Cestovateľ Martin o živote v Bielorusku: Po tomto pochopíte, prečo ľudia vyšli do ulíc!

Značná časť Bielorusov žije aj v 21. storočí vidieckym, pomerne zaostalým životom, odhalila pred niekoľkými rokmi sociálna štúdia. Podľa nej až štvrtina národa žije v mimoriadne skromných podmienkach mimo väčších miest a obcí. Takýchto ľudí netrápia politické sľuby či vzťahy s Ruskom, ale teplo v zime a tečúca voda. Nečudo, že až doteraz bola poltická opozícia v Bielorusku v očiach prostých ľudí prakticky nemá – hlas zmeny sa tak ďaleko za múry veľkomiest, do odľahlých obydlí, nedostal.

Tieto dedinky sa za posledných 30 rokov, od čias socializmu, takmer vôbec nezmenili, hoci počet vidiečanov od konca 50. rokov klesá. To sa úradujúci prezident Lukašenko snaží zmeniť „sedliackou reformou“, ktorej účelom je opäť zaplniť prázdne dediny, neraz tvorené zväčša ženami, nakoľko ich manželia, aj vďaka pričineniu lacného alkoholu, umierajú oveľa skôr než ony.

Život v takýchto podmienkach, kde inú než Lukašenkovu alternatívu ani nepoznajú, je diametrálne odlišný od 2-miliónového, vyspelého Minsku. Práve ten je v týchto dňoch centrom diania v Bielorusku, kde už druhý týždeň prebiehajú masové protesty proti oficiálnym výsledkom prezidentských volieb. Bielorusi – a v podstate aj zvyšok Európy – veria, že hlasovanie bolo zmanipulované v prospech Lukašenka. Podľa Martina Danka boli sfalšované voľby pre Bielorusov poslednou kvapkou. Z 26-ročnej vlády prezidenta, ktorý ich navyše v posledných rokoch začal šikanovať nariadeniami ako z komunizmu, sú už podľa neho jednoducho unavení.

Máte v Bielorusku známych, rodinu, kamarátov?

– Ja tam cestujem pravidelne už viac ako 20 rokov. Za to obdobie som si k Bielorusku a Bielorusom vytvoril silný osobný vzťah. Mám tých ľudí rád, pretože sú veľmi skromní, extrémne pracovití a keď sa s nimi bližšie spoznáte, tak aj srdeční, obetaví a štedrí. Tým, že moja manželka je Bieloruska, tak naše vzťahy sú predovšetkým jej rodina a kamaráti. Sme s nimi v intenzívnom kontakte a všetci tieto udalosti prežívajú.

V minulosti ste sa vyjadrili, že pre pochopenie mentality Bielorusov treba brať do úvahy vplyv II. svetovej vojny na túto krajinu. Ako to súvisí s aktuálnym dianím?

– Ak vo vojne zomrie viac ako dvadsať percent obyvateľov krajiny, tak takáto hrozná skúsenosť nadlho poznačí mentalitu národa. Je ťažké stretnúť v Bielorusku človeka, ktorého rodina (starí rodičia či prastarí rodičia) nemali blízku, násilnú skúsenosť s druhou svetovou vojnou. Jeden starý otec mojej manželky bol v nemeckom zajatí, druhý veľkú časť vojny prežil na fronte. Bielorusi tak po rozpade Sovietskeho zväzu nemali v sebe revolučného ducha, skôr ich zaujímala stabilita a sociálne istoty. Rozpad ZSSR nevítali s nadšením ako Ukrajinci či národy z Pobaltia. Nemali ani silnú národnú identitu, čo dokazuje aj fakt, že dodnes sa v Bielorusku používa v bežnom styku hlavne ruština.

Prečo, keď Bielorusi počas vojny tak veľmi trpeli kvôli totalitným režimom, 26 rokov tolerovali Lukašenka ako absolútneho vodcu Bieloruska?

– Pretože dokázal garantovať stabilitu a až do nedávnych rokov aj celkom slušné sociálne istoty. Bielorusi sú skôr pokojní ľudia, často aj sami seba ironicky nazývajú prispatými či pasívnymi. Neradi riešia problémy krikom a na uliciach. Životná úroveň priemerného Bielorusa bola tiež vyššia než u Ukrajincov alebo Rusov. Klasické politické slobody, ako právo voliť a byť volený, neboli pre väčšinu Bielorusov až tak podstatné.

