MRAZIVÁ pravda o KOLÚZNEJ väzbe podľa predsedu Slovenskej advokátskej komory: Sú za tým PENIAZE

Nedávno médiami prebehla správa, že vo väzbe zomrel obvinený advokát Ľubomír Krivočenko. Podľa niektorých informácií mu neumožnili podpísať splnomocnenie, aby s jeho zdravotným stavom mohla byť oboznámená rodina. Prešetrujete to?
- Nie je to prvý prípad úmrtia vo väzbe v posledných mesiacoch. My sme, samozrejme, veľmi rázne reagovali a žiadali sme kompetentných, aby túto záležitosť náležite, dôkladne a dôsledne preverili. Tiež sme boli a stále sme v kontakte s obhajcami zosnulého a ja osobne som komunikoval aj s jeho manželkou, ktorá nás žiadala o podporu v tejto veci. Bohužiaľ, ako stavovská organizácia máme limitované možnosti. Žiadame však prešetrenie, my to sami vyšetriť nevieme.

Podobné prípady možného nedodržiavania práv zadržaných, obvinených či odsúdených sa začínajú v poslednom období množiť. Je to zmenou ľudí na riadiacich pozíciách alebo je to tom, že sa viac takýchto prípadov medializuje?
- Myslím, že je to zvýšenou medializáciou. Takéto prípady sa diali aj v minulosti, o tom máme vedomosti. Len dnes je spoločenská atmosféra taká, že justičnému prostrediu je venovaný väčší priestor. Preto sa možno aj širokej verejnosti zdajú niektoré javy nové alebo neštandardné. Áno, oni sú samy o sebe neštandardné, no nepovedal by som, že sa vymykajú z toho, čo tu bolo v minulosti a na čo sme upozorňovali dlhodobo.

Na podobné nedostatky nás však dlhodobo upozorňuje Európsky výbor proti mučeniu. Čo sú najväčšie pochybnosti, ktoré nám Európa vyčíta?
- My ako advokátska komora vidíme rezervy vo väzobnom systéme, konkrétne v systéme a inštitúte kolúznej väzby, a to v dvoch smeroch. Jednak v jej dĺžke, pretože podľa nášho názoru je neprimeraná. Aj pri porovnaní s inými krajinami. Popritom sú to aj samotné podmienky väzby. Všetkým je zrejmé, že by mali byť na vyššej úrovni, to je otázka financií a priorít. Ja dúfam a verím, že tieto – bohužiaľ –  tragické prípady zvyšujú spoločenskú objednávku a tlak na zodpovedných, aby presmerovali časť financií aj do tohto segmentu.

Takže bez peňazí sa nič nepohne?
- Sú dve cesty, ako to riešiť. Jednak finančne, že sa bude investovať, a tým sa budú podmienky zlepšovať a zvýši sa minimálny štandard väzby. Druhá cesta je, že sa zmení trestná politika. Upozorňujeme aj na to, že máme neprimerane vysoké tresty. Tresty odňatia slobody sa dokonca niekde ukladajú tam, kde by sa mohol uložiť náhradný trest, ako sú napríklad verejno-prospešné práce. Prípadne používanie rôznych obmedzení, elektronických náramkov. Tých možností je mnoho, znížil by sa počet väznených osôb a zdroje by sa vedeli nasmerovať do vybavenia.

Začali sa už diať nejaké nápravy alebo je to stále v štádiu „čo by sa malo urobiť“?
- Vnímame veľmi pozitívne, že len čo sme sa listom obrátili na pani ministerku a adresovali jej návrh právnej úpravy, ako upraviť samotnú väzbu a jej trvania, tak došlo k vytvoreniu pracovných skupín na ministerstve spravodlivosti, ktoré sa majú venovať práve rekodifikačným prácam. Máme aj pozitívnu odozvu z koaličných strán, kde nám bola avizovaná podpora pre náš návrh.

