Býva zvykom, že ak sa bývalí hráči rozhodnú byť aktívni naďalej v NHL, urobia tak v jednom z klubov, v ktorom kedysi hrali. Vy ste však v Anaheime nikdy nehrali. Ako ste sa sem dostali?

- Pôvodne som dostal ponuku robiť túto prácu z Colorada Avalanche, aby som bol trénerom brankárov na ich farme Colorado Eagles, kde som bol tri roky. Pracoval som tam s trénerom, ktorý je teraz tu. On po dvoch rokoch odišiel a prišiel do Anaheimu. Mne po roku vypršal s Coloradom kontrakt a on vtedy skontaktoval tím, či so mnou môže začať rokovať, pretože tu to funguje tak, že najprv to musí schváliť klub, aby sa so mnou mohli rozprávať z iného tímu. Oni súhlasili, dali sme si spolu rozhovor a dospeli sme k dohode. Bol som veľmi rád, pretože som sa, samozrejme, chcel dostať do NHL.

V čom je denný režim profesionálneho brankára a trénera brankárov iný?

- Tréneri sú dlhší čas na štadióne ako hráči. Ráno prídeme po šiestej, pripravujeme videá, robíme prípravy. Ten kolotoč NHL je dosť náročný. Hráte zápas, dva dni na to ste už niekde inde. Musíte sa pripraviť na súpera, nachystať na každého z nich možno novú taktiku. Záleží, proti komu sa hrá. Musíme vedieť, ako hrajú presilovku či oslabenie, ako im chytá brankár, aké majú ako mužstvo tendencie. To znamená, že je tam veľa videí, veľa mítingov a je to naozaj náročné. Naopak, hráč príde a musí dobre hrať a my mu musíme pripraviť čo najlepšie podmienky a informácie, aby vedel, do čoho ide. Každý súper „ide cez“ niekoho iného. Napríklad v Edmontone Oilers je to Connor McDavid. Je to však zaujímavé, aj pre toho trénera je to akoby také štúdium.

Paradoxné je, že nepripravujete len brankárov, ale aj samotných hráčov, prevažne útočníkov.

- Presne tak, pretože sa ma veľakrát pýtajú na súperovho brankára, aké má slabiny, silné stránky, kde by sme mohli využiť jeho chyby a podobne. A, samozrejme, pomáham aj s oslabením. Počas oslabovky je dôležité, aby boli hráči s brankárom na jednej vlne, aby navzájom vedeli, čo ten druhý chce a potrebuje. Chémia medzi brankárom a hráčmi, ktorí hrajú oslabenie, je veľmi dôležitá.

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE.

Aké boli vaše začiatky v novom tíme? Rešpektovali vás?

- Myslím si, že rešpekt si človek vybuduje svojím prístupom a prácou a tým, ako sa správa ako človek. Ja tomu hovorím tichá sila. Nemusím sa búchať do hrude, že kto ja som a ty ma budeš rešpektovať. Nikdy som na to neveril, zdá sa mi to detinské, naopak, ľudia, ktorí to tak robia, sú mentálne slabší. Samozrejme, treba poznať svoju cenu, ale prvoradá je odvedená práca a skromnosť. Keď som sem prišiel, bolo to pre mňa nové prostredie, kde som nikoho nepoznal, okrem pár hráčov, s ktorými som kedysi hral, alebo skôr proti nim. V každom prípade som rád, že som tu. Máme veľmi dobré mužstvo a kabínu, všetci tréneri veľmi dobre spolupracujeme a držíme spolu, a to robí veľa.

Ako vyzeral váš prerod z brankára na trénera? Zhrešíte napríklad pri životospráve?

Počas kariéry ste hrali v štyroch kluboch NHL (Colorado, Montreal, Los Angeles, Tampa). Ktorý z nich vám najviac utkvel v pamäti, prípadne bol pre vás najvýnimočnejší?

- To je ťažké povedať. Každé obdobie malo svoje čaro a bolo špecifické. Colorado Avalanche bude pre mňa vždy špeciálne miesto, keďže ma tam draftovali. Montreal Canadiens je výnimočný, pretože je to taká kolíska a ikona NHL. Je to niečo ako New York Yankees v baseballe. A, samozrejme, ako Los Angeles Kings, tak Tamba Bay Lightning bola paráda. Ťažko sa mi vyberá len jeden klub. Dostal som veľkú milosť, že som mohol hrať za úžasné tímy.