A keby áno, mali by si vôbec z čoho vyberať?

– Politickí oponenti ani nemali šancu normálne sa pôsobiť. Nemali prakticky žiadny prístup do štátom ovládaných médií a boli neustále zastrašovaní. Treba však priznať, že mnohí z nich boli svojou rétorikou aj veľmi vzdialení od toho, čo zaujímalo obyčajného Bielorusa. Medzi oponentami režimu bolo veľa nacionalistov, ktorí tvrdili, že Bielorusko sa musí odpútať od Ruska, že ľudia by mali hovoriť hlavne po bielorusky, viacerí z nich rojčili o tom, že Bielorusko by mohlo byť súčasťou EÚ či NATO. Toto boli témy, ktoré boli veľmi ďaleko od bežného voliča a jeho starostí.

Napriek tomuto všetkému je teraz situácia diametrálne odlišná. Prečo?

– Súčasným udalostiam predchádzali dve zásadné veci. Rusi pochopili, že Lukašenko sa nijak neponáhľa politicky spojiť Rusko s Bieloruskom. Putin s ním nikdy nemal dobrý vzťah a Rusi prestali byť ochotní dotovať bieloruskú ekonomiku lacnými cenami ropy a surovín. To významne zhoršilo ekonomickú situáciu v Bielorusku a aj možnosti pre Lukašenka ďalej garantovať isté vymoženosti sociálneho štátu. Druhým javom, ktorý som tam pozoroval v posledných rokoch, bola narastajúca represia voči ľuďom na pracovisku. Väčšina ekonomiky, ťažkého priemyslu, poľnohospodárstva, je v Bielorusku v rukách štátu.

Stalo sa normou, že ľudia začali pracovať 6 dní v týždni po 10-12 hodín denne, prestali mať možnosť si normálne naplánovať a vybrať dovolenku, stanovovali sa nezmyselné plány a tvrdo sa kontrolovalo ich plnenie. Zároveň začali klesať reálne mzdy. Ľudia pracovali viac a tvrdšie a za svoje výplaty si mohli kúpiť menej. Napríklad v školách zaviedli povinnosť učiteľom, aby chodili do domácností svojich žiakov a kontrolovali, či majú deti doma podmienky na učenie, či je navarené a či je v domácnosti čisto. Toto boli metódy, ktoré sa používali počas Sovietskeho zväzu a zrazu sa do Bieloruska vrátili v 21.storočí.

Aj na základe vlastného pozorovania som posledné roky cítil, že nespokojnosť sa hromadí a obyčajní ľudia už Lukašenka nepodporujú. Začali byť z neho unavení a podráždení. Prezidentské voľby im dali príležitosť konečne túto nespokojnosť vyjadriť.

Čím Lukašenkova oponentka Sviatlana Cichanovská Bielorusov tak ohúrila?

– Ona sa stala nástrojom na to, aby mohli Bielorusi povedať Lukašenkovi „dosť“. Dokázala komunikovať veľmi prirodzene, neštylizovala sa a nesnažila sa tváriť, že je skúseným politikom. Je to podobný jav, aký zažívame aj u nás či v iných európskych krajinách. Objaví sa človek „z ľudu“, ktorý si svojou úprimnosťou a autentickým prejavom získa sympatie. To, či je kompetentný a či rozumie tomu, ako riadiť štát, je akoby vedľajšie. Ona to ešte umocnila tým, že vyhlásila, že jej program má len dva body. Prepustiť všetkých politických väzňov a zabezpečiť spravodlivé prezidentské voľby. Keď toto splní, povedala, že sa rada vráti späť k svojim rodinným povinnostiam. Je pravdivé povedať, že Bielorusi nehlasovali ani tak za Sviatlanu Cichanovskú, ale hlasovali hlavne proti Lukašenkovi.

Nazvali by ste dianie v Bielorusku revolúciou?

– Áno, pretože očakávaná politická zmena sa deje mimo ústavný rámec. A inak než revolúciou sa ani uskutočniť nedá, keďže Lukašenkov režim hrubo sfalšoval voľby. Avšak, Bielorusi si dávajú záležať na tom, aby sa ich revolúcia nezamieňala s ukrajinským Majdanom. Protesty majú neuveriteľne pokojný priebeh, ľudia dokonca vždy vyupratujú námestia po mítingoch a triedia odpad. Zdôrazňuje sa nenásilný charakter zmeny.