Spomenuli ste elektronické monitorovacie náramky. Mali by sa začať viac používať elektronické prostriedky, je podľa vás problém v legislatíve?
- Vo vzťahu k náramkom nie je problém v legislatíve, je to skôr v tom, aby sa to vžilo do rozhodovacej praxe súdov. Aby s tým začali súdy viac pracovať, aby sa vytvorila aj technická, aj personálna infraštruktúra a ich zaradenie. Oni tu sú, ide len o to, aby sa začali používať v praxi. Vidíme, že sa to z roka na rok zlepšuje, no stále je tam obrovský priestor, ktorý by sa dal využiť. Väčší tlak by mal byť na súdy a trestných sudcov.

Nie je to aj mentalitou národa, že si ľudia povedia, že kto nie je zavretý a má „len“ náramok, tak je to pre nich ľahší trest?
- Skôr si myslím, že je to vec zvyklosti trestania, rozhodovania. Ak desiatky rokov rozhodujete, píšete, ukladáte tresty, tak je to niečo nové, nezaužívané. Možno sa niekomu javí, že je to neporovnateľné s klasickým výkonom trestu, no my musíme vnímať aj účel trestania. Aby došlo k náprave, aby sa páchateľ napravil a vrátil sa späť do života. Z tohto pohľadu náramky a aj iné tresty môžu prispieť k náprave a môžu mať pozitívny efekt, najmä u prvotrestaných osôb.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Ministerka Kolíková mi v nedávnom rozhovore povedala, že sa snažia viac používať napríklad video hovory na komunikáciu zadržaných s advokátmi či rodinou, keďže návštevy sú zakázané. Rozprávala som sa s viacerými advokátmi a tí mi vraveli, že to tak vôbec nie je.
- Nie, vôbec to tak nie je. Sme v dvoch rôznych rovinách – výkon trestu a výkon väzby. Možno vo výkone trestu je umožnené spojenie s blízkymi cez internetový hovor, no čo sa týka výkonu väzby, tam to zatiaľ nie je technicky možné. Nie je nám to umožnené, a to aj napriek tomu, že túto tému už viac ako rok otvárame.

To značí, že nie je dostatok počítačov, kvalitného pripojenia alebo miestností na to určených?
- Chcelo by to zmenu postoja ministerstva spravodlivosti a, samozrejme, aj finančné zdroje na vytvorenie technických podmienok a kapacít.

Ako by vyzeral podľa advokátov ideálny stav?
- Aby existovala miestnosť v Ústave na výkon väzby, na základe požiadania obvineného alebo samotného obhajcu by došlo k dohodnutiu online stretnutia. Došlo by k overeniu na oboch stranách, že na každom konci je oprávnená osoba. Berieme ako príkladný vzor Českú republiku, kde nám podrobne vysvetlili, ako to funguje. Môže ktokoľvek namietať, no v Česku to výborne funguje, šetrí to čas, energiu a náklady aj samotnému štátu.

Nie je tam predsa len nejaké riziko?
- Všetko sa dá nastaviť. My sme zodpovední za ochranu komunikácie z našej strany a za dodržiavanie našich predpisov. Nikto si u nás nedovolí ich porušiť – ak ich poruší, stratí licenciu, dokonca je tam riziko trestného stíhania. V tomto smere problém nevidím a mrzí nás, že to tak dlho trvá. Začali sme na to tlačiť už dávno.

Aká je teda vaša denná realita, čo sa týka fungovania advokátov a stretávania klientov počas pandémie?
- Je to veľmi náročné. Máme otázky od kolegov, ktorí sa obávajú ísť do väzníc pre nákazu, keď majú povinnosť poskytnúť obhajobu klientovi. Často sú v Ústave pre výkon väzby karanténne opatrenia. Situácia pre výkon obhajoby je veľmi náročná. Veľakrát sa stane, že sa zúčastníte na výkone, kde je niekoľko advokátov, niekoľko obvinených, vyšetrovateľ a na druhý deň vám oznámia, že jedna osoba bola pozitívna. Takže sú potom všetci v karanténe. Preto sme žiadali aj o možnosť očkovania, niežeby sme chceli byť výnimkami, ale naozaj pracujeme v miestnosti, kde prokurátor aj vyšetrovateľ sú zaočkovaní, na rozdiel od obvineného a obhajcu. To nám nepripadá fér.

