Bjørn Magnus Jacobsen Ihler

Pochádza z nórskeho hlavného mesta Oslo. Bol svedkom streľby Andersa Breivika, ktorý zaútočil na účastníkov kempu mládežníckej organizácie nórskej Strany práce. Po traumatizujúcom zážitku, pri ktorom zahynulo 77 ľudí, sa stal mierovým aktivistom a venuje sa otázkam extrémizmu. Na Slovensko zavítal už tretíkrát v rámci konferencie Value-Based Conflicts and Violence, ktorú organizovala nezisková organizácia PDCS.

Bizarné rozhodnutie v prospech Breivika: Na Slovensku by sa to nemohlo stať

Z vašich vyjadrení týkajúcich sa tragických udalostí na ostrove Utöya nás zaujalo, že z vás necítiť nenávisť k Andersovi Breivikovi. Ako sa vám podarilo prekonať traumu z toho, čo sa stalo?

- Nemôžem povedať, že som prekonal ten incident, kde som prišiel o 9 priateľov a prežil roky traumy. Dôležité je priznať si: áno, stalo sa to. Po útoku mi pomohli traumatológovia a odišiel som študovať do Anglicka.

Mohli by ste nám opísať, čo sa v osudný deň 22. júla 2011 stalo?

- Bolo to naozaj zvláštne. Boli sme v strede nádhernej nórskej prírody v lete na prázdninách. Nič iné sa nedialo, mali sme pohodu a veľa zábavy. Ako prvé sme sa dozvedeli o bombovom útoku v Osle. Zarazilo ma to. Je to moje mesto, kde som vyrastal a nikdy by som tam nečakal útok. Boli sme sústredení v strede ostrova. Zrazu sme počuli nejakú streľbu. Znelo to ako petardy a myslel som si, že je to nejaký žart. Neznámy muž v tmavom prichádzal z kopca. Bol to Breivik. Niektorí bežali k nemu a tých zastrelil.

Ako sa vám podarilo prežiť?

Breivik žiada o povolenie využívať zoznamovacie inzeráty: Zatúžil po životnej láske?

- Bežal som sa ukryť do lesa. Uvidel som tam aj 8-ročného chlapca. Bol to syn strážnika na ostrove, ktorého Breivik zastrelil medzi prvými. Chlapec bol v šoku a vedel som, že bude treba nájsť nejaký úkryt. Zdalo sa mi to ako večnosť byť potichu ukrytý v lese s malým chlapcom. Zrazu som zbadal väčšiu skupinu ľudí bežať k nám. Pridali sme sa k nim. Ako sme bežali, naskytol sa nám hrozný pohľad. Videli sme mŕtve telá, niekde medzi nimi zvonil mobilný telefón. Uvedomil som si, že volá niekto v obave o život svojho blízkeho. A odpoveď už nikdy nedostane.

Čo sa dialo potom?

- Dobehli sme k južnému cípu ostrova. Odtiaľ sme videli helikoptéru a cítili sme sa zachránení. Dal som deťom svoj mobil, nech zavolajú rodičom. Vtedy vyšiel z lesa muž v policajnej uniforme a povedal, že páchateľa dolapili a sme v bezpečí. Ale zrazu ten policajt vytiahol zbraň a začal strieľať. Skočil som spolu s ďalšími do vody, ktorá bola aj v júli ľadová, a snažil sa odplávať. Ale pre vlnený sveter sa mi to nedarilo. Tak som priplával k brehu, aby som si ho dal dole. A na brehu stál Breivik a mieril na mňa.

Čo ste si v tom momente pomyslel?

- Povedal som si: toto je koniec. Vtom (Breivik) vystrelil, ale našťastie minul. Ja som sa hodil hneď do vody, ktorá bola od krvi, a snažil sa odplávať niekam za roh a ukryť sa niekde v poraste. To ukrytie mi pripadalo ako večnosť. Potom vyšiel z lesa opäť muž v uniforme a najskôr som si myslel, že je to Breivik. Ale našťastie to bol skutočný policajt.

Prečo si vybral Brejvik za cieľ mladých ľudí?

Breivik v tom mal úplne jasno. Tvrdil, že bieli ľudia sú v ohrození a bielej rase, kresťanom hrozí likvidácia. A obviňoval z toho politiku Strany práce, ktorá podporuje feminizmus a že je proimigračnou stranou. Považoval nás za tých, ktorí otvorili dvere tejto možnej genocíde, ktorá sa podľa neho blížila do Nórska. Tak sa postavil do úlohy prvého bojovníka, ktorý odvráti útok takýmto spôsobom. Breivik pochádzal z rovnakého prostredia ako ja, z podobnej mestskej časti ako ja. Otázka znie, ako je možné, že človek, ktorý pochádza z takého prostredia ako ja, z rovnakých podmienok, dokáže urobiť takéto veci.

Po tomto hroznom čine ste sa s ním stretli na súde.

Breivik o masakre: Bol to najhorší deň v mojom živote

- Bol som veľmi nahnevaný na to, ako prebieha súdny proces. Lebo prvý súd prebiehal v duchu, že Breivik je monštrum a každý má z neho strach. Niektorí účastníci procesu ani nevyslovovali jeho meno, akoby bol nejaký poloboh či postava z Harryho Pottera, ktorej sa všetci bojíme. Je to len človek a nemali by sme sa ho obávať.

Tvrdíte, že Breivik môže byť tiež normálnym človekom. Ako sa to dá?

- Je to ťažké a nestane sa to len tak. Breivik je navyše extrémny prípad. Pracoval som s ľuďmi, ktorí boli rozhodnutí zobrať zbraň a zvrhnúť svoju vládu. Dôležité je sa s týmito ľuďmi rozprávať a vysvetliť im, že násilím nič nedokážu.

Podľa niektorých odborníkov je veľká podobnosť medzi krajnou pravicou a islamistami.

- Hej, je tam veľa podobností. Stretol som sa s pakistanským aktivistom, ktorý sa zaoberá džihádistami, a z toho, čo rozprával, sme dospeli k záveru, že ich názory sú rovnaké ako krajná pravica v Európe, čo je dosť ironické.

Ako vlastne pracovať s extrémistami?

- Jeden z kľúčových momentov je brať extrémizmus vážne. A povedať: áno, sú tu problémy pracujúcej triedy, problémy s migrantmi. Ak však títo ľudia zvolia nesprávne riešenia, tak to bude viesť k tragickým následkom. Našou úlohou je ukázať lepšie riešenie týchto problémov. Ak si takýchto ľudí vypočujeme a zoberieme ich vážne, môžeme povedať: hej, sú tu aj iné spôsoby, ako tieto problémy riešiť bez násilia.

Mali sme tu nedávno tiež prípad jednej Slovenky, ktorá močila na Korán a vyhrážala sa moslimom. Ako možno eliminovať takéto prejavy?

- Všetko vyplýva zo strachu. Žil som nejaký čas v Istanbule a vyrastal v moslimskom susedstve. Niektorí ľudia sú dobrí, iní zlí, ale náboženstvo nie je určujúci faktor. Dôvod, prečo títo ľudia chcú páchať násilie, je strach z neznámeho, odmietanie rozdielností. 

Čo vás vedie ďalej pri vašej angažovanosti cestovať po svete a hovoriť o extrémizme?

- Mojím cieľom je, aby sa nikto už nestal ďalším Breivikom.