Ivan Mego

Peter Steinhübel začínal ako nástrojár v Závodoch ťažkého strojárstva, lenže robotníkom bol iba krátko. Onedlho už predával párky z autobusu na bratislavskej Hlavnej stanici. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa z neho stal vekslák. Bol šikovný, ovládal angličtinu a nemčinu, dohovoril sa aj s Talianmi. Po revolúcii v roku 1989 začal dovážať počítače a veksláctvo spolu s niekoľkými ďalšími kolegami povýšil na „povolanie socializmu“.

Už vtedy ho poznali pod prezývkou Žaluď. Neskôr objasnil, ako k nej prišiel. „Ako 17-ročný som kibicoval kamarátovi. Trikrát som mu poradil, aby volil žaluď. Vyhral značnú sume peňazí a mne prischla prezývka,“ vysvetlil Steinhübel.

Aj keď bol ako vekslák úspešný, prvé veľké peniaze zarobil na obchode so striebrom v roku 1991. Zrejme to mal v krvi - podľa istých informácií už jeho otec bol v bratislavskej galérke známy ako priekupník zlata. Jeho syn, ktoré evidentne zdedil otcove gény, mal na striebre zarobiť za jeden týždeň 12 miliónov slovenských korún (398-tisíc eur), ktoré potom investoval do nehnuteľností v Holandských dražbách. Tie sú známe ako otvorená aukcia s klesajúcou cenou.

Znamená to, že vyvolávač začne s vysokou cenou, ktorá je cielene nadhodnotená, a potom ju znižuje, až kým sa nájde kupec. V 90. rokoch ich na Slovensku využívali skupiny, ktoré mali peniaze. Dohodli sa, že v dražbe nikto neprejaví záujem, až kým cena neklesne o 50 a viac percent. Takto skúpili veľké majetky za zlomok ich skutočnej hodnoty.

Aj keď možno polemizovať o tom, ako prišiel Steinhübel k peniazom, jeho kamaráti o ňom tvrdili, že bol pracovitý a nezniesol vraj spolupracovníkov, ktorí sa ulievali. S tými okamžite skoncoval.

S majetkom sa netajil a užíval si ho. Po Bratislave sa vyvážal na červenom Ferrari a mal slabosť pre mladé dievčatá, alebo skôr tínedžerky. Osemnásťročné vraj preňho už boli staré. V jednom prípade ho dokonca obvinili zo sexuálneho zneužívania maloletej. Kľúčovým dôkazom mal byť denník dievčaťa. Lenže z prípadu nakoniec nič nebolo. Dievča sa stalo terčom nepríjemných útokov a sledovania. O niečo neskôr zomrela pri autonehode.

Keď mal dostatok financií, vrhol sa Steinhübel do reálneho podnikania. Kúpil autoservis v Pezinku, neskôr začal skupovať pozemky, stal sa majiteľom bratislavských Mraziarní, kúpil televíziu VTV aj aj licenciu na súťaž krásy Queen of Slovakia. Spájali ho však aj s Tatravagónkou Poprad, Intercontinentalom, Vagónom Holding či hotelom Kyjev.

Na verejnosti sa prezentoval ako podnikateľ a snažil sa pôsobiť seriózne. Usiloval sa nájsť si kamarátov v politických a umeleckých kruhoch. Roky ho spájali s podsvetím, no on to odmietal so slovami, že je len podnikateľ, ktorý nechce platiť výpalné. „Ja vám ťažko môžem povedať, že čo je dnes podsvetie. Ja tu žijem normálnym firemným životom, podnikám. Denne mi tu chodí 50, možno 100, niekedy 200 ľudí na rôzne jednania. Keď sa títo ľudia dajú nazvať podsvetím, tak potom sú podsvetím všetci podnikatelia,“ vyhlásil pre Markízu v roku 1998.

To, že je „iba“ podnikateľ, ktorý nechce platiť výpalné, vysvetľoval aj tým, že sa ho snažili päťkrát zavraždiť. Vo všetkých prípadoch prežil. Osudným sa mu stal až šiesty útok. Odohral sa 4. augusta 1999 vo dvore bratislavských Mraziarní, ktoré vlastnil. Po jedinej smrteľnej strele skončil v nemocnici, kde v noci skonal.

O vražde Steinhübela a aktuálnom vyšetrovaní čítajte v pondelkovom denníku Plus JEDEN DEŇ.

Mafián alebo podnikateľ? Peter Steinhübel, prezývaný Žaluď, začínal ako vekslák