To je pohľad advokátov. A ako to vnímajú obvinení? Oni to majú teraz dosť sťažené. Stretnúť sa s rodinou alebo so svojím advokátom.
- Je to tak. Veľakrát je obhajca jediný kontakt s vonkajším svetom. Obvinený potrebuje vedieť, čo môže očakávať, čo sa bude diať, a dožaduje sa stretnutí s obhajcom. Ak je však v Ústave napríklad stav karantény, tak je to všetko komplikovanejšie. Sťažuje to výkon obhajoby a určite to nezlepšuje ani psychický stav obvinených.

Nemôže počas pandémie situáciu zneužívať napríklad polícia, že sa nepovoľujú návštevy advokátov?
- Verím, že sa to takto nedeje. A aj z týchto dôvodov požadujeme očkovanie našich kolegov, najmä tých, ktorí sú v prvej línii pri obhajobách, aby tieto obavy neboli.

Ale predpokladám, že ste všetci testovaní, keď chodíte na úkony.
- Testovaní áno, ale veľakrát sa nariadi karanténa práve v ústavoch, kde má obvinený príznaky alebo bol v kontakte s pozitívne testovanou osobou.

Ľudia si možno ani neuvedomujú, že je rozdiel kritizovať inštitút väzby, teda jej potrebu, a výkon väzby, teda podmienky, v akých je vykonávaná. Pre vás, predpokladám, je problematický výkon väzby.
- Áno, už dlhodobo upozorňujeme – nielen odkedy sú medializované viaceré prípady, ale aj v súvislosti s Výborom proti mučeniu – že podmienky u nás sú neprimerané. Dokonca je rozdiel, v ktorom ústave na výkon väzby vykonávate väzbu. Pretože niektoré sú, nazvime to „slušnejšie“, iné sú absolútne nevyhovujúce. Upozorňujeme na podmienky a dĺžku väzby, ktorá nemá byť trestom a nemá viesť k tomu, aby sa niekto priznal či komunikoval. Má zabrániť, aby nemaril vyšetrovanie, neovplyvňoval svedkov. To sú hlavné účely, prečo väzba ako inštitút funguje a je správne, že tu je.

Áno, je pravda, že verejnosť automaticky považuje obvinených ľudí za odsúdených, takže im želá tvrdý trest a väzbu.
- Ale všetko má mať svoje limity, treba si uvedomiť, že ide o nevinné osoby, nie sú ešte odsúdené a ani nemusia byť. A ten čas, ktorý tam strávia, si nesú so sebou celý život. Treba preto docieliť, aby väzba trvala len v nevyhnutnej miere.

Vraveli ste, že spolupracujete s ministerstvom spravodlivosti, že sú predpoklady, že niektoré nedostatky sa zmenia. Máte pocit, že teraz je komunikácia s ministerstvom lepšia? Či vždy brali na vás ohľad a pripomienky boli zapracovávané?
- V mnohých oblastiach áno. No čo sa týka trestnoprávnych predpisov, tak asi 15 rokov sme prichádzali opakovane so sériou pripomienok návrhu novelizácie zmien, či už výšky trestu, alebo procesným úpravám. Bohužiaľ sa nám nedarilo posledné roky presadzovať zmeny z rôznych, aj politických dôvodov, čo je na škodu celému trestnému právu. Veľmi by sme uvítali, keby tentoraz zriadené pracovné skupiny prišli aj k reálnym záverom a podarilo sa štandardizovať úpravu.

Pripadá mi to nelogické, keď štát ignoruje požiadavky organizácie, ktorá združuje 5 600 advokátov, ktorí sú denne vystavení problémom v právnickej praxi. Neškodí tak štát sám sebe?
- Je to výsostne o trestnej politike štátu, kto si akú zvolí. Každá trestná politika, samozrejme, musí rešpektovať právo na obhajobu. Je dôležité sa o týchto témach rozprávať, treba robiť nápravu, kým sa dá.

Posledný rok sa dejú viaceré udalosti, ktoré sú výrazne medializované. Napríklad zrušenie väzby u Moniky Jankovskej a jej nahradenie domácim väzením s náramkom. Ako však vychádzala z nemocnice, pred bránou ju čakala polícia a opäť ju zadržala za 10 rokov starú kauzu Fatima.
- Nie je to prvýkrát. Tento spôsob orgány činné v trestnom konaní použili v minulosti aj v prípade iných záujmových osôb. To neznamená, že je to správny postup. Tu je potrebné apelovať na integritu sudcov, ktorí majú posúdiť okolnosti, spôsob, účel. Musím konštatovať aj pozitívnu správu, Najvyšší súd v niektorých prípadoch zjednal nápravu, tak verím, že bude nastavovať limity aj týmto technikám. Okrem toho už aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva sú rozsudky, podľa ktorých reťazenie väzieb nie je v poriadku.

Stalo sa to vo viacerých prípadoch, keď boli ľudia „pompézne” zadržaní, napokon však po istom čase vo väzbe boli prepustení na slobodu.
- Sledujeme v poslednom období mnohé rozhodnutia, kde sa testuje integrita sudcov, ktorých potrebujeme dnes viac ako soľ. Vo všetkých smeroch, bez ohľadu na osoby a obsadenie, sa musí rešpektovať zákonnosť postupov a výslednú kontrolu vykonáva súd. Preto vítame rozhodnutia, kde je integrita a odvaha sudcov napriek verejnej mienke.

Môže sa to navonok javiť, ako keby niektorí ľudia mali byť zadržaní za každú cenu.
- Teraz prežívame obdobie, keď je obrovský mediálny priestor venovaný justícii, čiže môže sa javiť, že zrazu sa to prísnejšie sleduje. Ale nepovedal by som, že z pohľadu postupov aj pochybení prežívame niečo iné, ako sa doteraz historicky dialo. To však neznamená, že je to správne. Preto si stojíme za tým, že napriek tomu, že odhaľujeme zločin, trestáme porušenie zákona a snažíme sa nastoľovať spravodlivosť, tak pri všetkých týchto cieľoch musíme prísne rešpektovať zákon a zákonnosť postupov. Nesmieme ísť podľa zásady, že účel svätí prostriedky, pretože v takomto prípade sa nám to vráti.

Ako?
- Treba rátať s tým, že potom tu už nebude právny štát, stabilita. Každý polrok, každé dva roky po voľbách budeme svedkami iných excesov. Som presvedčený, že kľúčové zložky tohto štátu, špičky súdnictva, vedenie prokuratúry aj Ústavný súd sú obsadené správnymi ľuďmi. Ľuďmi, ktorí chápu, aké sú limity, a na konci dňa všetci podliehame prieskumu Štrasburského súdu, takže ako krajina máme aj medzinárodné právne záväzky. Z môjho pohľadu ochrana tu je, ale treba ju zdôrazňovať aj v priebehu týchto krátkodobých aktov. Aby sme nerobili veci len preto, aby tu bola šou, ale aby sa išlo prísne, striktne v medziach a limitoch zákona.

Z vášho pohľadu sa nedeje niečo, čo sa pred pár rokmi či mesiacmi nedialo, alebo ak aj áno, tak len výnimočne?
- Viac sa o tom hovorí. A sme radi, že sa rozpráva o veciach, kde sú excesy, pretože sa viac zvýrazňuje, čo už je za hranou a kde sa už ísť nemá.

