Známa politologička Žúborová dala Matovičovi poriadnu FACKU: Vládne nám AMORÁLNA LÚZA!

- Súhlasím. Mám pocit, že Slovensko prestalo robiť, respektíve ľudia prestali robiť. Neočakávaná jarná pauza nás dostala do stavu, z ktorého nevieme alebo skôr nechceme ujsť, a hlavne nikto nás nemotivuje, aby sme to urobili. Absentuje nám líder, ktorý by hovoril, že ak sa chceme navrátiť k svojmu štandardu, ak chceme mať „dostatok“, treba robiť, samo to z neba nespadne.

Svet sa zmenil, len my sme prestali reagovať na to, že sa nám mení pred očami. Celosvetovo sa diskusie vedú na úplne inej úrovni ako u nás. U nás stále bojujeme len proti mafii (reálnej alebo imaginárnej), proti korupcii a neriešime dôsledky krízy a budúcich kríz, ktoré sa na nás valia. Niekedy mám dojem, že sme ako spiaca princezná, ktorá si infantilne myslí, že pokiaľ spí a nikto ju nebude budiť, nič z toho, čo sa deje celosvetovo, nás nezasiahne. Je to veľmi infantilná predstava, ktorá sa nám môže vypomstiť. Mentálne aj hodnotovo mám pocit, že Slovensko dáva spiatočku s vládou, ktorá nás vťahuje do minulosti.

- Príchodom očakávanej zmeny, v prípade ktorej si viacerí nevedeli predstaviť, akým spôsobom bude realizovaná, vieme už teraz povedať, že táto vláda nie je pre nás motivujúca. Spoločnosť rezignovala k výkonnosti a vytváraniu pohodlného vankúša a nadbytkov. Samozrejme, k tomu prispel aj lock-down krajiny, poľavili sme v očakávaniach, a to celoplošne vo všetkých sférach. A nepridávajú tomu ani súčasné politické elity, ktoré sa zaoberajú pseudoproblémami a kauzami, pri ktorých sa bežne na západe odstupuje, zaoberajú sa kultúrnymi otázkami, právami žien, spálňami druhých ľudí, témami, ktoré sú v iných krajinách považované za prežitok 20. storočia a dokonca aj v tých, ktoré sú konzervatívnejšie, ako napríklad Španielsko. Zažívame návrat do čias minulých, keď máme byť opäť vtiahnutí do kultúrnych vojen a hanlivých obvinení so žalostnou úrovňou politickej kultúry a diskusie. Sme tam, kde sme videli Rumunov pred ich vstupom do EÚ, vnímali sme ich ako nevzdelaných „sedlákov“, ktorí nemajú ani poriadne diaľnice.

- Nič nie je čierne ani biele. Takýto svet neexistuje, no musím povedať, že Slovensko začína v progrese za ostatnými krajinami žalostne zaostávať, ideme na neutrál a míňame, čo sme za ostatné roky horko–ťažko nahromadili. Lepšie už nebude, no my nie sme ani na to pripravení. Opäť si to odnesie spoločnosť, ktorá sa bude ešte viac polarizovať a rozdeľovať. Poviem to asi takto. Veľa ľudí, ktorí mohli pre túto krajinu niečo urobiť a dosiahnuť, rezignovalo. Ďalší zvažujú trvalý odchod do zahraničia. Súčasná generácia produktívneho veku je veľmi cynická pri pohľade na spoločnosť a jej napredovanie. Naopak, najmladšia generácia má stále potenciál, no chýba jej historická pamäť.

- Časť mladej generácie je určite v šoku, pýtajú sa, ako je možné, že nám stále vládnu mafiáni, ktorí sa zviezli na boji proti korupcii a boji s mafiou. Nevyhovuje im súčasný trend, politický diskurz a ani verejné vyhlásenia premiéra, ktorý podľa nich normalizuje nenormálnosť. Všetko je tolerované z dôvodu vyšších princípov očisty štátu a spoločnosti. Je to pre nich frustrujúce a nevedia pochopiť, prečo sa to deje, prečo im zrazu táto nová zmena začína dávať pocit, že nepatria do budúcej spoločnosti, ktorá je ňou vytváraná. Druhá časť mladých ľudí je cynická a dospieva v režime „mňa sa to netýka, budem si žiť svoj život a po svojom“.

