Odborník na protokol Marek Trubač: VIEME, kedy nám vo svete urobil Matovič najväčšiu HANBU!

Začnime aktuálnou témou. Ste odborník na správanie a etiketu politikov. Minulý týždeň premiér Matovič ostro zaútočil na poslankyňu Cigánikovú, keď povedal, že cigáni, no ona to má tak trochu aj v mene. A nebola to jediná jeho nemiestna kritika.
- V slovenskej politike sme si už zvykli na ostré slová, expresívne výrazy aj invektívy. Žiaľ, vyjadrenia pána Matoviča ku kritike pani poslankyne Bittó Cigánikovej sú žalostnou sondou do duše slovenského premiéra, ktorý si stále neuvedomuje, v akej pozícii sa ocitol po voľbách v marci tohto roka. Jeho správanie nemožno považovať za slušné, morálne a kultivované ani z pohľadu etikety a toho, čo si môže verejne dovoliť muž voči žene, a už vonkoncom nie z pohľadu dodržiavania základov protokolu osobou, ktorá reprezentuje Slovensko a jeho občanov.

Ako hodnotíte celkovo jeho komunikáciu so ženami?
- Musím konštatovať, že toto nie je prvá invektíva pána premiéra smerovaná k ženám. Veľmi nevhodne komunikuje aj s prezidentkou republiky, čo už uráža nielen ženy, ale aj nás mužov! Verím, že väčšina politikov koalície aj opozície sa hanbí za takéto správanie pána predsedu vlády.
Pri politikoch sa často hodnotí etiketa a dodržiavanie protokolu. Čo to vlastne presne znamená?
- Etiketa sama o sebe je niečo, čo sa očakáva, čo by ste mali urobiť v istých chvíľach. Vychádza to z našich tradícií, našej kultúry a každá krajina alebo kút sveta má iné zvyklosti slušného správania, empatie, ľudskosti a zdvorilosti. Protokol je na druhej strane niečo prísnejšie. Ten neodporúča, ale vyslovene prikazuje, zakazuje a nariaďuje.

Je pre politikov dôležité, aby ovládali základy protokolu a etikety?
- Je. Aj preto má každý jeden úrad ako je ministerstvo, Úrad vlády, kancelária ministerstva, či Národnej rady svoje oddelenia protokolu, niekedy zlúčené aj so zahraničným odborom. Protokol je dôležitý preto, lebo tu sa už pohybujeme v oblasti nielen reprezentácie vo vnútri štátu, ako napríklad s medzirezortnými inštitúciami, ale ide o reprezentáciu navonok. Opäť sú to isté zaužívané zvyklosti, ktoré sú pretavené do protokolu.

Viete uviesť príklady, čo napríklad spadá pod protokol?
- Je to aj preto, aby bol istý poriadok, aby každý vedel, kde má byť, aby sme vedeli ako správne vyvesiť štátne vlajky, zahrať štátnu hymnu, aby sme vedeli, kde máme stáť, kedy môžeme a nesmieme hovoriť. Protokol je síce prísny, ale bol vyvinutý ľuďmi preto, aby sa vedeli pri veľkých podujatiach dobre zorganizovať. V prvom rade úlohou protokolu je nebyť viditeľný, skôr neviditeľný ako radca alebo pomocná ruka, ktorá hovorí teraz ju pozdrav, podaj jej kyticu, sluší sa výmena darov takýmto spôsobom alebo, ako sa usádzajú hostia. Protokol má svoje miesto a opodstatnenie. Napriek tomu, že sa chceme v súčasnosti tváriť viac neformálne, vyhrnieme si rukávy, dáme si dole motýliky a kravaty, stále si myslím, že sú chvíle, kedy by štátna reprezentácia, diplomatický, štátny, ale aj iný protokol by mal byť dodržiavaný. Toto už dnes cítim aj nástupom súčasnej vlády pokrivkáva. Možno je to aj pre to, že mnoho ministrov je nových a musia sa do toho dostať.

