Spôsobuje vážny zdravotný problém, pritom to nie je choroba. Ničí viac ako fajčenie. O čo ide?

Osamelosť a sociálna izolácia majú pritom výrazne negatívny vplyv na psychické, ale aj telesné zdravie ľudí, pričom častejšie ide o depresívne a úzkostné poruchy, no zároveň aj chronické ochorenia. Ide o globálny spoločenský problém.

Na Slovensku sa tejto téme venuje projekt DISCONNECT, v rámci ktorého bol v spolupráci s agentúrou FOCUS zrealizovaný reprezentatívny epidemiologický výskum na vzorke 3 006 dospelých z celého Slovenska s cieľom zmapovať výskyt a dôsledky tohto fenoménu.

Výsledky štúdie priniesli dôležité údaje o výskyte osamelosti a sociálnej izolácie na Slovensku. Každý štvrtý dospelý pravidelne pociťuje výrazné pocity osamelosti a každý piaty nemá dostatok sociálnych kontaktov. „Extrémnu izolovanosť alebo osamelosť pritom pociťuje približne päť percent. To znamená, že takmer neustále prežívajú pocity osamelosti, izolácie a zároveň majú často dojem, že sú odmietaní alebo ignorovaní,“ uvádza docent Michal Hajdúk, vedúci projektu DISCONNECT z Katedry psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Je dôležité povedať, že samota a osamelosť nie je to isté. Samota je väčšinou vlastné rozhodnutie, alebo k nej dochádza pod vplyvom negatívnych okolností v živote. Osamelosť je stav, keď sa cítime sami, nepochopení, respektíve bez niekoho, kto by nám bol podporou a povzbudením.

Pocity osamelosti častejšie pociťujú ženy ako muži, čo zodpovedá aj výsledkom podobných výskumov v zahraničí. Potvrdilo sa tiež, že osamelosť a sociálnu izoláciu najviac pociťujú starší ľudia vo veku 65 a viac rokov. „Naopak, mladí ľudia sa necítia osamelí a ani netrpia sociálnou izoláciou v takej miere ako ostatné vekové skupiny. Kým takmer 38 % starších ľudí nad 65 rokov sa cíti osamelo, v skupine 18 až 24 rokov je to necelých 18 %. Napriek množstvu sociálnych kontaktov sa pocity osamelosti vyskytujú aj u mladých, čo môže súvisieť s ich odlišnými očakávaniami od vzťahov, ale aj s nízkou kvalitou a krehkosťou ich vzťahov,“ vysvetľuje docent Roman Džambazovič, vedúci Katedry sociológie Filozofickej fakulty UK, ktorý sa na výskume podieľa.

Zistenia výskumníkov možno do veľkej miery vysvetliť aj aktuálnymi demografickými trendmi, ako sú starnutie populácie či rastúci počet ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach. Ďalšími sú zhoršenie zdravotného stavu a ekonomická situácia. Medzi kľúčové rizikové faktory patria chudoba, sociálne vylúčenie, ale aj rodinné okolnosti – rozvod, vdovstvo alebo život osamote. „Zaujímavým zistením je, že osamelosť a sociálnu izoláciu pociťujú najmä ľudia s nižším vzdelaním,“ vraví Džambazovič.

Významným faktorom je aj aktuálna pracovná situácia. „Ukazuje sa, že ľudia, ktorí sú dlhodobo mimo pracovného trhu, sú výrazne viac ohrození osamelosťou a sociálnou izoláciou. Ide o dlhodobo nezamestnaných, chronicky chorých, invalidných dôchodcov, ale aj rodičov na rodičovskej dovolenke či ľudí žijúcich v jednočlenných domácnostiach. Do veľkej miery sa problém týka aj rodičov, ktorí sami vychovávajú deti,“ dodáva Roman Džambazovič.

Vysokú mieru osamelosti a sociálnej izolácie, až 50 %, pociťujú ľudia s inou sexuálnou orientáciou, čo potvrdzuje dlhodobý trend stigmatizácie, odmietania a nepochopenia týchto ľudí.

Medzi ďalšie rizikové faktory osamelosti patrí aj skúsenosť s diskrimináciou na základe pohlavia, zdravotného stavu, farby pleti, národnosti či etnického pôvodu. Ľudia, ktorí nepatria k majoritnej populácii, sú vo väčšom riziku, potvrdil výskum.

Osamelosť a izolácia majú vážne dôsledky nielen pre jednotlivcov, ale aj pre celú spoločnosť. Sociológ Roman Džambazovič upozorňuje: „Osamelosť je celospoločenskou výzvou, ktorú potrebujeme komplexne riešiť. Dlhodobá izolácia a chronické pocity osamelosti môžu negatívne ovplyvniť medziľudské vzťahy, dôveru v spoločnosť a subjektívny pocit, že dokážem slobodne rozhodovať o vlastnom živote.“