Neskutočný príbeh: Tínedžerka prežila po páde lietadla 11 dní v Amazonskom pralese

Amazonka Juliane sa narodila v roku 1954, bola vychovaná v peruánskej džungli, odkiaľ neskôr musela utiecť. Jej otec sa preslávil ako zoológ, zatiaľ čo jej matka bola vedkyňa špecializujúca sa na štúdium tropických vtákov.

Jej rodičia spoločne založili výskumnú stanicu uprostred bujného Amazonského pralesa. Juliane, ktorá vyrastala na stanici, sa nazývala  „dieťa džungle“, vďaka čomu získala schopnosť prežiť v dažďovom pralese.

„Veľa som sa naučila o živote v dažďovom pralese, nebol až taký nebezpečný,“ povedala pre BBC v roku 2012 „Nie je to zelené peklo, ako si ľudia namýšľajú.“

Večer pred tragickým letom sa dievča s mamou zúčastnili na promóciách zo strednej školy v hlavnom meste Peru, Lime. Keďže sa chceli na Vianoce vrátiť domov, kúpili si letenky na 24. decembra cez leteckú spoločnosť LANSA.

Lietadlo sa vo vzduchu začalo triasť a pasažieri si všimli, že jeho pravé krídlo zasiahol blesk. Stroj sa okamžite začal rútiť k zemi. Zrazu si Juliane uvedomila, že sa nachádza mimo lietadla. Zažila voľný pád, pripútaná k odtrhnutému sedadlu.

Keď sa na druhý deň zobudila uprostred džungle, jej prvá myšlienka bola: „Prežila som pád lietadla.“ Cítila sa omámená a dezorientovaná. Mala podozrenie na otras mozgu, zlomenú kľúčnu kosť a rany na ramene a lýtku. Uvedomila si, že prežila ako jediná z pasažierov, medzi ktorými bola aj jej mama.

Juliane rozpoznala zvuky žiab a vtákov okolo seba a uvedomila si, že je v tej džungli, ktorú tak dobre pozná. Rozhodla sa, že sa vydá po rieke, ako ju to naučili rodičia.

Putovanie cez Amazóniu počas vlhkého obdobia znamenalo neustály dážď, takže pre vlhkosť nebolo možné zapáliť oheň. „Veľa z toho, čo rastie v džungli, je jedovaté, takže dávam ruky preč od toho, čo nepoznám,“ povedala Juliane.

Po niekoľkých dňoch objavila malú chatrč. Vnútri našla plechovku benzínu a tým si obliala ranu infikovanú červami. „Bolesť bola intenzívna, keď sa červy pokúšali dostať ďalej do rany. Vytiahla som asi 30 červov a bola som na seba veľmi hrdá. Rozhodla som sa tam stráviť noc,“ spomína Juliane.

Nasledujúci deň sa zobudila na zvuk mužských hlasov a ponáhľala sa von z chatrče. Vďaka miestnym rybárom sa ju nakoniec po dlhých 11 dňoch podarilo zachrániť.

„Samozrejme, že som mala nočné mory dlho, celé roky, a samozrejme, že smútok zo smrti mojej matky a ostatných ľudí sa vracal znova a znova,“ povedala. „Myšlienka – prečo som jediná prežila? – ma prenasleduje. Vždy bude.“