Napríklad?
- Je to z rôznych smerov. Pán premiér Matovič, ktorý nastúpil, nikdy sa nevyznačoval nejakými tvrdými zásadami prejavovania etikety či protokolu. V prípade, že sa opozičný politik dostane na tak vysokú pozíciu, ako je vedenie vlády, tak nielen preto, že sa stretáva so svojimi kolegami a verejnosťou, ale aj preto, že reprezentuje a drží tú vlajku a pod jeho menom je napísané, z ktorej krajiny pochádza. Myslím si, že je načase, aby si osvojil svoju pozíciu, v ktorej by sa mal prejavovať aj rešpektovaním istých zásad.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Skúste byť konkrétnejší.
- To, čo najviac vytŕča, sú príklady nevhodného odevu. Napríklad, keď reprezentujete štát a prijmete odchádzajúceho bieloruského veľvyslanca v teniskách. Nemám nič proti premiérovi v teniskách, ak má výjazd v teréne alebo na prehliadke Skalnatého plesa. Ale keď prijíma ako najvyšší predstaviteľ krajiny veľvyslanca, ktorý zastupuje prezidenta danej krajiny, mal by ho prijať na takej náležitej úrovni, aby mu prejavil rešpekt aj oblečením. A toto podľa mňa prestrelil s tými teniskami.

Hovorili ste, že každý rezort, v tomto prípade Úrad vlády, by mal mať tím protokolistov. Nemali ho na to upozorniť?
- Neviem, do akej miery môže niekto ovplyvniť rozhodovanie pána premiéra, ktorý zaviedol zasadnutia vlády o šiestej hodine rannej. Pekné je, že ukazuje ľuďom, že aj politici si privstanú, ale neviem, či to je na úrovni vlády, aby sa ministri stretávali tak skoro, vzhľadom na to, že majú dlhé pracovné dni. Neviem, či sa dá nejakým spôsobom ovplyvniť pán premiér, to vedia jeho spolupracovníci. Protokolisti na Úrade vlády a ministerstvách – väčšina z nich je vysoko erudovaná s mnohými skúsenosťami. Protokol je potrebné do istej miery aj chápať, že na podobnú príležitosť treba prísť v topánkach. Je to podobné tomu, keď nás pán premiér poučuje, že treba nosiť rúško a nie je to hanba.

Zachytili ste nejaké porušenie protokolu aj na jeho zahraničných cestách?
- Nedávno sme sa rozptýlili virálnym videom, keď nevedel, že ide naživo. Ale ja hovorím, buď je to chyba jeho protokolistu, že ho neinformoval alebo vôbec nepočúval. Nato tam je protokol a ľudia z veľvyslanectva. Títo ľudia mu mali povedať – pán premiér, prejdete okolo média, poviete pár viet, je to naživo a bude to archivované. Vyvaroval by sa takému malému slovnému karambolu. Ak sa na to pozrieme z ľudského hľadiska, môže sa to stať každému. Bolo to vtipné a milé a nevidím to ako žiadnu katastrofu. Negatívne však vidím jeho fungovanie na princípe neriadenej strely, keď častokrát reaguje nečakane, čo mu môže zhoršiť renomé.

Je niekto, koho by ste pochválili?
- Pán Richard Sulík pred 10 rokmi bol predsedom parlamentu a myslím si, že aj váš denník zachytil kultovú fotografiu, ako počas leta prijal veľvyslancov v plátených nohaviciach a vykasanej košeli s krátkym rukávom, vyložil peňaženku na stôl a veľvyslanci v tmavých oblekoch na hrade debatovali s predsedom Národnej rady a on si tam zavolal médiá. Nafotili ho, samozrejme, vysmiali ho, že neovláda protokol. Keď sa prenesieme o tých desať rokov, dnes pán Richard Sulík urobil pokrok v tom, že už vie, kedy sa má inak obliecť a upraviť a myslím si, že evolučne dospel k tomu, že vie, kedy má byť formálny a kedy, neformálny. V súčasnosti je protokolárne odlišný človek. Prešiel si aj obdobím europoslanca a čím viac videl, tým viac sa naučil. Pán premiér je veľmi šikovný v tom, že dokáže šokovať a upútať pozornosť. To je jeho obrovská komunikačná zdatnosť. Ale poprosím ho, nech si dva razy premyslí, čo napíše. Nech nepíše o svojich občanoch, že sú múdrosráči. Jednoducho, nech svojich oponentov za každú cenu neponižuje a vypočuje si aj iný názor.

Ako vnímate nedávny spor pána Matoviča a prezidentky?
- Do prezidentského paláca je to päť minút pešo z Úradu vlády a myslím si, že by bolo slušnosťou, že keď chce pretestovať celé Slovensko, pani prezidentka by to mala vedieť ako veliteľka ozbrojených síl ako prvá, a až potom verejnosť a ostatní. Toto považujem za jeden z najväčších komunikačných prešľapov pána premiéra.