- Možno naša generácia, ktorá je nazývaná „generáciou mileniálov“, si obdobie divokej kapitalizácie a demokracie tzv. karpatského typu nepamätá, ale priamo vyrastala v tých časoch, socializovala sa do nich. Stali sme sa omnoho cynickejší ako staršie generácie pred nami, pragmaticky a ideovo prázdni, hnaní progresom a konzumom. Osobne si myslím, že naša generácia už vybehla z koľají normálnosti a ťažko sa vraciame naspäť. Tolerujeme veci, ktoré sa aj ťažko vysvetľujú v zahraničí. Myslíte si, že by si Nemci vedeli čo len predstaviť možnosť, že by ich kancelárka Angela Merkelová bývala oproti osobe s kriminálnou minulosťou? Ja si myslím, že ani predstaviť by si to nevedeli. Alebo by novozélandská premiérka dala napísať svojej kamarátke prácu a potom sa podpísala pod text, že svoju prácu si vypracovala samostatne bez použitia odbornej literatúry uvádzanej na konci práce? To z nás urobil Mečiar.

- Áno, „mileniáli“ sa socializovali v ére divokej kapitalizácie a demokracii tzv. karpatského typu vnímaného cez osobu Vladimíra Mečiara. My sme generácia na rozmedzí dvoch svetov, 20. a 21. storočia, nepatríme plnohodnotne ani do jedného a zároveň sa vieme prispôsobiť obidvom svetom, vzali sme si to najhoršie z jedného a druhého sveta, sme tolerantnejší a otvorenejší ako predchádzajúce generácie k novému svetu, globalizácii a rôznorodosti, no zároveň sme tradiční pri vnímaní hierarchie, poriadku, pocitu istoty a bezpečnosti ako nadchádzajúca generácia. Vieme sa prispôsobovať a veľmi pragmaticky zhodnotiť, čo je pre nás výhodnejšie a ktorá cesta najjednoduchšia, cynizmus nám k nášmu rozhodnutiu dopomáha, pretože zmazáva nadbytočné iracionálne a emocionálne vnemy.

- Pre mňa osobne je Igor Matovič prototypom „Mečiara 21. storočia“. Je politickým lídrom, ktorý sa riadi tvrdými interakciami a slovenským príslovím „kto kričí, má pravdu“. Chýba mi citlivosť v interakciách s ľuďmi, ktorí majú iný názor ako on, a ktorí neprijímajú jeho vnímanie sveta, ktorý vie, čo je správne, a všetko ostatné je mylné. Stavia sa do pozície lídra, ktorý je najmorálnejší, keďže úprimne hovorí to, čo si myslí. Takto politika však nefunguje, nikdy nefungovala a nemala by tak fungovať, politika je „boj o moc“, ktorý sa odohráva za pomoci určitých pravidiel hry. On ich však odmieta celkovo, nevymedzuje sa len proti minulým vládam Roberta Fica, ale vymedzuje sa proti štandardom, princípom a určitým nepísaným pravidlám, ktoré vytvárajú súčasný systém reprezentatívnej demokracie. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, ak nechápeme, ako funguje princíp reprezentatívnej demokracie v štandardných spoločnostiach.

Slovenská republika je ďaleko od normality, preto je o to ťažšie vysvetliť ľuďom, že niektoré pravidlá a princípy, ktoré fungujú, by mali fungovať ďalej, strany a kádre by mali byť primárnou súčasťou systému a spoločnosti. Ale keď sme nič štandardné nezažili, nemáme pocit, že tieto atribúty sú na udržanie systému potrebné.  Laicky povedané, Igor Matovič sa snaží hrať finále Ligy majstrov s posledným tímom americkej futbalovej ligy mexickým Necaxa. Igor Matovič tak hrá podľa iných pravidiel hry, na inom ihrisku, s inými stratégiami rozmiestnenia hráčov. A už len predstava o priebehu hry  a výsledku je zlá. Je možné, že bude schopný zničiť so svojimi hráčmi polovicu mužstva, no zakaždým ako jeho hráči zdvihnú loptu zo zeme, hra bude prerušená. Takto sa ďaleko nedostaneme ako štát a ani ako spoločnosť.  

- Česi používajú slovo, ktoré univerzálne a momentálne vystihuje súčasné vnímanie vlády. Je to slovo „lúza“, celosvetovo zažívame degradáciu politickej kultúry, Slovensko tak nie je výnimka. „Lúza“ začína ovládať štát, nemyslím tým nevzdelaných ľudí, ale ľudí, ktorí sú nedovzdelaní, ľudí, ktorí sú amorálni, ľudí, ktorí sú zákerní, ľudí, ktorí sú netolerantní a ktorí neuznávajú iné názory. Ľudí, ktorí kultúrnosť vnímajú cez prázdne slová, populistickú rétoriku a slušné obleky, ľudí, ktorí delia spoločnosť na tých dobrých a tých zlých.

