mám na rodný dom na Stavebnej ulici a okolie, kde sme s kamošmi stále niekde lietali po uliciach a po poliach. Potom asi unikátne kúpalisko a krčma pri ňom, volali sme ju Aqua. Tam sme si ako mladí punkáči dávali prvé pivo. A, samozrejme, musím spomenúť amfiteáter v parku, kde som počas letných prázdnin trávil každý večer pozeraním filmov.

Na čo ste hrdý ako východniar?

– Asi najviac na takú našu východniarsku spolupatričnosť, ktorú pociťujem kdekoľvek na svete, keď sa s niekým stretnem. A mám v podstate v niečom rád aj tú našu emotívnosť a prchkosť, ktorá sa síce teraz u niektorých negatívne prejavila v tých predčasných reakciách na prvé časti minisérie, ale je to taká naša vlastnosť, ktorá asi trochu patrí k východniarom. Odporúčam Ivetu dopozerať do konca, pozrieť sa na to s nadhľadom a až potom hodnotiť.

Boli vôbec režisér a scenárista niekedy v Trebišove?

– Myslím, že neboli, až počas prípravy seriálu na obhliadkach.

Je vám známe, či bol v hre na hlavnú predstaviteľku aj niekto iný, nielen Betka Ferencová?

– S Honzom sme sa bavili o rôznych hercoch, pýtal sa ma aj, či nemám nejaký tip na vhodnú mladú herečku z východu. Ale potom objavil Betku (Zeu) a bolo rozhodnuté. A myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Ale on má na to nos.

O tom, kto je Martin Žiaran a aké ocenenia získal za svoju famóznu prácu, čítajte TU. Zahlasujte v našej ankete ►►►

Kto je Martin Žiaran?

Narodil sa v Trebišove 20. mája 1976. Je absolvent kamery Filmovej akadémie Vysokej školy múzických umení v Bratislave pod pedagogickým vedením prof. Jána Ďuriša. Nakrútil niekoľko krátkych filmov, z ktorých mnohé boli ocenené: Z ulice, Voices a ďalšie. Jeho celovečerným kameramanským debutom bol film Róberta Švedu Démoni, Pivnica režiséra Igora Vološina a Čertí brko režiséra Mareka Najbrta. Venuje sa aj filmovej a televíznej tvorbe, je kameramanom predovšetkým televíznych seriálov: Prípady 1. oddelenia, Mesto tieňov, Spravedlnost, Případ pro exorcistu, Herec či najnovšie miniséria Iveta. Tiež celovečerných filmov Správa, Učiteľka, Čiara, Hany, Na střeše, Čistič, Marhuľový ostrov a mnoho ďalších. Jeho rukopis nesú aj filmové dokumenty: Mečiar, Meky, ale aj séria pojednávajúca o kriminálnych prípadoch. K spolupráci si ho prizývajú slovenskí i českí režiséri. Najčastejšie Peter Bebjak, Jan Hřebejk, Robert Šveda, Jiří Mádl a Tereza Nvotová.

Ocenenia

Talent a cit Žiarana pre „kamerové hry a jednozáberovky“, ktoré už neraz boli vysoko hodnotené v recenziách, neostali neocenené.

- Ako študent za svoju bakalárku Monštrancia získal na Medzinárodnom festivale študentských filmov Áčko 2006 cenu za najlepšiu kameru.

- Bol medzi nominovanými na Českého leva za filmy Herec a Na střeše.

- Za filmy Marhuľový ostrov, Čiara, Učiteľka, Čistič, Pivnica ho nominovali na Slnko v sieti.

- Filmy Čistič a Čiara ocenila aj Asociácia slovenských kameramanov.

- Asociácia českých kameramanov ho zasa ocenila za jeho prácu na minisérii Herec.

- Za film Hany získal cenu Českej filmovej kritiky.

- Cenu Igric mu zasa vyniesol film Čiara.