Premiér najskôr tvrdil, že jej postavenie je len formalita, neskôr, že jej nechcel kaziť víkend.
- Komunikovať na najvyššej úrovni sa nedá cez sociálne siete. Môžem cez ne lákať voličov, ukazovať šteniatka a púšťať neformálne informácie, ale informácie o riadení štátu nie. Žiaľ, súčasná politická garnitúra si na to zvykla rovnako ako médiá. Aké ľahké je hacknúť niekoho profil? Vyvoláme vládnu krízu len pre status, keď niekto urobí preklep? V etikete aj protokole je najvyšším prejavom slušnosti osobná komunikácia. Nie je problém, ak chce pán premiér napísať list prezidentke a vodič jej ho doručí. Ak sa s ňou nemôže stretnúť, môže jej zatelefonovať. Ale odkazovať si cez statusy na sociálnych sieťach je veľmi žalostné. Najhoršie je nekomunikovať, ale horšie je komunikovať zle.

Takže to vnímate negatívne?
- To je to isté, ako keď napíšem otvorený list a sťažujem sa na niečo, čo s vami osobne môžem vyriešiť. Avšak napíšem to na sociálnu sieť, aby všetci videli môj názor, akurát adresát to nedostane priamo, dozvie sa to, od tých druhých. Ak prevzal zodpovednosť za seba, mal by za svoje činy prebrať zodpovednosť. Považujem to za veľkú chybu v protokole aj v komunikácii. Vláda musí mať dobrý vzťah s prezidentkou. Musí si uvedomiť, že prezident menuje premiéra a nie naopak.

Ako by mala vyzerať komunikácia na sociálnych sieťach na premiéra?
- Asi je jedným z mála politikov po vzore Donalda Trumpa, ktorý si sám spravuje svoje sociálne siete. Časť politickej garnitúry si zvykla, že politici si operujú svoje profily sami, niektorí na to majú ľudí. Autenticita sa tam nedá zaprieť. Keď pán premiér niečo zvestuje cez sociálnu sieť, u voliča je to prakticky hneď v porovnaní napríklad s tlačovkami. Ide však o dvojsečnú zbraň. Na jednej strane obviňuje štátneho tajomníka pána Klusa, že takto vynáša informácie z krízového štábu, ale to isté robí samotný premiér. Facebook je dobrý na krátke a stručné informovanie, veselé informácie. Seriózne informovanie však potrebuje seriózny priestor. Tlačové agentúry a rôzne médiá môžu podrobnejšie a lepšie vysvetliť konkrétnu tému. Žiaľ, žijeme zvláštne obdobie, keď komunikáciu cez sociálne siete povyšujeme.

Takže ak zdieľa mačiatko, je to v poriadku, ale ak obviňuje občanov z niečoho, tak nie?
- To je ďalšia stránka pána premiéra – tá komunikačná. Vie vynikajúco pracovať s emóciou, vie ju perfektne vyvolať. Niektorí politici sú technokrati, chladní. Pán Matovič vzbudzuje silné emócie, či už pozitívne alebo negatívne. Horšie je to, že niekedy emócie prevažujú racionalitu. Pri komunikácii musíte stále najprv zaujať a potom podať informáciu. Pán premiér je skvelý v zaujatí, no to druhé viazne. Taktiež stále hľadá vnútorného nepriateľa a vinu na niekom inom.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Veľa odborníkov ho kritizuje, že nemá tím, ktorý by mu pomáhal so sociálnymi sieťami. Pomohlo by to podľa vás?
- Ťažko povedať. Pán premiér je podľa všetkého silná osobnosť so vzťahom k egocentrizmu, verí len sám sebe a je presvedčený o tom, že robí všetko najlepšie, no to nekritizujem. Chybou je, že človek tak časovo zaneprázdnený, musí vedieť delegovať právomoci a aj komunikácia by sa uľahčila, keby časť právomocí zveril svojmu tímu, ktorý možno má, len o ňom nevieme. Je načase, aby komunikáciu zvládol.

Ako funguje mediálny tím?
- Všetky rezorty majú aj svojich hovorcov a svoje komunikačné a mediálne oddelenia. Sú to práve ľudia, ktorí majú svojho nadriadeného odbremeniť. Ak premiér počas tlačovej konferencie povie jednu dôležitú informáciu osobne, tie ďalšie tlmočí tlačový odbor aj prostredníctvom statusov, tlačových správ alebo iným kreatívnym spôsobom. Je to odkaz práce premiéra a istým spôsobom aj politický marketing. Vzťah hovorcu politika je, samozrejme, aj o vzájomnej dôvere. Ja ako hovorca prezidenta musel som vedieť, že nech budem čokoľvek a kdekoľvek hovoriť, budem ho prezentovať na čo najlepšej úrovni. Človek na čele vlády nemôže robiť sám sebe správcu sociálnych sietí, hovorcu, protokolistu a tak ďalej.

