Pred 200 rokmi sa narodil Samo Tomášik, autor piesne Hej, Slováci!

Samo Tomášik slúžil dlhé roky ako farár v obci Chyžné na strednom slovenskú. Ani povinnosti spojené s výkonom povolania, ktoré prevzal po svojom otcovi, mu nebránili, aby sa venoval literárnej tvorbe.

Začínal latinsky písanou poéziou, ale tiež sa zaujímal o ľudovú tvorbu, z ktorej čerpal námety pre vlastné poviedky a básne.

Tie nezriedka obsahovali výzvu k boju za slobodu a mali poukázať na dôležitosť slovenského národa v dejinách Uhorska. Okrem latinčiny a slovenčiny písal Tomášik aj po česky a s Čechami udržiaval aj mnoho priateľských kontakt.

V roku 1834 prišiel Samuel Tomášik do Prahy. V uliciach kráľovského hlavného mesta ho prekvapila, ba priamo zdesila prevaha nemčiny nad češtinou.

"Ak matička Praha, perla západného slovanského sveta, sa začína strácať v nemeckom mori, čo asi čaká Slovensko, moju drahú vlasť, pre ktorú je Praha zdrojom duchovnej kultúry?" pýtal sa sám seba Tomášik. Aby podporil slovanský živel, napísal na melódiu poľskej piesne Mazurek Dombrowskiego bojovný text, ktorý začínal slovami Hej, Slováci.

Tomášik neskôr text mierne upravil, takže namiesto Slovákov zahŕňal všetkých Slovanov. Vďaka čomu sa pieseň stala neoficiálne hymnou panslovanského hnutia. Ako oficiálny hymnu prijali pieseň Hej, Slovania českí Sokoli a v roku 1977 aj Titova Juhoslávia.

Hej, Slováci!, ešte naša slovenská reč žije,
dokiaľ naše verné srdce za náš národ bije,
žije, žije duch slovanský, bude žiť na veky,
hrom a peklo! márne vaše proti nám sú vzteky!

Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny,
nesmie nám ho teda vyrvať na tom svete žiadny:
i nechže je koľko ľudí, toľko čertov v svete,
Boh je s nami, kto proti nám, toho parom zmetie.

I nechže sa aj nad nami hrozná búrka vznesie,
skala puká, dub sa láme a zem nech sa trase:
My stojíme stále pevne ako múry hradné -
čierna zem pohltí toho, kto odstúpi zradne!