Slovenský novinár z epicentra nákazy: NYC pochováva v masových hroboch, COVID mi vzal kolegu

Spojené štáty americké sú momentálne s vyše 615-tisícmi nakazenými najhoršie postihnutou krajinou sveta. Prvenstvo si držia aj v počte obetí, ktorých je už viac než 26-tisíc. Nielen nemocnice, ale aj márnice takýto nápor nezvládajú, a preto sa na internete či v médiách šíria zábery vysokozdvižných vozíkov, ktoré vo veľkom nakladajú mŕtvych do pojazdných chladiarenských áut.

Autorom jednej z takýchto snímok je aj Slovák Paul Martinka, ktorý má vo svojom portfóliu tie najväčšie svetové celebrity.

51-ročný rodák z Lučenca do USA emigroval v roku 1992. Má tri deti, vrátane 27-ročného syna, ktorý žije v Bratislave a taktiež sa venuje foteniu. Dcéra (26) žije vo Švédsku, kde učí na súkromnej škole. Najmladšie z detí, 18-ročná dcéra, študuje biznis menežment na súkromnej škole v New Yorku. Paulova manželka Dorka pochádza z Brna.

Po emigrovaní Martinka vystriedal niekoľko povolaní – umýval riady, živil sa ako kuchár, čašník, elektrikár či automechanik. Keďže ho však bavilo fotenie, ušetril si na prvý fotoaparát. Profesionálne sa remeslu venuje od roku 1997. Tri roky fotil športové podujatia, neskôr prešiel do newyorských komunálnych novín a od roku 2001 pracuje pre prestížny denník New York Post. V roku 2014 bol predsedom poroty 3. ročníka súťaže Slovak Press Photo v Bratislave.

Ako by ste zhodnotili situáciu na Slovensku v porovnaní s USA?

– Môj prehľad je obmedzený tým, čo mi hovorí môj syn žijúci v Bratislave, moja rodina či priatelia na Slovensku a čo čítam na slovenských spravodajských portáloch. Osobne som presvedčený, že Slovensko zaujalo okamžité opatrenia – byť prísne, ale podľa mňa išlo o správne rozhodnutie. To potvrdzuje aj terajšia štatistika. S USA by som to neporovnával, je to tu dosť zlé. Také Švédsko, kde moja staršia dcéra aj napriek situácii stále denne učí, tomu necháva voľný priebeh.

Kde podľa vás spravili Američania chybu, keďže majú najviac nakazených aj mŕtvych?

– Sme v prezidentskom roku, je smutné, že sa táto tragédia dosť politizuje. Viete, aj tu sa hovorí: „There is plenty of blame to go around“, čo znamená, že každý obviňuje toho druhého. To však obetiam, ktoré zomreli či práve teraz zomierajú, nepomôže.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že príčina takých vysokých čísiel môže súvisieť s nezdravým životným štýlom Američanov.

Je vedecky dokázané, že koronavírus atakuje najmä ľudí s oslabenou imunitou a hlavne ľudí s už existujúcou diagnózou, čo predstavuje asi 130 miliónov Američanov. Nie je tajomstvom, že čo sa týka zdravotných štatistík, Američania sú na tom, v porovnaní so svetom, zle. Nadváhou trpí asi 40 percent, z toho 72 percent má nad 20 rokov. Najhoršie sú na tom Afroameričania. USA to ročne stojí obrovské peniaze a hovorí sa, že je to jeden z dôvod, pre ktorý môžu Spojené štáty zbankrotovať.

Rešpektujú obyvatelia New Yorku nariadenia, berú situáciu dostatočne vážne?

– Tak ako aj Slováci, aj Newyorčania sa nachádzajú v ekonomickej, emocionálnej či rodinnej situácii, v ktorej doposiaľ tak dlhodobo neboli. Každý sa s tým vysporiadava inak – niektorí to berú vážne, skeptici ignorujú a ďalší panikária.

Slovenské médiá o vás nedávno informovali v súvislosti s fotografiou, ktorá zachytáva nakladanie mŕtvych vysokozdvižným vozíkom. Ide v New Yorku o niečo výnimočné alebo v súčasnosti o bežnú prax?

