Známy herec NAROVINU: Za socializmom nesmútim, ale... Kto tu zavádza?

Jiří Vobecký začínal divadelný život v 70. rokoch v rodnej Ostrave. Pôsobil aj v iných divadlách, hral, režíroval, daboval. Ani v dôchodku divadlo neopustil.

Nežnú revolúciu prežíval v oblastnom divadle. Hovorí, že ďaleko od centra diania bola situácia oveľa zložitejšia. „Bola to chôdza po veľmi tenkom ľade. Všetky predstavenia sme zrušili, ale otvoriť divadlo pre diskusiu sa riaditeľ bál. Záujem o predstavenia dosť klesol a útlm trval niekoľko sezón. Najmä oblastné divadlá sa museli vyrovnať s veľkým poklesom dotácií a so znižovaním počtu členov umeleckého súboru. Niektoré divadlá dokonca zanikli,“ hovorí o búrlivých časoch. „Bola to daň za umeleckú slobodu, ktorú niektorí využili na založenie agentúrnych divadiel s využitím grantov a sponzorov,“ dodáva.

Podľa Vobeckého je kultúra v podstate rovnaká v každom období. „Vždy sú diela dobré i zlé, komerčné i nekomerčné. Ak tvorcovia pristupujú k práci poctivo, vznikajú diela zaujímavé. Ak však podliehajú príliš veľkému egu, vznikajú diela nezrozumiteľné a nepochopiteľné,“ zamýšľa sa. „Ich kvalitu nakoniec vždy preverí čas. Na niektoré inscenácie zabudnem už v šatni pri odchode z predstavenia, iné si dokážem vybaviť aj po rokoch,” hovorí o vlastných skúsenostiach – tentoraz ako diváka.

Problémom vraj je, že po Nežnej revolúcii nevyrástla generácia kvalitných dramaturgov. A to sa prejavuje aj pri televíznych seriáloch. Vobecký ich pozná, v niektorých hal a hrá. „Mnohé ma oslovili, iné sa nedajú pozerať,“ tvrdí.

„Ťažkosti sú i v hereckom obsadení: keď človek nesleduje televíziu sústredene, ani nezaznamená, že už pozerá iný seriál, herci sú rovnakí,“ upozorňuje Vobecký. „Problém je v strašnej centralizácii, ktorá nastala po rozpade Československa. Predtým existovali štúdiá v Prahe, Bratislave, Brne, Ostrave a v Košiciach. V Ostrave napríklad vzniklo mnoho seriálov, ktoré preslávili neznámych hercov a herečky – ani nemuseli cestovať na nakrúcanie do Prahy. Režiséri si vyberali hercov zo svojho kraja,“ hovorí o dávnych časoch.

Dnes je podľa neho všetko sústredené v Prahe. „Mimopražské štúdiá zanikli a zmenili sa na spravodajské. Keď sa niečo točí v Ostrave, robia to s pražskými hercami. Zanikli aj slávne filmové ateliéry v Zlíne, ktoré točili filmy pre deti a mládež,“ ťažká si.

Za obdobím pred rokom 1989 však nesmúti. „Nie je mi smutno za železnou oponou, povinnými oslavami prvého mája, cenzúrou, povinnými verejnými schôdzami KSČ, za vekslákmi a tuzexami či za priemyselnou penou na rieke Ostravici. Dnes si užívam výlety do Viedne a to, že nie sú ostnaté drôty ani hranice, môžem si hovoriť a písať, čo chcem. Domy a fasády sú farebné a v kedysi beznádejne mŕtvej rieke Ostravici žijú pstruhy,“ vyratúva.

Jedno veľké „však“ tu však podľa neho predsa len je. „Ani za tridsať rokov sme platmi nedohnali Rakúsko, hoci cenami sme ho predstihli. Úradníkov je desaťnásobne viac a nepochopiteľné neziskovky odsávajú peniaze, ktoré nám chýbajú na dôchodky. Vďaka nezmyselnému green dealu si likvidujeme vlastný priemysel,“ upozorňuje.

Tvrdí, že od ideálneho sveta, aký sme si predstavovali v Novembri 1989, sa skôr vzďaľujeme, než sa k nemu približujeme. „Pri všetkých výčitkách, ktoré máme proti obdobiu minulému, o ňom nesmieme klamať. Nie je pravda, že obchody zívali prázdnotou. Nie je pravda, že každá rodina musela povinne odoberať Rudé právo alebo Pravdu. Podobné nezmysly hlásajú mladí ľudia, ktorí vtedy ani nežili a nevedia si tie časy predstaviť. Všetko vidia len spotrebne. Áno, neboli vždy mandarínky, zato boli dobré knihy, ktoré som kúpil, mám v knižnici dodnes a stále sa k nim vraciam,“ upozorňuje Jiří Vobecký.