Horolezec Michal Orolin: Plechovkové pivo k expedíciám rozhodne patrí
2. 7. 2021, 0:00

Zdroj: TASR
Spolu s Ivanom Fialom boli prvými Slovákmi, ktorí stáli na vrchole osemtisícovky. Moment, keď 11. júla v roku 1971 vyliezli na deviatu najvyššiu horu sveta Nanga Parbat, má Michal Orolin (77) dodnes v živej pamäti.
Rovnako dobre si však spomína aj na osvieženie, ktoré si horolezci dopriali po náročnom výkone. Do ďalekých Himalájí s nimi totiž cestovali aj prvé plechovkové pivá Zlatý Bažant, ktoré pred 50 rokmi naplnili v hurbanovskom závode. Podľa horolezca mali len jednu nevýhodu, mohlo ich byť viac.
Keď sa vám pred 50 rokmi podarilo zdolať vrch Nanga Parbat (8 125 m. n. m.), išlo o historický moment československého horolezectva. Ako ste priznali v jednom z rozhovorov, ľudia vás vtedy oslavovali ako veľké futbalové hviezdy. Ako tento úspech vnímate s odstupom času?
Nikto z nás tam nešiel s tým, že by chcel niečo zdolávať, či pokoriť. Všetci členovia expedície cítili obrovský rešpekt, pretože s takýmito výškami doposiaľ nemali skúsenosť. Ja som bol rok predtým na Haramóši v pakistanskom Karakorame vo výške nad 7-tisíc m. n. m. Mal som tiež pochodené Alpy a podobné pohoria, no s tým, čo nás čakalo pri výstupe na vrch Nanga Parbat, sa to nedalo porovnať. Svoju prezývku Hora smrti nezískal náhodou. Aj počas našej expedície tam padali obrovské lavíny. Stačí, keď vás z nich chytí len bočný vietor a už nemôžete dýchať. Vtedy máte len jednu možnosť, zakryť si tvár a čakať. V našom prípade to našťastie dopadlo dobre. Ide o náročný vrchol, ktorý sme navyše vyliezli bez kyslíka. Pocity z úspechu sa preto dostavili až neskôr. Sám som si vôbec neuvedomoval, čo sme vlastne dokázali. To všetko prišlo až pri zostupe do základného tábora, kam nám už prichádzali prvé telegramy s gratuláciami. V Islamabáde pre nás veľvyslanec dokonca pripravil veľké recepcie, no najviac sa to prejavilo pri návrate domov, kde nás už čakali davy ľudí, médiá, ale aj osobná pozvánka na Pražský hrad. V okamihu sa z nás stali populárne osobnosti. Samozrejme, malo to na mňa obrovský vplyv. Hlavne v tom, že som získal sebadôveru do ďalších expedícií.
Zdroj: Heineken
Ilustračné foto
Nebol to len úspech slovenského horolezectva. Išlo totiž o prvú himalájsku expedíciu, ktorej v hurbanovských závodoch pribalili na cestu vtedajšiu novinku, plechovkového Zlatého Bažanta, aby otestovali inovatívne balenie v extrémnych podmienkach. Ako ste reagovali na takýto nápad?
Celé to mal pod palcom vedúci výpravy Ivan Gálfy, takže na detaily si už veľmi nespomínam. No samozrejme nás to potešilo. Plechovkové pivo bolo vtedy nedostatkovým tovarom a keďže nevytváralo zbytočný objem, obzvlášť sme ho ocenili práve na horách. Nebolo ho však nejako veľa. Pamätám si, ako sme ho ochutnávali a fotili sa s ním v jednom z táborov.
Do Pakistanu ste cestovali niekoľko týždňov na korbe nákladného auta. Kde presne ste pivo prevážali? Ako ste sami dávnejšie priznali, keďže ste sa báli kontrol v moslimských krajinách, museli ste ho jednoducho prepašovať.
