Dokument odhaľuje hrôzy Mariupolu: Drsné výpovede preživších, niečo také si nevieme predstaviť!

Svet by mal vedieť, čo Rusi v Mariupole vykonali! Tak sa začína hodinu a dvadsať minút dlhé dokumentárne dielo režisérky Elizavety Tatarinovej o tom, ako Putin toto mesto „zruinoval, ale nedobyl“.

„V prvých dňoch vojny bolo všetko v poriadku. Mali sme vodu, elektriku, internet. Trolejbusy jazdili cez mesto. Mariupoľ je rozdelený na dve časti, obe sa nachádzajú asi 15 kilometrov od centra. Tam ľudia ďalej fungovali, chodili na kávu, netušili, že sa blíži z východu koniec sveta,“ hovorí o začiatku invázie jedna z obyvateliek mesta Kateryna Jerská.

Za štyri dni bol už Mariupol obkľúčený v železnom zovretí ruskej tyranie.

Rusi rýchlo zničili infraštruktúru a odstavili mesto od elektriky. „Najhoršie bolo, že sme prišli o teplo. Na začiatku vojny ešte bolo teplo, ale potom teploty klesli aj na mínus desať pod nulou. Ľudia zomierali doma na podchladenie a topili si vlastným nábytkom,“ hovorí v dokumente ďalší svedok vojnových zločinov Ruska.

Mariupoľčania si varili jedlá na uliciach, niektorí lovili od hladu holuby. „Jeden muž mi povedal, že vtáky chytá pre svojho psa, lebo mu nemá dať čo žrať. Iní ľudia boli zase takí zúfalí, že zjedli svojich domácich miláčikov,“ dodáva iný muž.

Rusi Mariupol vrátili do doby kamennej. Peniaze sa stali bezcennými, ľudia sa vrátili k bartrovaniu. „Napríklad ja som mal doma vodku, ale keďže nepijem, vymenil som ju za cigarety. Viem, že niekto vymieňal zlato za 19-litrové fľaše vodky. Išlo o najvzácnejšiu komoditu. Neskôr sa ňou stala voda. Nemusela byť ani čistá. Odpúšťali sme ju aj z radiátorov. Vieme, že by ju človek nemal piť, ale keď nemáte nič iné, vypijete ju. Pili sme aj dažďovú vodu. Keď snežilo, zbierali sme sneh a topili ho,“ opisujú Mariupolčania teror, ktorý v metropole zavládol po vpádu novodobej červenej armády na Ukrajinu.

Rusi ostreľovali mesto plošne, bez viditeľných cieľov. Civilisti umierali v domovoch a aj počas toho, ako vyšli von zháňať jedlo a vodu. Na pitnú vodu, ktorú doniesol v sude zrejme jeden zo zamestnancov vodární, stálo v rade aj tristo ľudí.

Mnohí, ktorí takto čakali napríklad pri studniach, sa už s vodou domov nevrátili, pretože ich zabili ruské rakety. „Kvôli skúsenostiam s ostreľovaním z Donecku, ktoré sa začalo v roku 2014, som si myslel, že som pripravený na všetko. Mýlil som sa,“ opisuje Mariupolčan Mykola Osyčenko.