V kokpite 19-poschodového kolosa: Slovenka Júlia Lorencovič pracovala 12 rokov na zaoceánskej lodi

Za všetko môže film Loď lásky. Keď ho videla, začala snívať o práci na výletnej lodi. Ako študentka manažmentu odišla na rok do Anglicka a ako sama vraví, tento krok bol v jej živote rozhodujúci.

„VA nglicku sa mi dostala do rúk knižka o práci na výletnej lodi. Zaujala ma natoľko, že som to chcela skúsiť. Začínala som ako čašníčka.V tej chvíli som neriešila, čo tam budem robiť, hlavne, aby som sa tam dostala. Nebolo to jednoduché, musela som vybaviť množstvo úradných dokumentov, absolvovať zdravotnú prehliadku, na americkej ambasáde som vybavila pracovné víza,“ spomína Júlia.

Angličtinu mala výbornú, veď študovala v tomto jazyku, musela si však zlepšiť nemčinu a naštudovať veľa vecí z oblasti reštauračných služieb. A mohla ísť za svojím snom.

Stretnutie s loďou, o ktorej toľko snívala, bolo ako z naozajstného filmu. „Keď sme prišli do prístavu a prichádzali do hangáru, vtedy som na vlastné oči videla obrovskú loď, veľkú ako panelák! Bolo to v suchom doku. Zízala som na to neskutočné monštrum. Nechápala som, ako sa taká mohutná loď môže udržať na vode,“ vraví Júlia dnes už s úsmevom.

„Ak by mi v ten deň, v tú chvíľu, niekto povedal, že budem sedieť na tomto mostíku a riadiť tú obludu, asi by som sa len veľmi silno zasmiala. A povedala, že určite nie v tomto živote. No a vidíte, o šesť rokov som sa posadila do kokpitu,“ vraví Júlia.

Júlia sa rýchlo prepracovala z čašníčky na pozíciu manažérky reštaurácie. „Bola to drina, každé ráno som vstávala s tým, že to bude môj posledný deň a potom končím, rezignujem. Večer som si povedala: ešte jeden deň to vydržím. Takto šli dni, týždne, až sa mi podarilo celý kontrakt ukončiť,“ spomína Júlia.

Bola ešte manažérkou reštaurácie, keď oslovila kapitána s otázkou, ako sa stať dôstojníčkou. Neskôr si ju zavolal bokom a povedal: Poď, niečo ti ukážem! „Prišli sme na mostík a ten starý Nór sa razom zmenil z usmievavého pána na prísneho muža.

Pozrel mi rovno do očí a vraví: Tu sa chyby nerobia! Slovo ‚tu‘ zdôraznil. Zmohla som sa len na: Áno, pane. To bolo všetko. Čakala som, čo sa bude diať. Pomaly sme prešli do kokpitu. Ten pohľad bol úžasný! Pred loďou tma, široko- -ďaleko tmavé more. Jediné, čo som videla, boli radary, gombičky, displeje. Bola som oblečená v manažérskej uniforme – dlhá čierna sukňa, lodičky, motýlik.

Kapitán mi dvomi prstami chytil môj manažérsky kabátik a vraví: Si ochotná toto vymeniť za montérky? Odpovedala som: Zajtra! Pozrel na mňa: Nie, včera! Ja na to: Teraz! On na to: Dobre…“ Nezabudnuteľný rozhovor, ktorý rozhodol.

Júlia sa do školy viac nevrátila. Presnejšie, vymenila ju za Námornú akadémiu v Poľsku. „Zo 69 študentov som bola jediná žena! Taká menšia atrakcia,“ smeje sa.

„Na loď som sa vrátila už ako kadet na dvanásťmesačnú prax. Čistila som palubu, lakovala, robila som inšpekciu nádrží, a tie teda nie sú čisté, veď tam skončí všetko zo záchodov, spŕch, oleje z motorových aj kuchynských motorov… Čistila som bazény. Ale nikdy som to neoľutovala,“ tvrdí Júlia, ktorá ako prvý dôstojník pre bezpečnosť nemala na mori nikdy strach.

„Okrem navigácie, čo je hlavnou náplňou tejto pozície, som mala na starosti záchranné člny, vesty, kolesá. Všetko, čo sa týkalo záchrany ľudských životov. Aj keď som zažila aj výbuch na lodi, požiar, tropickú búrku, nebála som sa, ani mi to nenapadlo. Asi vidím tieto veci ináč,“ vysvetľuje Júlia. Posádka je na takéto situácie trénovaná. Raz do týždňa má povinný núdzový nácvik, podľa medzinárodného zákona na všetkých lodiach rovnaký.

Už o dva mesiace Júlia privedie na svet prvé dieťatko. „Chcela som si založiť rodinu, to je pre mňa najväčšia priorita. Po poslednom kontrakte sme sa s manželom rozhodli, že využijem moje skúsenosti a začnem v tejto oblasti podnikať. Veď lode sú moja vášeň. Pomohla mi moja prax a pôsobenie na mori. Dokážem ušiť dovolenku na mieru. Všetko – od transportu z domu na miesto začiatku plavby, vybavenie potrebných dokladov až po poistenie klienta,“ zdôrazňuje Júlia Lorencovič, ktorá okrem podnikania prednáša aj na Námornej vysokej škole v Bratislave.

– narodila sa 19. apríla 1981 v Košiciach
– vyštudovala Námornú školu v Gdyni v Poľsku
– na lodi preplávala Havajské ostrovy, Aljašku, západné aj východné pobrežie Ameriky, plavila sa krížom cez Atlantik aj v Baltickom a Stredozemnom mori

Loď Norwegian EIPC, na ktorej Júlia pracovala tri roky
– výtlak: 155 873 ton
– 19 poschodí (palúb)
– dĺžka 330 m
– šírka 41 m
– hostí 4 200
– posádka 1 800