– Je to tragické na neuveriteľnej úrovni. Odsudzovať ich za to nie je vhodné. Išlo o bežnú prax až do minulého týždňa. Teraz je už pohľad na tieto provizórne márnice uzavretý. Tiež postavili drevené rampy, pomocou ktorých telá obetí nakladajú na lehátkových vozíčkoch. Problémom je, že mnoho nemocníc je z každej strany obklopených verejnou ulicou a nemajú priestory, kde by tie pojazdné márnice zaparkovali. A ich vlastné márnice majú limity.

Stretli ste sa pri svojej práci aj s niečím horším než čo zachytáva vyššie spomenutá fotografia?

– Neviem, či slovo „horšie“ je tým správnym. Kritické situácie si vyžadujú kritické opatrenia a v tomto prípade išlo presne o to, nič viac. Počas svojej kariéry som toho videl dosť – vraždy, samovraždy, zohavené telá. Toto ma teda nezaskočilo. Koniec koncov, je mojou povinnosťou dať emócie bokom a uistiť sa, že zachytím záber, ktorý Newyorčanov donúti ku konverzácii.

Keď ste fotili nakladanie tiel do pojazdných márníc, nesnažil sa vás niekto, napríklad lekári či polícia, zastaviť?

– Samozrejme, nemocnica aj polícia si robia svoju prácu, ktorá spočíva aj v obmedzovaní takýchto snímok. Našťastie, existuje niečo ako slobodná novinárčina. Dôležitá tu je však aj logika, podobne, ako keď sa ma ľudia pýtali po teroristických útokoch 11. septembra 2001, prečo to fotím. Moja odpoveď bola: Aby budúce generácie nezabudli, čím sme si prešli.

Nachádzate nejakú podobnosť medzi tragickým 11. septembrom a súčasnou zdravotníckou krízou v USA?

– Závisí to od toho, koho sa spýtate. V oboch prípadoch však poznám osoby, ktoré v týchto tragédiách zomreli. V NY Poste, pre ktorý fotím, sme práve tento týždeň stratili pre koronavírus športového fotografa Anthonyho Causiho († 48), úžasnú osobnosť, kolegu z Brooklynu, ktorý mal manželku a dve malé deti. A pokiaľ ide o podobnosť... pri 11. septembri stála väčšina sveta za Amerikou, bol to teroristický útok, najmä na politickú ideológiu. Koronavírus však atakuje všetkých a každý preto zachraňuje svojich ľudí.

Nebojíte sa vykonávať svoje povolanie vzhľadom na súčasnú situáciu?

– Riziko nákazy je všade, ale snažím sa dodržiavať základné bezpečnostné opatrenia ako všetci.

S akými obmedzeniami, vzhľadom na vírus, sa v súčasnosti v New Yorku stretávate?

– Rúška nie sú povinné, no niektoré obchody bez nich zákazníkov nevpúšťajú. Ľudia sa na chodníkoch jeden druhému vyhýbajú. Minulý týždeň bola jedna šestina newyorských policajtov nakazená. Máme cca 38-tisíc policajtov, z toho takmer 7-tisíc bolo chorých. Aj keď je mesto prázdne, počet vykrádaní a rabovaní začal stúpať. Situácia u záchranárov je ešte horšia, nakazená je až jedna pätina. Ja bývam v Brooklyne, neďaleko odo mňa je požiarna stanica, kde je infikovaných 11 požiarnikov. Mesto ponúka zdravotným sestrám z iných miest a štátov až 100 dolárov na hodinu, plus bývanie, trikrát denne teplé jedlo a zaplatí im aj dopravu z ubytovne do nemocnice.

Ako sa teda New York vo vašich očiach zmenil?

– Newyorčanom som 28 rokov a mesto som také opustené ešte nevidel. Nie som na to zvyknutý. Ten mestský zhon miliónov ľudí, áut, ranný krik detí, školské autobusy, to všetko je nahradené spevom vtákov. Trúbenie vodičov a prelet lietadiel je 24/7 nahradený húkaním sanitiek a požiarnikov. Ak vidíte kamión, tak sú to buď zásobovanie, smetiari alebo rozvozy truhiel. Pohrebné služby hľadajú pomoc u mimomestských firiem. Mesto už začalo pochovávať v hromadných hroboch na Hearts Island pod Bronxom, kde inak väzni pochovávajú telá z márnic, ktoré si neprebrali rodinní príslušníci.

Keď sa situácia v USA dramaticky zhoršila, neuvažovali ste nad návratom na Slovensko?