Až tak sme sa zase nebáli. Schovať pár pív medzi množstvo debien, ktoré sme prevážali, nebol vôbec problém. Miesto sa dokonca našlo aj pre ďalšie domáce zásoby. Nešlo o pašovanie v pravom slova zmysle a kontroly tiež neboli až také prísne.
Zdroj: Heineken
Ilustračné foto
Ako ste vtedy vôbec vnímali pivo v plechovke? Ocenili ste ako horolezec praktické vlastnosti tohto obalu?
Vo výškach je to veľká výhoda. Navyše, nosičom platíte za váhu, takže si rýchlo rozmyslíte, či dáte prednosť plechovke alebo sklenej fľaši. Pod Nanga Parbat sme šli približne 4 až 5 dní, ale cesta pod Makalu nám neskôr zabrala asi trikrát toľko. Bolo by to zrejme najdrahšie pivo v našom živote. Ak sa na expedície berie pivo, tak len v plechovke.
Spomínali ste, že ste ho pili v základom tábore. Do akej výšky s vami Zlatý Bažant vyšiel?
Mohlo to byť približne vo výške 6 500 metrov, v tábore číslo tri, no keď sme už liezli vrcholový úsek, pivo sme so sebou nemali. Tam už rátate každé kilo naviac.
Plechovkové pivo náročným podmienkam odolalo. Čo takéto prostredie spôsobuje ľudskému telu?
Čím viac vystupujete do výšok, tým menší je atmosférický tlak. Jednoducho vám chýba kyslík. Niekto môže mať problém už keď vyjde lanovkou na Lomnický štít, lapá po dychu či dokonca stratí vedomie. Členovia našej expedície mali za sebou Mont Blanc, Elbrus, ale ani to vám nedokáže zaručiť, že zvládnete aj extrémne výšky. Každý organizmus reaguje inak. Niekto sa prispôsobí rýchlo, iným to trvá dlhšie a niekto sa neprispôsobí vôbec. Poznám horolezcov, ktorí mali problémy už pri 4-tisíc metroch, takisto chlapcov, ktorí by v Tatrách dokázali liezť aj dolu hlavou, no keď prišli do výšok, zistili, že to jednoducho nezvládajú. Mám pocit, že ľudia pre to musia byť zrodení. To však stále hovorím o výškach do 6-tisíc metrov. Nad 6-tisíc a vyššie, tam už sa nedá aklimatizovať vôbec. Čerpáte len zo svojich zásob. Idete dolu váhou, silami a keď sa vám v takom prostredí niečo stane a nepríde okamžitá pomoc, pravdepodobne zomriete na horskú chorobu.
To našťastie nebol váš prípad a svoju misiu tak splnili aj testovacie plechovky. Po návrate ich podrobili testom kvality, v ktorých obstáli na výbornú. Koľko ste ich vôbec smeli počas expedície vypiť?
Bolo to naozaj minimum. Pivo bolo skôr na prídel. No musím sa priznať, že keď sme zišli z výšok dolu do kempu, bolo veľmi príjemné dať si vychladené pivo.
Môžeme ho teda považovať za expedičný nápoj?
Pivo k expedíciám rozhodne patrí. Už len tým, že je to tekutina, ktorú musíte pri výkone neustále dopĺňať. Obsahuje aj trochu alkoholu, ktorý vás povzbudí. Nie každý ho však vo výškach znáša rovnako. Pivo okrem alkoholu obsahuje aj ďalšie potrebné kalórie, ktoré neskôr určite oceníte. To však neznamená, že by sme ho v horách pili na litre. Vždy to boli len také chuťovky. A hlavne, o pivo bol počas expedícií vždy obrovský záujem. Každá plechovka, ktorú sme si priniesli hore do základného tábora, či už to bolo na Nanga Parbat, Makalu alebo na Evereste, vždy vydržala iba veľmi krátko. O chvíľku už bolo po zásobách. Našli sa aj horolezci, ktorí si ho vedeli schovať a pošetriť, ale takých bolo naozaj málo.
Zdroj: Heineken
Ilustračné foto
PR článok