Všetko sa začalo ešte pred druhou svetovou vojnou, keď však už nemecký kancelár Adolf Hitler jasne dával najavo svoje mocenské snahy. Veď 12. marca 1938 obsadil Rakúsko a neskôr, v októbri 1938, mu muselo Československo odstúpiť pohraničné Sudety. Udalosti nabrali rýchly spád 13. marca 1939. Na tento deň si Hitler pozval do Berlína katolíckeho kňaza Jozefa Tisa (+ 59), najvyššieho predstaviteľa štátostrany – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS).

Dostal na výber: samostatnosť alebo ponechanie Slovenska Maďarom. Deň na to už slovenský snem vyhlásil slovenský štát. „Slováci 14. marca 1939 nerozhodovali o rozbití Československa. Zánik spoločného štátu dávno pred nimi naplánoval nemecký kancelár Adolf Hitler,“vysvetľoval svojho času historik Peter Sokolovič z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Známy historik Ivan Kamenec pripomenul aj iný fakt.

14. 3. 1939 Bratislava: Po vyhlásení slovenského štátu slovenským snemom.
14. 3. 1939 Bratislava: Po vyhlásení slovenského štátu slovenským snemom.
Zdroj: archív

„Keď Tiso 14. marca 1939 na sneme predniesol, že sa má vyhlásiť samostatný štát, a to ‚blitz schnell‘, neozval sa žiadny, ani formálny potlesk. Poslanci boli zastrašení,“ povedal pre denník Pravda. Riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev konštatuje, že vznik slovenského štátu bol výsledkom Hitlerovej politiky v strednej Európe. „Treba v tom vidieť pokračovanie toho, čo Hitler začal v marci 1938 v Rakúsku,“ hovorí.

Slovenský štát po prijatí ústavy 21. júla 1939 nazvali Slovenská republika. Existovala do 8. mája 1945. „V Čechách a na Morave vznikol protektorát, my sme sa stali akože samostatným, aj keď satelitným štátom nacistického Nemecka. Politika i priemysel boli plne pod kontrolou nacistického Nemecka,“ upozorňuje Stanislav Mičev. 

Historik Kamenec ešte v roku 2008 na vedeckej konferencii v Bratislave povedal: „Slovenský štát znamenal nesporný krok dopredu pri posilňovaní národného a štátoprávneho sebavedomia našej spoločnosti. Možno to bude znieť paradoxne, no práve tento faktor sebavedomia vytváral aj podmienky pre protifašistickú rezistenciu, ktorá prerástla na jeseň 1944 do širokého ozbrojeného povstania.“ Mnohí však vláde slovenského štátu na čele s Jozefom Tisom vyčítali spojenectvo s nacistami a podiel na vojnových zločinoch Nemecka. Popravili ho 18. apríla 1947 na nádvorí väznice v bratislavskom Justičnom paláci.

Čo sa dialo po skončení vojny

Zbalili sa a ušli do cudziny

Po skončení druhej svetovej vojny a obnovení Československa sa zástancovia samostatného Slovenska rozhodli pre emigráciu. Niektorí predstavitelia a časť sympatizantov samostatného Slovenska odišli do zahraničia. Istý čas pôsobili hlavne v Taliansku, neskôr sa presunuli najmä do Argentíny.

Troch postavili pred súd

Iba troch predstaviteľov slovenského štátu súdili. Proces prebiehal od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947 v Justičnom paláci v Bratislave. Bol to Jozef Tiso, pre jedných vojnový zločinec a zradca, pre druhých záchranca národa a svätec. S ním stál pred senátom Alexander Mach (na snímke), veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra. Ferdinanda Ďurčanského, ktorý bol ministrom zahraničia, súdili v jeho neprítomnosti, pretože emigroval do Argentíny.

Poprava, útek, ale aj amnestia

Každý z trojice obžalovaných a súdených skončil inak.Tisa aj Ďurčanského odsúdili na smrť, Mach dostal 30-ročné väzenie, hoci mnohí tvrdili, že je viac vinný ako tí dvaja. Tisa popravili 18. apríla 1947 na nádvorí väznice. Pochovali ho na Martinskom cintoríne v Bratislave. Macha zavreli, ale po amnestii v roku 1968 sa dostal na slobodu. Ďurčanský (na snímke), ktorý stihol ujsť pred odsúdením do Argentíny, sa po vojne v roku 1952 vrátil do Mníchova. Tam v roku 1974 zomrel.