Smutný príbeh sestričky Danky († 56). Zabíjal ju covid, no nechceli ju previezť do nemocnice

„Stále myslím na mamičku a nemôžem uveriť, že ju tu už nemám,“ povedal nám smutne jej 25-ročný syn Miroslav, ktorý len veľmi ťažko dokáže o mame hovoriť. Tá rana je obrovská a príliš čerstvá.

Danka Hlozáková († 56) pracovala viac ako 15 rokov v Domove sociálnej starostlivosti a zariadení pre seniorov. „Do práce chodila doslova s nasadením života, snažila sa celé roky, aj mimo covidu, vyhýbať PN-kám a často išla do práce aj chorá, lebo vedela, že ju potrebujú,“ spomína Mirko s tým, že bola fakticky stále v práci, lebo sestier bolo málo.

„Teraz v decembri robila samé dvadsaťštvorky, pretože u nich v zariadení vypukol covid. Najprv u zamestnancov a potom už aj u klientov. Mamine vyšiel PCR výsledok pozitívny 30. decembra, kedy mala jednodňové voľno po celodennej službe,“ vybavuje si to milujúci syn všetko znova. „Aj napriek pozitivite sa jej z práce spýtali, či by bola ochotná prísť  do služby na Silvestra. Nepovedala nie, len ju presunuli na covid oddelenie, lebo tam mohla byť aj pozitívna,“ dodáva.

Sestrička Danka sa kvôli svojej pozitivite bála aj cestovať do práce, aby vo vlaku niekoho nenakazila, taká bola zodpovedná.

Cítila sa, akoby šla na ňu chrípka, deň pred Silvestrom aj  ležala. Rozhodla sa že tú silvestrovskú službu oddrobí a potom pôjde na PN. Na Silvestra išla do práce prvým vlakom o 3.30 h.

„Nikdy by som si nemyslel. že ju z domu vyprevádzam naposledy a že sa nám už nikdy domov nevráti,“ spomína syn. „Na Silvestra jej volali z hygieny, nech neopúšťa svoj byt na ubytovni v Bratislave v areáli svojho zamestnania, nech tam zostane v karanténe. Zostala tam a  2. januára som jej bral antiobiotiká, ktoré jej predpísala naša obvodná lekárka, ďalej ovocie, vitamíny, tiež jedlo, ktoré som navaril a darček k meninám, ktoré mala nasledujúci deň,“ vysvetľuje syn, ktorý vtedy ešte netušil, v akom vážnom stave je mamička. 

„Tretieho bola nedeľa. Vtedy som jej odovzdal tašku a videl som ju len cez bránu na tri metre. Ťažšie sa jej dýchalo, aj v telefóne bola v tú nedeľu dýchavičná a hovorila, že je taká slabá, že ledva prejde na wc,  ale že inak sa dá. Ona bola vždy silná a nikdy nedala na sebe znať, že je chorá, no v pondelok sme sa jej k večeru už nevedeli dovolať. Volal som preto vrátnika a jej kolegyne zo zariadenia, nech idú do bytu a otvoria ho,“ spomína Miroslav.

Kolegyne jej pomohli a boli pri nej celú noc. Mala už vysokú horúčku. „Horko-ťažko mi zdvihla aj telefón, bola dezorientovaná. Jej kolegyne volali v ten večer trikrát rýchlu zdravotnú pomoc, ale nechceli ju zobrať so sebou, že to nie je stav do nemocnice, že jej treba dávať zvýšenú dávku paralenu,“ opisuje syn mamin stav počas choroby. 

V utorok ráno našli kolegyne Danku spadnutú na zemi. Až vtedy ju sanitka zobrala do nemocnice. To ju už prijímali rovno na pľúcnu JIS-ku v Ružinove. „Primár ma hneď na začiatku upozornil, že jej stav je veľmi vážny a kedykoľvek môže zomrieť. Bola pri vedomí, tak som ju cez doktorov dával od nás pozdravovať... V piatok 8. januára o 14. hodine mi navždy odišla na druhý svet. Neprajem nikomu zažiť takúto správu z nemocnice,“ hovorí zronený Miroslav.

Zároveň ďakuje všetkým mamičkiným kolegyniam, ktoré jej pomohli, a doktorom, ktorí sa ju všemožne pokúšali zachrániť.

Kamaráti, kolegovia, známi aj  spolužiaci usmievavej sestričky urobili zbierku na podporu rodiny v tejto ťažkej chvíli. Na pohrebe, ktorý bol presne pred týždňom, 15. januára, sa mnohí nemohli zúčastniť, ale všetci poslali kvety a vence. „Z jej práce dali spraviť v pohrebnej službe ten najkrajší veniec, podobný,  ako som dal spraviť ja za jej mamu, mňa a môjho otca...,“ vzlyká Mirko.

„Nikdy nezabudnem na pohľad do rakvy, kde mi mamička spala, naozaj vyzerala, akoby len spala. Položil som jej do rakvy kyticu červených ruží.... Bol to strašný pocit,“ vyznal sa s tým, že bez podpory rodiny, svojej priateľky, kolegov, kamarátov a maminých priateľov by pohreb nezvládol.

„S maminou sme radi trávili čas u starkej, radi sme sa spolu prechádzali, chodili na chatu. Boli sme si veľmi blizki ... Bola usmievavá, milá a hlavne úprimná, o rodinu sa starala prvotriedne. Veľmi mi chýba, neprajem nikomu prísť v 25 rokoch o mamu a pochovať si ju,“  žiali syn.

Danka Hlozáková († 56) celý život pomáhala ľuďom, ktorí to najviac potrebovali! Hneď po skončení školy bola zamestnaná v nemocnici na detskom oddelení, neskôr v Domove dôchodcov. Všetci naokolo ju mali radi pre jej úsmev a povahu.  Nikto nemôže uveriť, že tu už  nie je.