Prežili ste však aj náročné a ťažké obdobie v kariére, keď ste boli na farme Winnipegu Jets v St. John's IceCaps, keď ste z 19 zápasov nevyhrali ani jeden. Hrozilo, že je to koniec vašej kariéry?

- Viem jedno, že s hokejom som ani vtedy nechcel skončiť. Bol som však realista, tie výsledky boli veľmi zlé. Nepomáhalo to môjmu sebavedomiu, to nebudem klamať. A hlavne ani tomu, aby sa človek dokázal predať. Nikto nemá záujem podpísať brankára, ktorý nevyhral ani zápas. Nebol som ani najmladší, mal som okolo 30 rokov. Vtedy som sa s manželkou začal rozprávať, že ak sa nič iné nepodarí, možno skúsim ísť aj do Európy. Vďakabohu to však vyšlo tak, ako zrejme malo, a dostal som sa do Los Angeles. Môj agent im poskytol moje meno, či by som nemohol skúsiť „player tryout“ (hráč na skúšku, pozn. red.), čo nie je žiadny podpísaný kontrakt, jednoducho sa len prídete ukázať. Všetko však napokon dopadlo dobre a všetko, čo sa dialo potom, bolo úplne úžasné.

Ako je možné, že sa v tom momente z neúspešného brankára nižšej AHL stal odrazu opäť brankár špičkovej úrovne?

- To sa ma vždy ľudia pýtali, čo som zmenil, či mám nejaký recept na úspech. Ja som však žiadny nemal a nemyslím si, že na to nejaký recept vôbec existuje. To by bolo veľmi jednoduché, keby to tak bolo. Ja som v kaaždom prípade nezmenil nič. Všetko som robil rovnako, rovnako som trénoval, veril som si najviac, ako som vedel. Ale najdôležitejšia je hlava. Množstvo aj mladých ľudí sa snaží kontrolovať veci, ktoré sú nekontrolovateľné. Možno to bola aj moja chyba vo Winnipegu. Veľmi som sa chcel dostať naspäť do NHL, pozeral som sa, ako hrajú druhí, čím mi unikala prítomnosť momentu, kde som ja, a zobrať to s vďačnosťou, že ešte môžem hrať hokej.

Zniete, že ste za toto obdobie napriek všetkému vďačný.

- Áno. Bola to pre mňa dobrá skúška a test, ako sa zmeniť ako človek. Naučil som sa dôverovať v niektoré veci a makať, mať hlavu hore a užiť si to.

ČLÁNOK POKRAČUJE NA ĎALŠEJ STRANE.

Hovoríte, že všetko je v hlave. Ako fungujete v NHL? Máte tu množstvo mentálnych koučov?

- Samozrejme. Žijeme v 21. storočí, a to nielen v hokeji. Celkovo pre športovcov tu sú mentálni koučovia, ktorí pomáhajú, ak to niekto chce. Nie je to, samozrejme, povinné. Možno sa to nezdá, ale je tu enormne veľký tlak, ktorý si na seba dávajú najmä mladí hráči, či už cez sociálne siete, alebo iné veci, ktoré sú veľmi náročné, a keď človek nevie ako s nimi pracovať, vie vás to dosť zobrať. Sú to iné tlaky, než aké mali hráči pred 30 – 40 rokmi. Aj vtedy to bolo náročné, ale myslím si, že teraz je to horšie. Časy sú iné, ľuďom záleží na iných veciach, a to môže, nielen športovcom, ublížiť.

Vráťme sa k vašej „druhej šanci“ v Kings. Po neúspechu ste sa stali najlepším brankárom AHL, boli ste povolaný do prvého tímu a Los Angeles ste po zranení ich brankárskej jednotky (Jonathan Quick, pozn. red.) držali nad vodou. Play-off ste tam však už nechytali. Aký to bol pocit?

