Viktor z Banskej Štiavnice (28) aj napriek hendikepu žije svoj sen: ÚŽASNÉ, čomu sa venuje!

“Volám sa Viktor a som od narodenia zdravotne ťažko postihnutý, tak trošku iný. Mám vrodené i ziskané poškodenia tela. Vrodené vývojové poruchy srdca, poškodenie mozgu, pohybového i vylučovacieho systému,” začína svoje rozprávanie. Hneď po pôrode bol prevezený do Banskej Bystrice a po vyšetrení srdca vrtuľníkom na bratislavské Kramáre, na detskú kardiológiu, kde ho museli okamžite operovať. 

“Mal som 4 vrodené chyby srdca - zle vyvinutú pľúcnicu, komorový a predsieňový defekt. Transplantovali mi pľúcnicu, čo mi zachránilo život. Bola to náročná operácia,” hovorí Viktor s tým, že neskôr sa objavili aj problémy so zle vyvinutým konečníkom. V roku 1999 musel isť na druhú operáciu srdca, pretože prietok nebol dostatočný a pľúcnicu bolo potrebné  vymeniť. Pri tejto operácii však bola pravdepodobne nechtiac kanilou vpustená do mozgu vzduchová bublina, ktorá mu poškodila mozog.

Následkom toho sa uňho prejavila epilepsia. “Je to individuálna choroba, dá sa len kontrolovať liekmi, ktoré na danú formu epilepsie zaberajú.  Človek s týmto ochorením sa často stretáva s predsudkami, vyradením z kolektívu, či diskrimináciou,” vysvetľuje. Epileptické záchvaty sa však postupne stále zhoršovali a narúšali aj jeho fungovanie na základnej i strednej škole. Práve na strednej škole sa dostal do skvelej triedy, kde sa oňho starali učitelia i spolužiaci. V tom čase už mal záchvaty na dennom poriadku a možnosti liečby sa vyčerpali. 

Článok čítajte na ďalšej strane:

Preto sa lekári rozhodli skúsiť chirurgicky odstrániť ložisko, ktoré ich spôsobuje. Udialo sa tak napokon v Prahe v roku 2013, no pri operácii mal krvácanie do mozgu a po tomto zákroku bol čiastočnčne ochrnutý na ľavú polovicu tela. “Ale aspoň som sa pozbavil  epilepsie. Bol to hlboký pád, ale aj znovuzrodenie. Podstúpil som niekoľko kúpeľných pobytov a veľmi  rýchly prechod z mentality 5-ročného k 18-ročnému, keďže som mal pred zákrokom hlavy pribrzdený mentálny vývin. Musel som sa znovu učiť písať, chodiť, jesť a všetko ostatné,” hovorí smutne Viktor.

Prešiel si mentálnou krízou
Ochrnutie však podľa neho malo aj svetlú stáanku, pretože sa dostal do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde mu so začiatkami pomohli fyzioterapeuti užasní svojím prístupom, ľudskosťou a spoznal sa tam s rôznymi ľudmi. Takto sa dostal aj k lukostreľbe ako parašportu,  ktorému sa venuje dodnes. Rovnako sa stará o psy v miestnom útulku a navštevuje posilňovňu. Čo sa však týka lukostreľby, tej sa najprv začal venovať rekreačne v pivnici a neskôr aj klubovo.

“Najskôr som pôsobil vo Zvolene, kde ma učili ako narábať s lukom. Problémom bola moja sila v tele, odstup ľavej a pravej strany. Ale to je už vec prístupu, musím veľa cvičiť. Vo  Zvolene som si vyskúšal holý, olympijský, ale i kladkový luk, pri ktorom som nakoniec zostal dodnes. Keď som sa chcel posunúť a vyskúšať niečo iné, vyhliadol som si klub nechcem   menovať, keďže je pre mňa  cestovanie problematické,” poznamenáva s tým, že na novom mieste ho prijali bez problémov, hoci bolo pre nich náročné poskytnúť iné podmienky strelcovi s hendikepom.

Článok čítajte na ďalšej strane:

Najskôr to boli “maličkosti” ako nedostatok priestoru na streleckej čiare, keďže vozičkár alebo strelec zo stoličky potrebuje trochu viac priestoru i asistenta. A to sa neskôr aj prejavilo. Najväčší problém nastal, keď  sa mu asi 4,5 roka od operácie objavil záchvat priamo na súťaži. Vedúci klubu si ho zavolali do kancelárie, kde boli tréneri a zdravotníčka a oznámili mu, že musí okamžite prestať strieľať.

“Na Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov (SZTPS) napísali list, aby ma nikde nebolo možné prijať, vraj som nebezpečný pre spoločnosť. Zazneli tam slová ako podanie trestného oznámenia  pre zbraň typu D, pod ktorý luk spadá, ale od určitej sily, ktorou ja nedisponujem. Ja som však  kontroval tým, že mi to doktor dovolil a že pracujem na odstránení problému, čo sa mi aj čiastočne  podarilo,” ozrejmuje Viktor, ktorý si po vyhadzove prešiel mentálnou krízou a trauma mu zostala až dodnes. 

Jeho kamarát, jeden z najlepších strelcov na svete, napísal na vedenie tohto zväzu list, aby uznali, že je spôsobilý športovať, čo sa aj stalo. Následne ho zobrali do klubu LukostrelecBB v Banskej Bystrici, kde pôsobí dodnes a najpodstatnejšie je, že ho berú ako rovnocenného a nie je terčom šikany.

Článok čítajte na ďalšej strane:

Možností nie je veľa
“Môj posun vo výsledkoch je malý, ale stabilný. V tomto klube som sa už dostal ku kladkovému  luku, ktorý je už asi posledný, pretože mi sedí presne do ruky. Dochádzanie na tréningy je náročné, lebo kým sa vrátim, trvá to celkovo aj 8-10 hodín. No bývanie v Banskej Štiavnici si vyberá svoju daň, lukostreľba tu nie je rozšírená a ako parastrelec som v mojom rodnom meste jediný,” vysvetľuje. 

S mestom však uzavrel dohodu o prenájme určitých priestorov, kde má možnosť trénovať najmä počas zimných mesiacov. Problémom je letná sezóna, kedy prebieha aj najviac súťaží a práve vtedy sú v meste všetky priestory obsadené a tak je nútený trénovať v horších podmienkach - pri maštaliach u jedneho miestneho podnikateľa.

“Zháňam možnosti, aby som mal aspoň nejaké podmienky na tréning. Ďalším problémom je pre mňa financovanie rehabilitácií a tak  hľadám niekoho, kto by bol ochotný mi s tým pomôcť a podporiť ma. Ocením jednorazovú i  dlhodobejšiu podporu možno od niekoho, komu by takáto pomoc človeku so zdravotným znevýhodnením urobila dobrú reklamu,” dodáva na záver Viktor Kovanda, podľa ktorého parašportovci komplexne nie sú dostatočne financovaní, zato robia vo svete Slovensku veľkú prestíž.