– Nie, ani mi to nenapadlo. Nevylučujem to ale na dôchodok, to je však ešte ďaleko (úsmev).

Fotili ste napríklad aj súčasného prezidenta USA Donalda Trumpa, ktorý chce najnovšie zatrhnúť dotácie pre Svetovú zdravotnícku organizáciu a podľa mnohých zareagoval na epidémiu v USA príliš neskoro. Aký máte na neho názor?

– Trump je otázkou, ktorá Ameriku rozdeľuje 50 na 50. Podľa mňa rozhodne o tom, aký bol prezident, história.

Ako to podľa vás celé skončí?

– Verím, že epidémii bude čoskoro koniec a všetko sa vráti opäť do normálu. Otázne však je, ako tento nový „normál“ bude vyzerať. Viac ako 60 % Američanov nemá na nutné výdavky viac než tisíc dolárov. Mnohí počas nasledujúcich týždňov vymaxujú kreditné karty a potom to nebudú schopní splácať. Možno to tu bude horšie ako veľká hospodárska recesia z roku 1929 či finančná kríza z roku 2008. Všetkým v denníku Plus JEDEN DEŇ, vašim rodinám, čitateľom a všeobecne Slovákom však prajem hlavne to zdravie.

Vo svojom portfóliu máte nielen udalosti a aktuálne témy, ale aj svetové celebrity. Ako sa vám darí dostať sa k nim tak blízko, je to náročné?

– V New Yorku je to ľahšie ako kdekoľvek na svete. Väčšina z nich tu má byty či domy, taktiež sa tu ročne nakrúca mnoho blockbusterov, takže produkčné štáby musia žiadať o povolenia a táto informácia je verejná. A hlavne, fotím pre New York Post, takže mám možnosti rozšírené o kultúrne a športové podujatia, kde sú celebrity často prítomné.

Na ktorú fotografiu ste hrdý najviac a prečo?

– Tá, ktorú som ešte neodfotil – záber, ktorý na mňa ešte len čaká!

Ako svetové celebrity reagujú na fotografov?

– Všetko sa odvíja od toho, či je podujatie uzavreté, či je to tzv. červený koberec, koncert, športová udalosť, náhodná bleskovka v reštaurácii či súdne pojednávanie, kde sú novinári ich najväčšími nepriateľmi. Všetko, čím si prechádza fotograf v New Yorku, je podobné tomu, čím si prechádza aj fotograf v Bratislave, len je to mnohokrát znásobené. Musíte byť však priebojnejší a agresívnejší, no najmä musíte poznať limit: kedy to má význam a kedy nie. Viete, aj keď to sú celebrity, stále ide len o obyčajných ľudí s pocitmi ako iní. Keď Steven Spielberg a Tom Hanks filmovali v roku 2014 v Brooklyne Most špiónov, Steven ku mne počas prestávky prišiel a rozbehol konverzáciu ako normálny človek. Alebo Nicole Kidman, ktorú som fotil v roku 2005 s vtedy 6-ročným austrálskym rakovinovým pacientom Dylanom. Vtedy som ju videl inak ako ju bežne poznáme z filmov.

Máte nejaké overené miesto, overený trik, metódu? Ako celebrity hľadáte?

– Možnosti sú neobmedzené, ale nevenujem sa papparazzi foteniu. Ak nemám na fotku klienta, naháňať ich beriem ako stratu času. Celebritní fotografi fungujú inak ako spravodajci: musia mať kontakty v kluboch, baroch, hoteloch a podiel zo svojich zárobkov dávajú osobám, ktoré im dávajú tipy, napríklad čašníkom či vyhadzovačom v nočných podnikoch.

Fotíte mnohé veci: celebrity, zatýkania, športové udalosti a ďalšie. Čo z Vašej práce hodnotíte ako najnáročnejšie a prečo?

– Spravodajstvo. Emócie sa neopakujú, všetko je surové. Musíte myslieť rýchlo a dávať pozor, aby ste sa sami nestali súčasťou spravodajstva. New York je veľmi unikátne miesto, taký vriaci kotol kultúr a národností. Nie je to tu pre každého, no ja mám NY hrozne rád. Je to miesto, ktoré vás, bez ohľadu na vek, drží v mysli stále mladým. Stále sa tu niečo deje. Mám šťastie, že tu žijem a môžem zachytávať priebeh histórie.

Mohlo by vás zaujímať: