Vo februári 2010 bolo Slovensko celkom pod snehom. Veľa snehovej nádielky a fantastická zimná atmosféra doslovy provokovali k tomu, aby v každom kúte krajiny vyrástli pred domami snehuliaci.

Na Orave v tom období dokonca meteorológovia namerali koncom januára najsilnejšie nočné mrazy -22 až -25 stupňov Celzia. Atmosféra to bola taká čarovná, že dokonca náš denník vyhlásil čitateľskú súťaž o najkrajšieho snehuliaka. Fotografií vtedy dorazilo do redakcie neúrekom. Jednou z nich bola aj snehová Snehulienka so svojimi siedmimi trpaslíkmi, ktorú v Bukovej pri Trnave postavil Miloš Hačo (58). 

Ten si aj po rokoch na výhru spomína. „Každý rok mi niekto pripomenie, že tá fotka stále lieta hore-dole po sieťach, aj teraz,” priznáva Miloš. „Viete, ako to celé vzniklo? Vtedy som robil rôzne štvormetrové snehuliaky, hrady a všeličo možné. V roku 2010 vyhlásil Plus JEDEN DEŇ súťaž o najkrajšiu snehovú sochu. Švagriná to tam poslala a vyhral som 17 eur! A potom ma všetci chlapi stiahli do šenku, kam inak nechodím, že ,Miloš vyhral cenu’, tak musí zaplatiť kolo. Tak som to musel minúť, lebo som bol chvíľu tá celebrita,” spomína so smiechom.

Článok o súťaži z roku 2010 si môžete prečítať TU.

Ako ďalej Miloš hovorí, prvý novinár, kto vytiahol jeho snehové sochy na svetlo božie, bol trnavský regionálny novinár, dlhoročný reportér a fotograf Vlado Kampf (ŽIVOT, pozn. autora). „Najskôr som mal iba samostatnú Snehulienku, bola štíhla, ale keď prišiel odmäk, tak sa zrazu začala prehýbať, tak som ju musel podoprieť snehom, bola to nakoniec taká bacuľka. Potom k nej pribudli trpaslíci.”  Priznáva, že aj to bol vlastne nápad jeho kamaráta novinára.

„Tých trpaslíkov som robil v garáži,” pokračuje Miloš. „Dokonca o tom napísal článok s titulkom: Plná garáž hláv bez tiel. Stále mu vŕtalo v hlave, ako som to vlastne dokázal urobiť. Nuž, navozil som fúrikom sneh na igelit do garáže, tam mi to zmäklo, vyrobil som hlavu a vyniesol ju von, kde znova zmrzla. Potom som vyrobil rovnako telá a všetko som to polepil snehom,” hovorí.

„V našich podmienkach si to človek musí presne naplánovať, aby bol ten sneh akurát. V Tatrách to problém nie je. V noci to problém nebol, ale bolo treba tie sochy vedieť udržať.” Za všetko totiž môže počasie. „Vysoký snehuliak je zrazu nízky a pekná Snehulienka môže o chvíľu vyzerať ako matrioška,” konštatuje.

Na Snehulienku a jej sedem snehových parťákov si pamätá aj Peter Blaško z Trnavy. „Chodievali sme sa s deťmi korčuľovať na Bukovú, vtedy bola naozaj veľká zima a zamrzla aj priehrada,” hovorí. Aj ich upútala v Bukovej veľká Snehulienka. „Deti, dnes sú už dospelé, sa veľmi tešili a hneď sa pri tej soche dali odfotiť,” spomína Peter, ktorý nám fotografie vtedy iba 8 -ročného Petra a 6 -ročnej Zuzany poslal. „Bola to iba taká momentka, ale spomíname na to dodnes.”

Miloš odvtedy postavil ďalších snehuliakov, väčších, menších, či iné snehové sochy, vždy niekoho potešili. Zaujímalo nás teda, či Miloš Hačo čaká aj na tohtoročný sneh a či bude stavať obrovského snehuliaka aj túto zimu. „Nič nesľubujem, ale vždy sa snažím deťom v dedine urobiť radosť.”

Rok 2010 bol aj rokom zaujímavých zimných rekordov. Jedným z nich bol aj počet snehuliakov, ktorých postavili žiaci zo Starej Bystrice, z Oščadnice, zo Zborova nad Bystricou a z Klubiny. Každý z nich musel mať 120 centimetrov, mrkvu a oči z uhlia.

Fotografie skutočne zaujímavých snehuliakov z celého Slovenska si pozrite v galérii. Aj toto ste dokázali zo snehu postaviť!

„Oteplenie nám prišlo vhod, lebo do stredy bol sneh zamrznutý. Bolo ho menej, ale vystačil. My sme boli držitelia slovenského rekordu, v minulom roku sme postavili 1 386 snehuliakov, ale za šesť hodín. Takže teraz sme vytvorili nový rekord. Deti to brali ako zábavu a začínajú sa prázdniny, takže mali o jeden deň voľna navyše," konštatoval pred rokmi Kubla.