Teraz je ešte dôležitejšie, aby ľudia prijali aj nepopulárne opatrenia. Má na to vplyv aj komunikácia predsedu vlády?
- Určite, áno. Premiér neustále opakuje, v čom má pravdu, že dostal do vienka ľudí po voľbách aj koronavírus. Myslím si, že nikto, ani opozícia nepochybuje, že problém by mal akýkoľvek premiér. Práve preto, v akej sme situácii, že mnoho ľudí má pomaly problém, čo dať do úst, kedy im premiér povie, že si to pokazili a sú múdrosráči a podobne. Nemožno očakávať, že ľudia ho neskôr podržia v ťažkej chvíli. Pán premiér tú empatiu, ktorú nesporne v sebe má, by mal viac prejavovať v komunikácii a prejsť späť do pokory. Mal by dôverovať aj tým z nás, ktorí sme počas prvej vlny poslušne sedeli doma.

V súčasnosti opäť eskaluje spor medzi premiérom a Richardom Sulíkom. Ten, tak ako na jar, rieši cez sociálne siete. Je to len náš fenomén alebo také správanie môžeme vidieť aj v zahraničí?
- Je to aj v zahraničí. Ak si pozriete predvolebnú kampaň v Amerike, medzi kandidátmi Trumpom a Bidenom bol tiež súboj na sociálnych sieťach, čiže nie sme žiadnym svetovým unikátom. Sociálne siete už majú dnes aj staré babky, aj šteňatá a niektoré veci. Nie je na tom nič divné, že politici ich používajú ako nástroj. Neviem si predstaviť, že by som sa pohádal s manželkou cez sociálnu sieť tak, aby to všetci videli. Isté veci by mali ostať v domácej kuchyni a nezaťažovať nimi voličov najmä v tak ťažkej chvíli. Osobne považujem za krok vedľa aj reakciu pána Sulíka, ako komunikoval svoju stranu sporu, ale osobne si myslím, že tento jav pretrváva v súčasnej vláde veľmi intenzívne. Neviem si predstaviť, ako by to fungovalo pred 20 - 30 rokmi, ako by sa pán Mečiar hádal s nebohým prezidentom Kováčom cez sociálne siete. Ani mi to nesedí na tých ľudí, ale žijeme také obdobie, že sa dokážeme virtuálne ešte aj pobiť.

Pána Matoviča ste prirovnali k Trumpovi. Ako to teda je?
- Je to reálna asociácia. Zoberte si – pán prezident Trump tiež robí neočakávané veci. Najradšej komunikuje sám, málokedy pustí komunikovať svoju hovorkyňu. Komunikáciu pána Matoviča aj Trumpa by som charakterizoval – čo na srdci, to na jazyku. Čo cíti v tom momente. Dar jeho úprimnosti je tak nebezpečný, že ak by vás chcel postaviť k múru a zastreliť, rovno to povie. Je veľmi nebezpečné, kam sa vydáva pán premiér v komunikácii aj na sociálnych sieťach.

Boli ste 10 rokov hovorcom pána Gašparoviča. Ako si na to obdobie spomínate?
- Každoročne som 10 rokov za sebou slávil každý štátny sviatok, či bolo teplo alebo zima, stále som bol oblečený v tmavom obleku podľa protokolu. Až keď do funkcie nastúpil pán Kiska a pozeral som v televízii, ako kladie vence, povedal som si, že by som si šiel zaklásť aj ja. Neviem, koľkokrát som za ten čas počul hrať štátnu hymnu a keď ju teraz počujem, chýba mi to. Po boku prezidenta som strávil 10 rokov, dá sa povedať, že štvrtinu života som pracoval pre prezidenta aj Slovenskú republiku. Táto skúsenosť bola pre mňa tiež skúškou sebakontroly. 10 rokov som sa musel správať skutočne striedmo a kultivovane aj vo svojom súkromí. Stávalo sa mi, že po ťažkom dni v práci som sa s manželkou rozprával príliš oficiálne, ako keby som jej čítal tlačové vyhlásenie.