Takto svet však nefunguje. „Lúza“ má mnoho podôb, no jedno má spoločné. Normalizuje nenormálnosť, normalizuje zlosť a hnev, normalizuje klamstvo a svoje vnímanie pravdy, normalizuje krádež a podvod pre dosiahnutie vyšších cieľov. Samozrejme, aj v tejto vláde ako v každej z minulých existujú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Tandem v podobe ministra Naďa a ministra Korčoka je zatiaľ jeden z najlepších, ktoré Slovensko vo svojej novodobej histórii malo. Na ministerstve spravodlivosti sedí osoba, ktorá je zrelá politická hráčka a má na to, aby naštartovala očistu slovenského súdnictva, a máme zatiaľ jednu z najsilnejších vlád v histórii Slovenska v zastúpení ministra Budaja a ministra Mičovského.

- Že za chvíľu nebudeme mať z čoho naberať plné misy. Slovensko ide na dojazd a málokto zo súčasných politických lídrov tomu prikladá dôraz. Svet sa menil a my sme nereagovali pred pandémiou COVID-19. V súčasnosti sa svet už dávno zmenil a my si stále riešime svoje susedské problémy, ktoré nemajú reálny dosah na medzinárodnú situáciu, globálnu ekonomiku a technologické trendy.

- Ide o celý koncept, v ktorom žijeme a do ktorého sme boli väčšinovo vychovávaní. Čo vlastne pre nás kultúra znamená, a tu prevažuje (zatiaľ) väčšinová predstava, že kultúra by mala byť dostupná pre každého, že kultúra by nám mala slúžiť pre zábavu a kultúra by si mala zarábať sama na seba. Mám pocit, že vnímame kultúru veľmi jednodimenzionálne a nevieme doceniť úsilie, ktoré je vkladané umelcami, kreatívcami do toho, čo by malo dotvárať našu spoločnosť. Mám pocit, že COVID-19 odkryl naplno všetky negatíva a postoje smerom ku kultúre, ktorá je stále vnímaná ako druhoradá oblasť nášho života.

- Na kultúru sa pozerám len optikou zábavného priemyslu, cez populárne a komerčné produkty približujúce sa väčšinovému vkusu. Preto si úprimne myslíme, že podpora kultúry by mala smerovať cez podporu tradícií, tradičnej kultúry a folklóru. Popritom na Slovensku je mnoho umelcov, kreatívcov, ktorí by mohli súťažiť so svetovou špičkou, ak by mali podporu.

Zároveň razíme model, že kultúra by mala byť dostupná pre každého, čo možno vnímať veľmi pozitívne. Dotujeme kultúru aj tam, kde nevykazuje na prvý pohľad zisk. No v dlhodobom horizonte zisk pre spoločnosť môže byť omnoho vyšší ako ten krátkodobý – finančný, a tým je kultivácia spoločnosti, pestovanie určitého celospoločenského prehľadu alebo schopnosť vnímania spoločnosti v rôznych vrstvách a pohľadoch.

- Áno, snažíme sa priblížiť kultúru všetkým, a v kontexte toho nastavujeme aj vstupné na jednotlivé predstavenia, ktoré však nie sú tak väčšinovo navštevované. Pamätám si, ako som raz zobrala moju mamu na koncert slovenskej filharmónie, a bola veľmi zaskočená, keď som jej povedala sumu, ktorú som zaplatila za jej príjemný kultúrny zážitok.

Bola veľmi sklamaná, že umelci, ktorí nás reprezentujú a dotvárajú našu kultúrnu identitu, dostanú viacnásobne menej na vstupné ako Kandráčovci, ktorí sa zameriavajú na väčšinový vkus. Je to veľmi cnostné dotovať kultúrne stánky, ktoré sa nezameriavajú na väčšinový vkus, ale to len v tom prípade, že samotnú spoločnosť k tomu vedieme. Pestujeme v nej názor, že kultúra je súčasťou nášho bytia, našej identity a našej historickej pamäti.

- Ja sa Sulíkovi vôbec nečudujem a ani mu to nezazlievam, pretože toto je väčšinový pohľad na ľudí, ktorí sa angažujú v kultúre a kreatívnom priemysle. Nevieme vyčísliť prácu, ktorú umelci, herci a iní kreatívci vkladajú do svojho povolania, nevieme pochopiť, že je to neustály proces učenia sa, napredovania vpred a osobného rozvoja. Pre väčšinu ľudí je to nevyčísliteľná hodnota.

Zľudovel jeden príklad, ktorý používam. Príbeh o maliarovi, ktorý dostal zákazku namaľovať pár ťahmi spoločenskú náladu. Maliar vzal štetec a za 15 minút namaľovať pár ťahmi obraz. A na otázku, za koľko by ho predal, povedal niekoľko desiatok tisíc eur. Nato sa ho prekvapený zadávateľ úprimne spýtal, či toľko chce za pár ťahov štetca. Maliar mu odpovedal „áno a aj za doterajších 25 rokov neustáleho učenia sa a osobného rozvoja“.