Ale čo je už za hranou? Niektoré zásahy z nedávnej minulosti sa podobajú vojenskej prehliadke.
- Dôrazne žiadame, aby všetky príslušné zložky rešpektovali zásadu zdržanlivosti a primeranosti. Tieto zásady nie sú samoúčelné, sú základnými zásadami trestného práva a všetci sa nimi musia riadiť. Zdržanlivosť je tu na mieste, pretože ide o ľudské osudy a mnohé kroky už nie je možné zvrátiť. Opak je potom to, že síce s veľkou pompou niekoho pred kamerami odvedieme, ale na konci dňa musí generálny prokurátor konštatovať, že išlo o nezákonné obvinenie, ktoré nespĺňalo ani základné zákonné požiadavky. To sa v demokratickej krajine nesmie stávať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Zadržiavajú sa aj osoby, ktoré sa mohli verejnosti zdať ako nedotknuteľné, napríklad vysokí policajní funkcionári či sudcovia. Generálny prokurátor mi v rozhovore povedal, že určite to neznamená, že systém je prehnitý, a že v týchto funkciách sú ľudia na správnom mieste a ten spoločenský tlak na ich osoby je naozaj obrovský.
- Som rád, že to hovoríte. Preto treba aj z pohľadu médií uisťovať verejnosť, že v kľúčových momentoch sú tu brzdy a protiváhy a aj my ako obhajcovia chceme byť tou brzdou. Preto túto tému otvárajú aj obhajcovia konkrétnych ľudí v konkrétnych prípadoch, kde upozorňujú na excesy a nezákonnosť. Treba uisťovať a dožadovať sa integrity aj autority, či už prokurátorov, alebo jednotlivých sudcov, aby sa nerobili lacné rozhodnutia. A ja verím, že vo väčšine prípadov to tak nie je.

Hranica medzi tým, čo je za čiarou a čo nie, môže byť veľmi tenká. A polícia občas musí demonštrovať svoju silu, aby získala rešpekt verejnosti a upozornila, že za medze zákona sa neoplatí ísť.
- Všetko má svoje hranice a malo by sa to posudzovať podľa okolností. Koho idú zadržať, či je držiteľom zbrojného preukazu, či má v držbe zbrane, či vykazuje potenciálne znaky agresivity, či môže prísť k ohrozeniu zasahujúcich príslušníkov a podobne. To všetko vieme vyhodnotiť. Na druhej strane vieme, že mnohí, ak by ste ich vyzvali, dostavili by sa na výsluch. Hranica tam je. Treba hodnotiť aj primeranosť zásahu vo vzťahu k okoliu, rodinným príslušníkom, maloletým deťom. Niekde, si myslím, zasahujeme neprimerane, akoby sme chytali teroristov.

Takýchto zásahov bolo mnoho, dokonca polícia využila aj vrtuľník. Šokujúce však bolo zadržanie šéfa SIS Vladimíra Pčolinského. Vyrazenie dverí v bytovom dome o piatej ráno a spôsob, akým polícia na zadržanie upozornila, nám spravilo veľkú hanbu v zahraničí a určite sme stratili aj dôveryhodnosť v očiach iných krajín.
- Dám k tomu len jednu poznámku. Myslím, že je čas, aby všetci kompetentní a zodpovední prehodnotili spôsob a formu zásahov, zásadu primeranosti, proporcionality aj zdržanlivosti.

A najväčšie prekvapenie je, že po takomto ozbrojenom zadržaní a po nejakom čase Najvyšší súd osobu prepustí, pretože nevidí dôvody na väzbu.
- To je neprípustné. Navyše, v takej situácii sa môže ocitnúť hocikto, či už zavinene, ale niekedy aj nezavinene. A ak na jednej strane dovolíme vzniesť obvinenie v štýle „jedna babka povedala“, tak takéto obvinenie môže vzniesť aj na vás hocikto.

