Psychológovia o vojne: Ako bojovať proti strachu a úzkosti? Dodržte TÝCHTO 10 vecí

Dva roky sme každé ráno s napätím sledovali nárast nakazených, v súčasnosti nás po zobudení čakajú správy o tom, ktoré ukrajinské mesto je aktuálne pod paľbou Putinovej armády. Informácie treba mať, určite nám nepomôže si pred nimi zakrývať oči, mnohých to však ťaží a nedokážu sa pre úzkosť na nič sústrediť.

„V krízovej situácii sa nám aktivujú najstaršie časti mozgu, ktoré sú emocionálne a reagujú najmä vtedy, keď sa cítime ohrození. To, čo sa stane, je, že začíname rýchlo dýchať do hrude, čím sa začína odkysličovať náš mozog a tým nie sme logickí, ale sme emocionálni,“ vysvetľuje psychológ Robert Krause. Každému v takejto situácii odporúča jednoduchú vec – naučte sa dýchať nie do hrude, ale do brucha. „Pomôže jednoduché cvičenie, keď si na brucho položíme ruky a našou úlohu bude zhlboka sa nadýchnuť nosom a vydýchnuť ústami, môžeme to dať na 5 sekúnd na nádych a 5 na výdych, tak, aby sa nám ruky dvíhali,“ radí.

Okrem toho psychológ odporúča mať nablízku pohár vody, lebo ústa v strese vysychajú. „A určite je dobré mať pri sebe ľudí, ktorých sa môžeme nejakým spôsobom dotknúť, lebo keď sa niekoho dotkneme, tak sa v ňom vylúči automaticky oxytocín, ktorý je hormónom istoty a bezpečia,“ dodáva.

„Strach z vojny pár kilometrov od Slovenska však nie je ako strach napríklad z vystúpenia na javisku alebo prvého rande,” vysvetľuje odborník. Pri takomto type strachu je niekedy veľmi náročné rešpektovať to, čo sa deje. „Keď prežívame strach a úzkosť v súvislosti s vojnou na Ukrajine, treba si uvedomiť, že často naše psychické prežívanie je ovplyvnené našimi predstavami,“ tvrdí Krause.

Ľudský mozog neustále produkuje rôzne formy predstáv a my často spúšťame tzv. ruminujúce myslenie. „Je to štýl myslenia, ktorý je sebatrýzniaci. Náš mozog vtedy v okolitom svete vyhľadáva viac negatíva a ohrozenia ako pokoj a bezpečie. Tu však platí, že naša pozornosť je selektívna. Keď neustále budeme svojmu mozgu poskytovať informácie o tom, čo hrozné sa deje, aké negatívne dosahy má aktuálna situácia, tak to ovplyvní aj naše psychické prežívanie,“ hovorí odborník.

Informácie by sme si teda mali dávkovať. „Treba mať kontrolu nad množstvom prijatých informácií, lebo inak budú mať informácie kontrolu nad nami,“ hovorí Krause s tým, že tento fenomén sme zaznamenali aj na začiatku pandémie. Mať kontrolu nad tým, čomu a komu budeme venovať pozornosť, je preto podľa neho kľúčové. „Snažte sa obmedziť pretlak informácií a vystavovanie sa obrazom vojny, urobte si prestávky pri sledovaní, čítaní alebo počúvaní noviniek. Informácie, ktoré potrebujete o vojnovom konflikte mať, získavajte z 1 – 3 overených zdrojov,“ dopĺňa psychológ Marek Madro z internetovej poradne IPčko.sk.

I keď sa začala vojna, život na Slovensku musí ísť ďalej. Ľudia musia chodiť do práce, potrebujeme byť schopní fungovať, pracovať, starať sa o deti, o blízkych. To, čo pomáha, je určite pozorovanie bez akýchkoľvek súdov týkajúcich sa budúcnosti. Mnoho jednotlivcov má napríklad strach z toho, či nehrozí použitie jadrových zbraní, alebo či Rusko nezaútočí na ďalšie krajiny, či aj my nevstúpime do vojny.