- Mňa napokon pred play-off vymenili do Tampa Bay Lightning. Jasné, možno to človeku nepadne dobre, ale je to vec, ktorú neovplyvníte. Bol som z toho aj trošku smutný napriek tomu, že Tampa bola úžasná. Necítil som sa však odhodený. Predsa len, byť odhodený a ísť hrať na Floridu, to nie je zlé (smiech). Bol som napokon rád, že som stále v NHL.

Nie je to tak dávno, čo ste profesionálne hrali. Bola to pre vás stále radosť, alebo sa z hokeja už stala povinnosť a zamestnanie?

- Vďakabohu sa mi také niečo nikdy nestalo. Hokej som nikdy nebral ako prácu. Mal som ho a mám stále rád. Stále by som chytal, keby som mohol. Stále si chodievam zahrať a vždy som v bránke. Telo drží, čo je tiež dobré. Môžem to tak povedať, že som nikdy v živote nepracoval. Len som robil to, čo mám rád.

Máte dvoch synov, jeden má 14, druhý 9 rokov. Ako to vyzerá s ich hokejovou kariérou?

- Obidvaja ho milujú a hrajú ho. Je to však tu v Amerike dosť náročné. Veľmi  veľa cestujú na rôzne turnaje a podobne. Absolvuje to prevažne manželka, ja veľa času počas sezóny nemám. Paradoxné je, že sa nepotatili, lebo obaja sú útočníci. Sú, chvalabohu, zdraví a páči sa im to zatiaľ. Vôbec neriešim, čo bude ďalej, chcem, aby ich to hlavne bavilo.

Ako je to možné, že dvaja synovia brankára sú útočníci?

- Nikdy ich to tam netiahlo, nechceli to ani skúsiť. Ak by chceli, samozrejme, ukážem im to a naučím ich, čo viem. Takže ja som chytal a oni na mňa strieľali.

Počas kariéry ste hrali proti mnohým svetovým hviezdam hokeja. Kto bol váš vzor alebo idol?

- Bolo ich veľa, snažil som sa „odkukať“ ich techniku. Samozrejme, boli to  Patrick Roy, Martin Brodeur alebo Mike Richter či Dominik Hašek. To bola éra brankárov, ktorých som sledoval ako malý chlapec. Keď som sa dostal do Colorada, bol som v kempe s Patrickom Royom, to bolo úžasné.

A proti komu sa vám najhoršie chytalo?

- Ťažko povedať, je a bolo tu veľmi veľa zručných hráčov. V každom prípade som rád, že som bol v tom istom mužstve ako Joe Sakic, takže som nemusel hrať proti nemu. Jemu sa veľmi ťažko čítala strela. Skvelý boli napríklad Sidney Crosby či Pavel Datsyuk alebo Alex Ovečkin. Ten má obrovskú strelu, vždy to bola bomba.Momentálne žijete v Kalifornii, čo však pohľad do budúcna?

Uvažovali ste niekedy nad návratom na Slovensko?

Vedia vaši synovia po slovensky?

- Málo. Manželka je Američanka, čiže aj ja sa s ňou rozprávam po anglicky. Občas niečo pochytia, keď sa rozprávam s mojimi rodičmi po slovensky. Viac rozumejú, ako rozprávajú. Minulý rok sme boli na pár týždňov na Slovensku, a čím dlhšie boli so starými rodičmi, tým viac a viac rozumeli. Čiže také základy ovládajú.

Mnoho hokejistov sa dá po kariére na biznis. Ako je to s vami? Neláka vás ísť po vzore Mariána Hossu či Mariána Gáboríka?

- Tí mali lepšie kontrakty ako ja, aby mohli rozbiehať biznis (smiech). Mňa v každom prípade hokej baví a napĺňa a vypĺňa všetok môj čas. Rád trénujem aj malých brankárov a vediem ich, radím im, rozoberáme spolu zápasy bod po bode, aby som im pomohol. V tom sa vidím.

Čo hovoríte na aktuálny stav slovenského hokeja, prípadne na rôzne odkazy, ktoré si medzi sebou posielajú súčasní a bývalí hráči? (Spor medzi Jurajom Slafkovským a Miroslavom Šatanom či Mariánom Gáboríkom, pozn. red.)

- Problémy prídu a aj odídu. Ale príliš to nesledujem, neviem o tom tak veľa, aby som sa odborne vyjadril. Nerád by som do toho zachádzal.