Likvidátor následkov černobyľskej havárie Sergej (61): Ožiarený žijem 35 rokov!

Sergej Rezničenko (61) mal v tom čase len dvadsaťšesť a bol vojakom v zálohe. S manželkou Zlaticou (66) boli rodičmi synov Andreja a Sergeja. „Dostal som povolanie na vojenské manévre. Nevedel som však kam. Pýtal som sa na to. Poznamenali, veď uvidím. Začal som niečo tušiť, keď sme vzlietli z vojenského letiska Čuhujiv neďaleko Charkova a pristali v meste Biela Cerkev,“ spomína Sergej na krušné chvíle. Museli sa prezliecť do vojenského odevu,  neskôr ich  pripojili  k 25. brigáde a odviezli do Černobyľu. „Pracovali sme veľmi ťažko do piatej-šiestej ráno. Čakali sme, že nás príde niekto vystriedať, veď aj my sme nahradili jednu skupinu. Neprišiel nikto,“ rozpráva. "Pýtal som sa kamaráta Petra, koľko je hodín. Ukázal mi hodinky,  ktorých ručičky sa otáčali šialenou rýchlosťou. Nevedeli sme čo sa deje. Vtedy jeden z vojakov keď sa to dozvedel, odporučil Peťovi, aby hodinky zahodil, lebo je zvýšená radiácia,“ spomenie zvláštnu príhodu.

Sergej bol v civile vodičom kamióna aj preto rozhodli, že vystrieda kolegu v meste Pripjať, teda priamo v centre výbuchu. „Keď som prvý raz vystúpil z auta, cítil  som v ústach zvláštnu sladkastú chuť. Zarazilo ma, že areál bol obohnaný ostnatým drôtom. Von zo zóny som sa nedostal, lebo pri výstupe z nej boli dozimetre na meranie zamorenia. Keď som sa k nim priblížil na vzdialenosť desiatich metrov, tak sa okamžite spustilo poplašné zariadenie. Zo strážnej veže vybehli vojaci so samopalmi a s pištoľami a vrátili ma späť,“ hovorí. V tomto pekle zotrval dva a pol mesiaca. „Za celý  čas som nevidel žiadneho lekára, ktorý by sa zaujímal o môj zdravotný stav,“ krúti smutne hlavou.

Kŕmili ich pohankou, bravčovou pečeňou a rybami v konzervách, ktoré však predtým prevarili. „Prečo to robili, neviem, ale až potom sme si z nich mohli nabrať koľko sme chceli.“

Denne im merali hodnoty ožiarenia. Kto dosiahol súčet 25 röntgenov, toho prepustili domov. „Počas môjho pobytu sa v našej brigáde vystriedali traja dôstojníci. Každý z nich bol tam veľmi krátko, pre veľké ožiarenie odišiel. Len ja a ďalší, ktorí sme robili takmer pri reaktore, sme stále mali nízke hodnoty." Domov odchádzal s 23,4 röntgenu. „Vtedy som sa dozvedel, že „merači“ dostali príkaz od súdruhov, aby dôstojníkom písali vyšší stupeň zamorenia ako obyčajným vojakom. Dôvod bol nielen ich kratší pobyt v oblasti, ale aj nárok na odškodné,“ vysvetľuje Sergej. Obetavého muža dodnes neodškodnili, keďže hodnota jeho zamorenia podľa oficiálnych záznamov nedosiahla hodnotu 25 röntgenov. Rezničenkovci sú presvedčení, že pravda bola úplne iná.

Likvidátori pracovali každý deň bez dlhšej prestávky, bez ochranných pomôcok. Mali iba jeden pracovný odev. Keď sa sťažovali, že potrebujú ďalší na výmenu, nedostali erárny, ale museli si ho kúpiť za vlastné. Aj prali si sami. Mnohé "sovietske" ženy poučené skúsenosťami rodín prvých likvidátorov,  v snahe pomôcť  životným partnerom vyhnúť  sa "vojenským manévrom"  v Černobyle, týchto zatajovali. Tvrdili, že sú v rozvodovom konaní, sú  rozvadení aj preto nevedia, kde sú momentálne ich chlapi.

Zlatica Rezničenková netušila, kde má manžela. „Mali zakázaný kontakt s rodinou. Dozvedela som sa to, až  keď prišiel od neho telegram, aby som mu poslala na vojenskú adresu Černobyľ 100 rubľov na cestu (vtedy to bolo zhruba 1 000 korún. – pozn. red.). Bol to pre mňa obrovský šok,“ hovorí zdesene.