„To sú rôzne katastrofické scenáre. Takže mali by sme pozorovať, ale vyhnúť sa akýmkoľvek hodnotiacim súdom. Sledovať len to, čo sa aktuálne deje. Na akúkoľvek našu hypotetickú otázku je totiž len hypotetická odpoveď. Ak nám aj napadne v mysli „a čo ak“, tak si treba položiť aj otázku „a čo ak nie“,“ radí psychológ Krause.

Názory na vojnu rozdeľujú ľudí ešte viac ako pandémia. Často sa názory rôznia aj v kruhu rodiny. Hádky však rozhodne nie sú riešením. „Bez rozdielu toho, na koho sme strane, uvedomme si, že sme ľudia. Mali by sme mať v sebe tú človečinu, empatiu, rešpekt, ohľaduplnosť, trpezlivosť. A myslieť na jedno motto, ktoré znie: „Ak môžem, tak pomôžem. A ak nemôžem, tak aspoň neublížim.“ Tohto keby sme sa držali, tak ten svet by bol omnoho iný,“ vysvetlil Krause. „Ak sa ako ľudia nestretneme názorovo, mali by sme sa stretnúť aspoň hodnotovo. A to na tom, že sme ľudia a mali by sme sa vyhýbať akémukoľvek vraždeniu a násiliu, a teraz nehovorím len o vojne, hovorím aj o domácom násilí, ktoré napríklad počas pandémie významne stúplo, hovorím o šikane, o kyberšikane, o útokoch na sociálnych sieťach. Treba začať od seba,“ dodáva psychológ.

Čo povedať dieťaťu o vojne, ako mu vysvetliť, čo sa okolo neho deje a koľko potrebuje o násilí vedieť? Tieto otázky si aj dnes kladie nejeden rodič. Psychológ Robert Krause má jednoduchú odpoveď.

Pred malými deťmi vraj netreba vojnu spomínať. „Deti do šiesteho roku života, takže v predškolskom veku často nemajú ani šajnu, že sa niečo deje pokiaľ to rodičia na ne neprenesú. Ak sa nepýtajú, tak by som ich absolútne touto témou nezaťažoval a vyhol by som sa tomu. Nedokážu to pochopiť, nemajú dozreté časti mozgu, ktorými by to dokázali pochopiť,“ tvrdí odborník.

Pri starších deťoch je to už iné. Ak už hovoríme o školskom veku, pubertálnom veku, treba si uvedomiť, že deti sa o tom rozprávajú už aj v školách a mnohé používajú sociálne siete. „Je dôležité sa s nimi o tom rozprávať, uviesť z rodičovského pohľadu, aký je rozdiel medzi konfliktom a bojom. Konflikt sa často vyskytuje aj v domácnostiach, keď sa dve strany na niečom nezhodnú, ale môže sa premietnuť až do boja, keď si ľudia začínajú ubližovať. Aktuálne vidíme, že konflikt, ktorý bol medzi Ukrajinou a Ruskom sa premenil na boj, a ten má v sebe určité premenné. S dieťaťom sa treba rozprávať tak, aby to bolo empatické, aby to nebolo zaťažujúce, nerozprávať sa o tom dlho, ale skôr v kratších časových úsekoch. Ale ak to rodičia budú dávať na nejakú vedľajšiu koľaj alebo to nejakým spôsobom zľahčovať, tak v tom prípade si ten detský mozog odvodí informácie o tom, čo sa deje na základe sociálnych sietí, na základe poznatkov svojich spolužiakov, a to môže byť nebezpečné,“ uviedol Krause s tým, že ešte nebezpečnejšie môže byť, ak rodičia nemajú objektívny nadhľad na danú situáciu.

Za prirodzené považuje psychológ aj to, ak rodič pred dieťaťom ukáže strach, ak ho cíti. Treba však mať na pamäti, že dieťa potrebuje cítiť istotu a bezpečie. „Keď dieťa vidí, že rodič má strach, no cíti istotu a bezpečie, ide o emocionálne otvorenie, keď aj dieťa vidí, že je úplne v poriadku ukázať svoj strach. Ak už ukážeme svoj strach, je dôležité dať aj vzorec predefinovania, čiže povedať: „Aj ja mám strach, ale som presvedčený, že to zvládneme,“ vysvetlil.