Je podľa Vášho osobného názoru Alexandr Lukašenko skutočným diktátorom?

– On je jediným centrom moci. V krajine vládne prostredníctvom prezidentských dekrétov. Nemenuje len členov vlády, ale aj riaditeľov štátnych podnikov či starostov miest. Našou slovenskou optikou si takú kumuláciu moci už ani nevieme predstaviť. Kult osobnosti, aký poznáme z historickej literatúry, napríklad v podobe Stalina, si však Lukašenko nebudoval a nežiadal, aby mu ľudia pateticky prejavovali obdiv či úctu.

V očiach Bielorusov si skôr dlhé roky vytváral imidž starostlivého, ale prísneho otca, „Baťku“, ktorý chodí po krajine, navštevuje fabriky a priamo na mieste prijíma rozhodnutia. Bežné boli zábery, ako Lukašenko priamo pred televíznymi kamerami nakričí na riaditeľa, ktorý mal na dvore vo fabrike neporiadok a rovno ho odvolá. Takto si takmer 30 rokov budoval aj obraz nenahraditeľnosti. Veľakrát som v Bielorusku počul vetu: „Áno, má svoje chyby, ale kto iný? Veď my nikoho iného ani nepoznáme.“

Myslíte si, že Lukašenko povolí a vzdá sa nakoniec moci?

– Masívnym sfalšovaním volieb a následným terorom voči vlastnému obyvateľstvu Lukašenko preplnil pohár trpezlivosti Bielorusov. Cesta späť už podľa mňa neexistuje. On však neprejavuje ani náznak ústupčivosti či flexibility. V situácii, keď sú ľudia zaplavovaní otrasnými zábermi o dobitých a týraných spoluobčanoch, pričom to zďaleka neboli len protestujúci, tak Lukašenko vyznamená 300 príslušníkov polície za to, ako chránia štát. To len dokazuje, že je mimo realitu.

Myslím si, že on sa dobrovoľne moci nevzdá. Do konca s ním budú tí, ktorí sú priamo zodpovední za zločiny. Kľúčové bude to, či Bielorusi dokážu vydržať takto intenzívne štrajkovať, protestovať a či sa k protestujúcim začnú v čoraz väčšom počte pridávať ďalší predstavitelia štátnej moci – starostovia miest, možno niektorí ministri, šéfovia dôležitých štátnych organizácií. Chce sa mi veriť, že k ďalšej eskalácii násilia nedôjde, no, žiaľ, nedá sa to úplne vylúčiť. Domnievam sa však, že Lukašenko to neustojí a jeho éra sa blíži ku koncu.

Na internete je množstvo videí a obrázkov znázorňujúcich policajnú brutalitu. Prečo k nej, podľa Vás, dochádza? Máte aj vy s niečím takýmto skúsenosť?

– Policajná brutalita je jeden z najväčších šokov, ktorý hlboko otriasol krajinou. V Bielorusku boli totiž ľudia vždy hrdí na tých, ktorí nosia uniformy. Pestovala sa tam úcta a hrdosť na armádu, na špeciálne jednotky, vrátane príslušníkov OMON-u či Specnaz-u. To, akej brutality boli tieto zložky schopné dopustiť sa na vlastných, obyčajných ľuďoch, ktorí boli neozbrojení a nijako ich neohrozovali, zostane podľa mňa ešte nadlho nevyliečenou ranou v bieloruskej spoločnosti. Jednou z príčin takéhoto správania má byť údajne intenzívna ideologická príprava, ktorá predchádzala voľbám.

Príslušníkom „vtĺkali do hláv“, že ak Lukašenko tieto voľby prehrá, čaká policajtov krutý osud z rúk novej politickej moci. Je tiež nesporné, že sa v týchto jednotkách vyskytujú aj sadisti a násilníci. A keď sú chránení kuklami a majú pocit, že ich nikdy nikto nebude brať na zodpovednosť, tak páchajú nekontrolovateľné násilie. Chvalabohu, nikto z našich príbuzných a známych takúto skúsenosť nemal.