Aj keď si svoj trest odsedel, nevie sa zmieriť s celým bremenom viny, ktoré nesie na pleciach a žiada o obnovu konania. Chce dokázať, že nielen on za nehodu môže. "Keby tam bola spoluúčasť aspoň nejaká, ale všetko hodili na mňa ako na jednotlivca. Proti spoločnosti, alebo proti železniciam sa nedá bojovať," vzdychol si J. Minarovič, ktorý si už trest odpykal a dnes znova jazdí. Aj na autobuse. Zdôrazňuje, že železničný prechod, kde sa nešťastie odohralo nevyhovoval v tej dobe rýchlosti vlaku. "Pokiaľ by tam bola znížená rýchlosť, ako dokázali znalci z Prahy, že tam mal ísť vlak najviac 54 kilometrovou rýchlosťou, tak by sa tá nehoda nestala," je presvedčený.&nbsp;

Pamätá si na osudné sekundy úplne presne a vraví, že aj keby ho o polnoci zobudili, presne povie, ako sa to stalo. "Šiel som na to priecestie. Bola zima, zarosené okná, v autobuse hluk. Pozrel som doľava, doprava, pred seba, vyskočila mi v tých jamách rýchlosť, tak som dal medziplyn a zahučal vlak. V rýchlosti 69,4 kilometra do mňa vpálil. Keby čo i len jeden človek povedal, pozor, ide vlak, keby len jediný človek zareagoval, skríkol... ale všetci ľudia vypovedali: ja som vlak nevidel, nepočul. Vlak za jednu sekundu prešiel 19,8 metra. Rušňovodič keby bol zareagoval o dve sekundy skôr, tak mi zoberie zadný nárazník, ale on nič nespravil. Nakoniec znalci uznali, že jednu sekundu som mal na to, aby som mohol zabrániť nehode. Jednu sekundu. Keby oni dodržali to, čo mali, keby na ceste neboli jamy na ktorých mi vypadla rýchlosť, keby tam bola stopka za sto eur, alebo koľko stojí tá tabuľa, tak musím zastaviť a nestane sa to," hovorí J. Minarovič.

Dodáva, že tak ako on nesie na nehode&nbsp; vinu, tak ju nesú aj železnice a z oveľa väčšej časti. Na priecestí neboli závory, ani stopka, naopak, vo výhľade podľa neho bránili kríky aj stĺpy, ktoré dala železnica po nehode odstrániť a priecestie zabezpečila závorami aj svetelnou a zvukovou signalizáciou. "Teraz sú tam semafory, ktoré vás zastavia a je to vyčistené, na tristo metrov vidíte. Predtým tam boli kríky, stĺpy, ale najskôr sa muselo niečo stať, aby sa tam dali závory a vyčistilo sa to. Tretia havária, ktorá mala za následok životy 12 ľudí. Ja som nebol opitý, autobus bol technicky vo vynikajúcom stave, neporušil som nič," pokračoval vodič autobusu.&nbsp; "Pozrel som sa doľava, ten vlak tam nebol, vlak išiel za sekundu, jedna sekunda je 18,9 metrov, sedemdesiatkilometrovou rýchlosťou. Jedno otočenie doprava ja 19 metrov, druhé otočenie naspäť je 38 metrov. Na tom priecestí mal ísť vlak štyridsiatkou, päťdesiatkou a nie sedemdesiatkou. On ma videl, že už som tak, tak mal reagovať. Všetci sú vyvinení, jeden si to odsedel. Potom spravíme priecestie, semafory, cestu, aby to bolo v poriadku."

"Sedem súdov som mal, na siedmom ma odsúdili, skoro tri roky sa to ťahalo. Ako môžu znalci, Žilina, Praha a Brno byť rozdielni? Jeden skutok sa stal a tri znalecké posudky boli rozdielne, ale sudca bol presvedčený, že ten žilinský je najlepší, ktorý hovoril o tom, že jednu sekundu som mohol zabrániť nehode. A za to som dostal osem a pol roka,"uzavrel J.Minarovič

Alena Slížiková (1953), D. Ozorovce, Jozef Slížik (1948), D. Ozorovce

Ľudmila Zajacová (1965), Horné Naštice

Mária Mutňanská (1956), Malé Chlievany

Milan Kusý (1957), D. Ozorovce a Daniela Kusá (1957), D. Ozorovce

Jana Kajanová (1965), Pečeňany a Miroslav Kajan (1961), Pečeňany

Vodič autobusu smrti, v ktorom zomrelo 12 jeho kamarátov v Polomke, prehovoril: Takto to bolo!