"Odkedy som sa naučil písať a čítať, odvtedy píšem a čítam. Kedysi som písal o všetkom, čo bolo zaujímavé, dnes píšem hlavne o ľuďoch a ich životných príbehoch. Najkrajšie, najzaujímavejšie, ale i veľmi smutné príbehy vie naozaj napísať len život."

Miroslav Lisál

Dôchodca Ján Baláž (92), ktorý žije v Bratislave, si začiatkom nového roka vybral na pošte svoj dôchodok. Žije v byte sám a podľa neho si ho zlodeji vytypovali. „Som presvedčený, že ma už dlhšie sledovali ako starého a osamelého človeka. Išli na istotu,“ tvrdí. Čakali len na vhodnú príležitosť, aby ho navštívili, keď v byte nebol.

Svoj dôchodok si nechal v kuchyni na stole a na druhý deň ráno z bytu odišiel do svojej záhrady. Väčšinou sa tam zdržuje takmer celý deň, čo podľa neho zlodeji tiež vedeli. „Dobre si ma zmapovali," hovorí. Preto mali aj dostatok času. „Keď som sa vrátil zo záhrady, dôchodok bol preč.“

Zámok na byte nemal vôbec poškodený, a preto si zo začiatku myslel, že si svoj dôchodok položil niekde inde. „Neveril som, že by mi ho niekto zobral,“ priznal. „Museli to byť profesionálni zlodeji,“ myslí si. V byte však nemal len svoj dôchodok, ale aj ďalšie úspory, ktoré mal uložené v tajnej skrýši. Aspoň si to doteraz myslel, že je tajná. „Zlodeji mali toľko času, že moju skrýšu našli. Zobrali mi odtiaľ štyridsaťštyri stoviek,“ hovorí.

Zmizli mu tak aj úspory, ktoré si odkladal, keď si počas dôchodku privyrábal. „Do svojich 80 rokov som robil nočného vartáša a chcel som si vylepšiť jeseň života,“ konštatuje. Z finančnej rezervy 4 400 eur, mu tak nezostalo nič a práca nočného strážnika vyšla navnivoč. „Teraz si peniaze užívajú zlodeji,“ hovorí smutne.

Čo odkazuje Ján svojim rovesníkom, čítajte na ďalšej strane &gt;&gt;&gt;

Niekoľko dní po krádeži mu pred vchodom niekto zazvonil. Keď sa zišiel pozrieť, zistil, že to je neznámy muž. Povedal mu, že si pomýlil zvonček a ide niekomu úplne inému. Bolo to však okolo obeda. „Na meno musel dobre vidieť, možno to bol aj jeden zo zlodejov,“ myslí si. Preto sa domnieva, že podobne sa do vchodu museli dostať aj zlodeji. „Niekto zo susedov im otvoril vchodovú bránu,“ konštatuje.

Ján je napriek svojmu veku, už na prvý pohľad veľmi čiperný starček. Dôvodom, prečo prišiel do našej redakcie, nebol ten, aby sa nám posťažoval o koľko peňazí ho zlodeji okradli. „Viem, že peniaze už nikdy neuvidím a zlodejov asi nechytia,“ smutne konštatuje.

Jeho hlavnou pohnútkou bolo, varovať svojich rovesníkov. „Chcem varovať ľudí v mojom veku, aby sa netešili, že majú doma hromádku peňazí. Istota je v banke,“ hovorí. Priznal si tak svoju chybu. „Je to tvrdá škola a v mojom veku si už svoj dôchodok nevylepším.“ Týždeň pred krádežou mu jeho syn založil účet v banke, kde si najprv previedol peniaze zo svojej vkladnej knižky. Plánoval si tam dať aj svoje úspory, ktoré držal doma. Žiaľ, to už nestihol.

Krádež peňazí nahlásil aj na polícii, no tam mu povedali, že na ňom je dôkazné bremeno. „Nemôžu konať, pokiaľ nedodám svedkov, ktorí v byte videli moje peniaze, pretože som si to vraj mohol aj vymyslieť,“ tvrdí. Samozrejme, že svedkov, ktorí mu to dosvedčia, má. Potom podá trestné oznámenie, no veľmi neverí, že svoje peniaze ešte niekedy uvidí.