FOTO Temné budovy, nevoľnosť a ŠOK pri vstupe: Takto sa zvrtol náš výlet do Černobyľu!

Článok sme publikovali ešte v roku 2019, pre aktuálnosť 35. výročia černobyľskej havárie ho znovu publikujeme.

Zážitok na celý život a chuť vrátiť sa naspäť! Presne to sme pociťovali po odchode zo zakázanej zóny, ktorej návštevu budeme ešte veľmi dlho predýchavať. A čo nás to vlastne napadlo ísť na tak nebezpečné miesto, pri ktorom už len po vyslovení jeho názvu máte zimomriavky? 

Agentúra CHERNOBYLwel nás ubezpečila, že návšteva tohto opusteného miesta je skutočne bezpečná a jediné, čoho sa potom môžete obávať nie je radiácia, ale to, že sa do Černobyľu budete chcieť opakovane vracať. Návštevu opusteného mesta duchov Pripjať, černobyľskej elektrárne, či sovietskeho radaru Duga po našom zážitku všetkým vrelo odporúčame!

Z Kyjeva sme vyrazili o 7:30. Našu "černobyľskú skupinu" tvorilo na čele so sprievodcom Maxom 11 členov. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo, no pred vstupom do zakázanej zóny to až tak ružovo nevyzeralo. Pasová kontrola, ktorú sme mali mať okamžite za sebou, sa zrazu natiahla na dve hodiny. Dôvodom bol výpadok elektriny, a tak sme pred rampou, ktorú strážili vojaci, museli čakať spolu s ostatnými. Náš sprievodca sa však o všetko postaral, a tak sme po vyše dvoch hodinách mohli vyraziť.

Akonáhle sme prešli cez kontrolu, ocitli sme sa v inom svete. Prázdne cesty, opustené domy, divoké zvieratá, to všetko nasvedčovalo tomu, že sa nachádzame v zakázanej zóne. Po príchode na hotel sme sa ubytovali, naobedovali a s plnými bruchami vyrazili. Našou prvou zastávkou bol pamätník, pri ktorom sa nachádzali tabule s názvom komunít, ktoré museli ľudia kvôli radiácii opustiť. 

Ak ste videli seriál Černobyľ, viete, o čom je reč. Našou ďalšou zastávkou bola prehliadka robotov, ktoré používali Sovieti na odpratanie rádioaktívneho odpadu. Následkom vysokej radiácie sa však všetky pokazili, preto museli tú najhoršiu prácu nakoniec vykonávať ľudia. K robotom sme sa mohli priblížiť iba na chvíľu a po celý čas sme museli mať kvôli vysokým hodnotám oblečené dlhé nohavice aj tričká. 

To, o čom sme celý čas iba počúvali, sa stalo konečne realitou. Ani nevieme ako a ocitli sme sa v tesnej blízkosti vybuchnutého reaktora, ktorý je súčasťou černobyľskej elektrárne. Reaktor teraz zakrýva tzv. sarkofág, o ktorom sa dozviete v nasledujúcom článku omnoho viac. Podarilo sa nám totiž vyspovedať českého pracovníka, ktorý sa od roku 2014 podieľal na jeho výstavbe.

Od samotnej elektrárne sme stáli necelých 80 metrov a 10 metrov pod nami sa nachádzal rádioaktívny odpad. V tejto oblasti by mala byť radiácia najvyššia, no náš sprievodca Max nás ubezpečil, že je celá oblasť bezpečná a skutočne sa nemáme čoho obávať. Pri reaktore sme však pociťovali bolesť hlavy, miestami sa nám dokonca spravilo nevoľno. Podľa Maxa a aj ostatných opýtaných ľudí to však so zamorenou oblasťou nesúvislo. V deň, keď sme elektráreň navštívili, bolo totiž pekelné teplo. Jedna vec nám však vŕtala hlave po celý čas... 

Pri pomyslení na to, že sa pod nami nachádza azda najrádioaktívnejší odpad na zemi, nás zamrazilo. Na druhej strane sme po celý čas pociťovali akési vzrušenie, a tak sme so zatajeným dychom počúvali Maxove tajomné rozprávanie aj naďalej. 

Autobus nás vysadil hneď pri nemocnici, do ktorej odvážali zranených hasičov. Pomaly sme sa presunuli do jej tesnej blízkosti, pri jednom okne sme dokonca objavili kúsok látky z hasičskej uniformy. Max nás však upozornil, aby sme sa od nej držali v bezpečnej vzdialenosti. Následne vytiahol dozimeter, ktorý sme mali vždy po ruke, a priložil ho k látke, ktorá tam po hasičoch zostala. Prístroj na meranie radiácie sa okamžite rozpípal ako šialený... 

Nameraná hodnota, našťastie, pre nás nebezpečná nebola. Dozimeter ukazuje jednotky v sievertoch za hodinu a na meter štvorcový. Reálne sme tak dostali dávku radiácie oveľa menšiu ako pri obyčajnom röntgene. Maxove rozprávanie opustenej nemocnice nás však pohltilo až na toľko, že sme zatúžili pozrieť sa do vnútra. Max nám to dovolil, avšak iba na chvíľu. Do nemocnice sme vstúpili so zatajeným dychom. V budove bolo absolútne ticho a jediné, čo sme počuli, bolo rozbité sklo pod našimi nohami. Z chodby sme mohli nazrieť do tmavých miestností, operačnej sály, do nemocničných izieb, v ktorých sa nachádzali staré lieky a hrdzavé detské postieľky. 

Po dychberúcej návšteve nemocnice v Pripjati sa náš prvý deň v zakázanej zóne skončil.

Ak ste zvedaví, čo si pre nás sprievodca Max pripravil nasledujúci deň, prečítajte si Plusku.sk aj zajtra.