Napriek tomu sa to deje.
- Ak eticky pochybí advokát, máme orgány, ktoré to vyhodnotia. Každý môže na advokáta podať sťažnosť. Myslím, že je čas pýtať sa a vyhodnocovať aj zodpovednosť práve pri takýchto excesoch, pretože za každou vecou je niekto podpísaný, kto to tak vyhodnotil. Nehovorím, že trestať, ale vyhodnocovať, nenechať to len tak, že „veď to bola anonymná polícia“. Dožadovať sa nápravných očistných mechanizmov, aby sa to neopakovalo. Ak obvinenie nemá svoje náležitosti a napriek tomu je vznesené, niekde sa stala chyba.

Príkladom je prípad sudcu Richarda Molnára, ktorý bol nedávno prepustený. Dokonca Najvyšší súd mu uhradil ujmu 3 000 eur.
- Lepším príkladom je rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorým zrušil obvinenie v dvoch prípadoch v kauze Víchrica. Krásne je odôvodnenie GP, že obvinenie bolo nezákonné, lebo skutok nebol nijakým spôsobom vymedzený tak, aby vôbec obvinený vedel, proti čomu sa má brániť. Bolo porušené jeho právo na obhajobu. A to je to, čo by sa nemalo diať. Som rád, že došlo k náprave. Malo by to však pôsobiť preventívne aj pred ďalšími nezákonnými obvineniami.

Vznesenie obvinenia však nevisí na jednej neurčitej výpovedi. A v tomto prípade to tak zrejme bolo. Malo ísť, tuším, o výpoveď sudcu Sklenku.
- V tomto prípade to tak zrejme bolo. Ani Ústavný súd nedal súhlas na vzatie do väzby, už tam bolo vidieť, že niečo nesedí. Treba ísť zákonnou cestou, radšej pomalšie, nepredbiehať, neunáhliť sa.

Druhou stránkou veci je to, ako to pôsobí na ľudí. Ich dôvera v spravodlivosť určite klesá.
- Nemyslím, že to bežný človek extra vníma. Keď je raz niekto presvedčený o niekoho vine, tak to vníma veľmi subjektívne.

Ale sú tu susedské spory či rodinné právo a dohadovanie sa rodičov o starostlivosť o deti. Ich dôvera v súdny systém je nízka, sú zúfalí a presvedčení, že im nikto nepomôže, pretože nemajú v ruke tie správne karty.
- To je pravda. Treba začať od seba. Áno, trpíme vysokou mierou nedôvery v justičnom prostredí. No niekde treba začať a dôveru obnovovať. A dá sa to iba zákonnosťou. Z bezprávia nevzniká právo. Nedá sa nastoliť právny stav nerešpektovaním práva a zákonov.

Áno, to, že niekto spáchal nezákonnú činnosť, neznamená, že my sa voči nemu môžeme správať nezákonne.
- Presne tak. To je vec civilizovaného kultúrneho právneho štátu. Treba zakročiť jasne, rázne, ale zákonne.

K tejto téme ste nedávno ako komora vydali znepokojujúcu správu, že dochádza k porušovaniu prezumpcie neviny. Aké sú konkrétne príklady?
- Príkladov je mnoho. V prvom rade sme svedkami mediálneho odsúdenia osoby, dokonca aj zástupcami verejnej sféry, nenáležitého komentovania, kde sa navodzuje dojem, ako keby to nebolo len v rukách príslušných zložiek. Potom sú to úniky zo spisov, publikovanie celých častí svedeckých výpovedí, možno niekedy aj účelovo. Všetko to narúša právo na obhajobu, ohrozuje výsledok vyšetrovania. Mnohokrát to znemožňuje obvinenému, aby sa bránil, pretože môže prísť ku koordinácii svedectiev proti nemu. Rovnako aj spôsob zadržiavania, keď sme boli svedkami hollywoodskeho zadržiavania, nesvedčí ani záujmu preukázania sily štátu. Štát preukáže svoju silu, keď dôjde k odhaleniu páchateľa, jeho usvedčeniu a právoplatnému odsúdeniu.