Spolupracujete v súčasnosti s nejakými politikmi?
- Oslovujú ma aj aktívni, súčasní aj budúci snažiaci sa politici, ktorí chcú zlepšiť komunikáciu. Musím povedať, že vidím veľký rozdiel medzi tými, ktorí si moju prítomnosť objednajú sami. Skvelé je vidieť aj bývalého ministra, ktorý na sebe pracuje a robí poctivo krok za krokom na tom, aby zlepšil svoj komunikačný hendikep.

Čo robí hovorca prezidenta?
- Trávi s ním 2/3 času z jeho funkčného obdobia. Prežívate s ním aj čas, pokiaľ nie je na tajných rokovaniach, cestujete po Slovensku a do zahraničia. Hovorca má stále otvorené dvere k prezidentovi. Poviem to otvorene – videl som ho aj v trenírkach. Vedel som, kedy mal dobrú a kedy zlú náladu. Najlepšie je preto, keď si vyberiete človeka, ktorému dôverujete. Hovorca absolvuje denný program prezidenta, posiela tlačové správy, pridáva príspevky na sociálne siete, oznamuje novinky médiám, aj prostredníctvom prezidenta. Okrem toho koriguje telefonáty, žiadosti o rozhovory a je súčasťou komunikačnej stratégie úradu.

Ste stále v kontakte s pánom Gašparovičom?
- Áno, stretávame sa aspoň raz mesačne. Po toľkých rokoch sa medzi nami vytvoril priateľský vzťah, počas 10 rokov to inak ani nemôže byť. Bol som s ním viac času, než vtedy so svojou manželkou. S tým človekom som mal už taký vzťah, že aj napriek tomu, že som mu vykal a on mne tykal, beriem ho za veľmi blízku osobu. Vždy ma poteší, keď sa náhodne alebo cielene stretneme.

Chodia sa k pánovi prezidentovi radiť aj súčasní politici?
- Sú tu politici, ktorých prezident Slovenska prijímal, keď boli ešte disidenti alebo oponenti aj bývalej vlády. Ja tu vidím to, že niektorí politickí lídri, ktorí sa stretávajú s prezidentom pravidelne na rôznych podujatiach a ceremóniách, si vymenia pár slov a niektorí sa aj spýtajú na názor pána prezidenta. Samozrejme, to nie je také, že by pán prezident zasahoval do rozhodnutí súčasnej vlády. Sú niektorí ministri súčasnej vlády, ktorí dodnes nezabudli ako s nimi komunikoval prezident kedysi a teraz mu priazeň vracajú späť.

Poďme preč od súčasnosti. Vyštudovali ste vinárstvo, no dlhé roky ste sa venovali mediálnej práci. Je to celkom zvrat, ako ste sa k tomu dostali?
- Počas vysokej školy som ako každý iný žiak inkriminoval k hudbe a dobrej nálade a na každom vysokoškolskom internáte sú takzvané IRŠ – Internátne rozhlasové štúdiá. V minulosti to boli veľmi počúvané médiá, keďže možnosť internetu v mobile v tom čase nebola. Začal som pôsobiť v jednom IRŠ a dokonca som sa tam stal šéfom. Dostal som sa k moderovaniu rôznych podujatí, televízie a rádia. Cesta zo spravodajskej televízie k miestu hovorcu je pochopiteľná, pretože väčšina hovorcov je s mediálnou skúsenosťou.

Nie je vám niekedy ľúto, že ste nešli vinárskou cestou?
- Keď mi niekto povie, že som nešiel cestou vinára ale novinára, hovorím, že časť toho som vyštudoval. Písal som si to ako no – vinár. S tým, že to, čo ma bavilo, stalo sa mojou prácou, pretože som naozaj 10 rokov pôsobil v médiách a 10 rokov u prezidenta. A to, čo som vyštudoval, je teraz mojím hobby. Mám pivničku, v ktorej mám zásoby domáceho vínka.

Čomu sa venujete v súčasnosti?
- Komunikácia, protokol a etiketa. Robím lektorskú a vzdelávaciu činnosť v oblasti mediálnych tréningov, koučovania ľudí, ktorým sa možno nedarí verbálne alebo neverbálne presvedčiť svoje okolie o kvalitách. Pomáham im aj popracovať na vystupovaní, serióznosti a na tom, že aj etiketa a protokol majú svoj zmysel.

Marek Trubač počas rozhovoru povedal aj to, či by sme sa mali báť toho, že Igor Matovič je ako neriadená strela. V odpovedi spomenul aj expremiéra Vladimíra Mečiara. Vy si jeho odpoveď prečítajte v KOMENTÁRI POD DRUHOU FOTKOU V GALÉRII.