Nemajú tu signál a prízvuk domácich vám roztopí srdce: Aj takto sa žije v dedinke Polichno

Keďže v malebnej dedinke Polichno signál nemajú, dohodnúť sa na stretnutí s vedením obce bolo takmer nemožné. No napokon sa to podarilo. Na otázku, ktorými slovami by starosta Pavel Kyseľ čarovné Polichno charakterizoval, odpovedá: „Tak teda heslovite… pamiatková zóna, kraslice, náhrobníky, Timrava, prvý profesor pedagogiky, Timravin náučný chodník, podujatia Maľujeme Timravu, Timraviným chodníčkom, Retro prvý máj, súťaž o najlepší ovocný koláč, dva penzióny, začínajúci hospodári ovocných stromov, farma, staré osídlenie, kroje…” vymenúva s nadšením Kyseľ, ktorý nám ako prvé predstavil múzeum a zároveň rodný dom spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy, ktorý stojí v strede obce, len kúsok od obecného úradu.

Múzeum, ktoré sídli v budove evanjelickej fary a je národnou kultúrnou pamiatkou, bolo zriadené v roku 2006 a ročne ho navštívi 500 - 800 ľudí. Samotná nehnuteľnosť má 195 rokov a v minulosti ju dal postaviť miestny farár Petian. „Zhruba pred 12 rokmi sme urobili rekonštrukciu strechy, podarilo sa nám to najmä vďaka zbierke, niečo bolo aj z verejných zdrojov,” približuje starosta. Timrava tu bývala a tvorila asi 42 rokov, no neskôr sa presťahovala do susednej Ábelovej. V múzeu nájdeme okrem rôznych zaujímavostí spojených s jej životom aj fotografiu Eleny Vestegovej, rod. Drozdovej, ktorá slúžila ako literárny vzor pre Iľu - kráľovnú v známom diele Ťapákovci.

Ako vnímali domáci diela Timravy, si prečítajte na ďalšej strane:

Tá pracovala ako pôrodná babica a ako vzdelaná žena sa snažila „poľudšťovať“ jednoduchých ľudí. Keď Timrava tvorila svoje diela, postavám dávala prezývky, nepoužívala rodové priezviská. Zároveň písala o tom, čo odpozorovala. Mnohí sa na ňu za to aj poriadne hnevali. „Postupom času vnuci čítali starým rodičom jej diela a tí sa v nich sami spoznávali. Niektorí dokonca aj spálili nejaké knihy, nadávali na ňu za to, ako ich opísala. Mala jednoduché vyjadrovanie, a tak jej textom rozumeli aj jednoduchší ľudia,” poznamenáva. Hneď vedľa múzea sa nachádza aj bývalá cirkevná škola, v ktorej sa vyučovalo od roku 1630 do roku 1974 a navštevovala ju aj samotná autorka.

Návštevníkom padne zrak aj na expozíciu drevených náhrobníkov evanjelikov, ktoré stoja pred múzeom. Tie boli typické práve pre Polichno. Dnes ich už, žiaľ, nikto nevyrába. Každá dedina mala svoje prvky, ktoré ju odlišovali od tej druhej, či už sa to týkalo ornamentov, odevov, ale aj spomínaných náhrobníkov. „Najstaršie boli drevené vyrezávané a postupne ich nahrádzali kamenné. Tie už neboli také vysoké, ale zas bohato vyfarbené a zdobené. Nachádzal sa na nich jednoduchý príbeh konkrétneho človeka. To znamená, že keď niekto k náhrobníku prišiel, tak sa o ňom hneď niečo dozvedel,” spomína starosta Kyseľ.

Aké ďalšie zaujímavosti Polichno ponúka, si prečítajte na ďalšej strane:

Ďalšou zaujímavosťou sú tzv. polichnianske kraslice, ktoré boli zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, zatiaľ ako jediný prvok v Novohrade. Technika zdobenia je stará zhruba 200 - 300 rokov a používa sa veľmi málo. Pôvodne sa podarilo zachytiť 35 rôznych vzorov polichnianskych kraslíc, ale neskorším výskumom sa ich počet rozšíril na aktuálnych 73. Ich farbenie bolo vždy veľmi jednoduché - domáci uvarili cibuľovú šupku, od ktorej sa zafarbila voda. Do nej vložili vajíčka, kde sa zafarbili.

Povrch zafarbeného vajíčka následne zdobili leptaním. Do konca 19. storočia na to používali drievko alebo zápalku, ktorú namáčali do šťavy z kyslej kapusty a ňou rozrušovali zafarbený povrch vajíčka. Neskôr namiesto šťavy využívali ocot. Vytvárali rôzne geometrické a rastlinné motívy. „Niektoré vzory sú údajne staré až 8-tisíc rokov. Ide o pracovné, vesmírne a tiež rastlinné motívy. Najstaršia kraslica je z roku 1900. My sme túto techniku obnovili a robíme aj súťaž zdobenia polichnianskych kraslíc. Snažíme sa všetko, čo je typické pre tento kraj, dostať do povedomia širšej verejnosti,” ozrejmuje.

Ako sa žije v tejto obci bez signálu, si prečítajte na ďalšej strane:

Ak by ste sa v tejto obci ocitli a chceli by ste sa niekomu dovolať, je to zbytočné - nie je tu totiž signál. Starosta Pavel Kyseľ si však práve toto nesmierne pochvaľuje a hovorí, že sa im bez neho žije veľmi dobre. „Niekto by možno povedal, že sme 100 rokov za opicami. Dnešná doba už nie je postavená na tom, že sa nedá nikde ísť ako za čias Timravy. Keď chcete, zoberiete sa a idete. Máme tu však vysokorýchlostný internet, a keď potrebujem niekde zavolať mobilom, tak vybehnem na kopec. No a potom sa spoliehame na vyššiu moc - tá zapracuje a ľudia sa proste stretnú,” hovorí s úsmevom. Keď niekto navštívi tento kraj, asi málokto si nevšimne doslova rozkošný prízvuk domácich, ktorí vám svojím do uší bijúcim zmäkčovaním, napríklad pri spojkách „ale“ a „lebo“ (čítaj „aľe“ a „ľebo“), vyčaria úsmev a roztopia srdce.