Sergej napriek chladnému novembru prišiel domov v ľahkom vojenskom oblečení. Deti sa tešili, utekali k nemu a rovnako aj jeho žena. „Povedal, že sklady s osobnými vecami likvidátorov zhoreli, a tak sa nemal do čoho prezliecť, preto prišiel v pracovnom odeve. Dostali príkaz, že šaty musia okamžite vyzliecť a zakopať, v žiadnom prípade nie spáliť. Moja mama to urobila v blízkom lese," rozpráva Zlatica.

Sergej prišiel domov zúbožený a vyčerpaný. Na prvý pohľad bolo jasné, že ťažko pracoval. Napriek tomu musel hneď na ďalší deň nastúpiť do práce. „Po necelom mesiaci sa začali vážne zdravotné problémy: bolesti nôh a hlavy, závraty, vracanie krvi, vysoký krvný tlak a ťažkosti po pobyte na slnku. Lekári kvôli zákazu nesmeli písať do chorobopisu diagnózu - choroba z ožiarenia, ale napríklad choroba srdca. Keby uviedli pravdu, vyhodili by ich,“ tvrdí Zlatica.

Pre zlý zdravotný stav nevládal jazdiť s kamiónom, neskôr ani s menším nákladiakom. V roku 1989 dostal invalidný dôchodok. „Chcela som, aby manžela liečili v nemocnici, tá však bola preplnená. Pýtala som sa lekárov, čo s ním bude. Ukrajinskí doktori boli bezradní. Napísali sme Michailovi Gorbačovovi, švagriná list odniesla priamo do jeho kancelárie. Bola tam výčitka, prečo sa tak narába s chlapcami, ktorí nevediac, kam idú a aké následky to bude mať na ich zdravie, sa obetovali pre záchranu ostatných životov,“ povie smutne. Pomoci sa však nedočkali.

Štyri roky po výbuchu zatúžili manželia Rezničenkovci po dievčatku. „Lekári nás testovali. Povedali, že všetko je v poriadku a môžeme počať dieťa. Dcérka neprišla, narodili sa nám postupne dvaja synovia Stanko a Erik. Obaja mali oslabenú imunitu a problémy s nohami. Obrovské zdravotné problémy sme síce zvládli, lenže následky ostali,“ smutne priznávajú manželia.

Po odporúčaní ukrajinskej lekárky sa presťahovali na Slovensko, odkiaľ pochádzal otec Zlatice. „Doktorka povedala, že ak chcem predĺžiť manželovi život, musíme zmeniť prostredie. Najprv sme bývali u brata v Handlovej, neskôr sme si kúpili byt, ale pre podnikateľské aktivity susedov sme sa rozhodli pre kúpu nedostavaného domu v Sečovciach. Môj muž vtedy povedal, že mi dáva čestné slovo, že neumrie, lebo dom potrebuje dokončiť. Odvtedy v Sečovciach žijeme 18 rokov,“ pousmeje sa Zlatka.

Rezničenkovci napriek zdravotným problémom, ktoré ich obidvoch trápia, nestrácajú optimizmus a dobrú náladu. Radosť im robia ich štyria synovia Andrej (42), Sergej (35), Stano (32) a Erik (30). S výnimkou najstaršieho sa traja mladší oženili a majú deti. „Sú roztrúsení kde-kade po svete. Žijú na Ukrajine, v Bratislave a v Nemecku. Zaujímavé je, že mám tri nevesty  Natašky,"povie domáca pani, ktorá spomenie, že vlani v júni oslávili so Sergejom 40. výročie sobáša. "Veľká oslava nebola, keďže korona nám to stopla," netají sklamanie. Dodáva, že priali si pri tej príležitosti len jediné, zdravie pre celú rodinu, aby sa mohli ešte mnoho rokov spolu tešiť.

V černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine došlo 26. apríla 1986 počas experimentu a testu nového bezpečnostného systému k prehriatiu a explózii reaktora typu RBMK-1000. Do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, východnú Európu a Škandináviu. Zasiahol rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 percent rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyli – odhady sa pohybujú od stoviek po stovky tisíc. Sovietsky zväz uviedol v roku 1987 oficiálne straty: 31 mŕtvych.

Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom preleteli nad územím Československa trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Česko-Slovenska, druhý sa vyhol strednému a východnému Slovensku a zasiahol len jeho západnú časť. Nadmerné zamorenie namerali v okresoch Dunajská Streda, Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta, Nitra, Levice, Stará Ľubovňa, Nové Zámky, Lučenec a Dolný Kubín.