- Osobne si myslím, že áno. Nie som si istá, že má iný ako väčšinový vkus na kultúru v našej krajine. Myslím si, že vníma kultúru obdobne ako pán Sulík, alebo väčšina z nás, cez zábavný a populárny obraz. Pre neho je to len doplnková služba, ktorá by mala spoločnosti zabezpečiť „chlieb a hry“. Samozrejme, nie je v tom sám a takýto mentálny svet je vo viacerých slovenských obývačkách.

- Úprimne? Ako keby sme ani žiadnu nemali. Samozrejme, treba brať s rezervou, že nestihla dobudovať tím, jej nástup spomalil COVID-19. No niektoré jej vyhlásenia neboli šťastné a celková nepripravenosť spôsobená nedostatočnými skúsenosťami riadiť byrokratický aparát sa prejavili.

- Niektoré opatrenia, ktoré boli zavedené na zmiernenie dôsledkov, no otázka znie, či to stačí. Viacerí odborníci a herci už reagovali, že pomoc je robená veľmi pomaly, neadresne, polovičato a sú prijímané pseudoopatrenia, ktoré nemajú reálny dosah na to, ako bude kultúra vyzerať po COVID-19 a či vôbec bude pripravená na iné potenciálne vlny kríz, ktoré sa budú na ňu valiť.  

- Ako som upozornila už vyššie, je to obraz väčšinového vkusu a pohľadu na kultúru a na jej funkciu v rámci spoločnosti. Vnímame ju ako oddychovú zónu, kde sa stretneme so zábavou a relaxom. Kiná sú v našej predstave tak vnímané tiež, máme na výber viacero populárnych žánrov, nemusíme sa ako pri návšteve divadla alebo opery vhodnejšie obliecť a potrpieť si na spoločenskom správaní.

Do kina ideme oblečení ležérne, minimálne s vreckom popcornu a s kolou v ruke. Nemusíme, ako je to v divadle, sledovať viaceré deje, ktoré sa odohrávajú na pozadí hlavného príbehu. Kino nás nenúti rozmýšľať a odkrývať viaceré vrstvy, nepýta sa nás na správanie sa protagonistov vo vyhrotených situáciách a nenúti nás spýtať sa samých seba, ako by sme sa na ich mieste správali mi. V kine plynie inak čas, necháme sa unášať dejom bez hlbšieho zamyslenia sa. Nie je to však len otázkou príslušnosti k sociálnej triede, ale tým, ako vnímame celkovo tzv. „vyššiu kultúru“. Neboli sme vedení pestovať k nej vrelý vzťah, prechovávame k nej dešpekt. Príkladom sú komentáre ľudí, ktorí hercov posielali na polia alebo za pásy v čase uzavretia krajiny.  

- Osobne si myslím, že časť z tohto pohľadu nám vštepil samotný komunizmus a jeho vnímanie kultúry, ako aj následné roky transformácie a divokého kapitalizmu. Je nesmierne ťažké vysvetľovať spoločnosti, čo znamená kultúra, čo znamená „vyššia kultúra“, a akým spôsobom ju pestovať v rámci našich obývačiek. Úprimne potom niektoré veci nechápeme, nevieme sa napríklad vcítiť do identity mladých kreatívcov, ktorí vyrastajú v metropolitných mestách a oni zas úprimne nechápu, prečo sa z miest utiekame do našich záhrad.

- Áno a zároveň nie. Časť Bratislavčanov odchádza naspäť do svojich regiónov, na svoje chaty a do svojich záhrad. Časť ostáva a vytvára priestor pre kreatívny a kultúrny priemysel 21. storočia. Záleží na nás, čo vlastne chceme. Chceme mať modernú, technologicky vyspelú krajinu, kde sa bude vytvárať a podporovať kultúra 21. storočia, ktorá musí prísť v nadväznosti na to, ako by sme sa chceli vyvíjať. Alebo chceme mať Slovensko, ktoré udržiava status quo, kde sa príliš neexperimentuje, kde sa dbá na staré tradície a kde je kultúra vnímaná cez komerčné a folklórne obrazy. Sme na križovatke, aké Slovensko chceme mať v oblasti politických hodnôt, ideí, a tak sme na tom momentálne aj v kultúrnej oblasti. No pred tým, ako sa rozhodneme, je treba začať vnímať kultúru ako súčasť spoločnosti a nie ako okrajovú záležitosť, od ktorej nezávisí naša budúcnosť ako na počte predaných áut. Mali by sme začať chápať kultúru ako súčasť výbavy moderného vzdelaného človeka.