Ako sa môžu tieto osoby brániť, ak majú pocit, že je porušovaná prezumpcia ich neviny?
- Sú tu nástroje právnej ochrany, či už vo vzťahu k ochrane dobrého mena, alebo zodpovednosti štátu za škodu, ktorú spôsobil, ak napokon príslušná osoba nie je odsúdená. Ale to sú náhrady, ktoré sú zanedbateľné z pohľadu ujmy, ktorá osobe vznikne. V zásade ide o neriešiteľné situácie.

To neznie veľmi pozitívne.
- Teoreticky nárok máte, fakticky vám česť nič nevráti.

Nemali by ste vyvíjať tlak aj vy ako advokáti? Napríklad Veronika Remišová či premiér Matovič na svojich verejných profiloch zdieľali príspevky, kde vyjadrovali radosť nad zadržaním niektorých osôb, hoci im nebola preukázaná vina.
- To, myslím, nebolo veľmi šťastné. Preto aj v poslednom čase máme mnoho mediálnych výstupov o rešpektovaní prezumpcie neviny. Atmosféra je však tak nastavená, že verejnosť to veľmi nechce počúvať.

Prečo?
- Ja tomu rozumiem. Ak sa preukáže, že informácie, ktoré prenikli na verejnosť, sú pravdivé, tak sú desivé. Netreba mať zavreté oči, ale napriek tomu je to vec kultúry štátu, vec, ako sa vysporiada s vlastnou minulosťou, ako nastolí spravodlivosť. Keď infikujeme národ falošnou predstavou spravodlivosti, ktorá sa dosahuje inak ako zákonnou cestou, procesom, na základe riadnych dôkazov, tak na to doplatí celá spoločnosť.

Znie to, akoby sa museli vystriedať dve-tri generácie, aby to fungovalo správne.
- Presne k tomu smerujem, ale preto si myslím, že dnes už treba hlasno hovoriť – aj za cenu, že je to nepopulárne. To, čo hovorím teraz vám, za to mi nebudú tlieskať. Je to naša úloha, je to pre dobro ľudí. Nie preto, že chceme uchrániť zločincov. Je to v záujme všetkých, aj najohrozenejších skupín. Je tu mylné nastavenie spoločnosti, keď advokátov často verejnosť posudzuje, že sú tí, ktorí pomáhajú zločincom a aj s nimi páchajú trestné činy. Nemožno stotožňovať advokáta so zločincom a s jeho konaním. Našou úlohou je však chrániť práva každého, bez rozdielu. Je to v záujme celej spoločnosti. Systém musí fungovať tak, že keď polícia zadrží vodičský preukaz, tak vám príde na účet výživné na dieťa. Že sa to nebude dať vybaviť. Keď komentujem všetky tieto medializované prípady, tak myslím aj na tieto zdanlivo drobné veci, to musí fungovať naprieč systémom.

V závere rozhovoru sme VIliamovi Karasovi položili túto otázku: Aby systém fungoval správne, musí mať kvalitných ľudí. Ich nedostatok je pritom na prokuratúre aj Policajnom zbore. Potom sa advokáti sťažujú, že za 100 dní väzby nebol vykonaný ani jeden úkon. Je to akceptovateľný dôvod?

JEHO ODPOVEĎ SI PREČÍTAJTE V NAŠEJ GALÉRII.

Hlas okomentoval záver vládnej krízy: Potvrdili sa naše slová, je to jedno nechutné divadlo!

MATOVIČ KONČÍ na poste premiéra, Sulík ho chce pozvať na obed alebo večeru!

NEČAKANÉ priznanie ministra Budaja v priamom prenose: Spätne priznal Krajčího OBROVSKÚ CHYBU!