Po úmrtí exministra školstva ďalšia ŠOKUJÚCA správa: Zomrel bývalý minister kultúry Hudec!

Len minulý týždeň obletela Slovensko správa o smrti bývalého ministra školstva Lászla Szigetiho († 64), ktorý zomrel po boji so zákernou chorobou. Dnes sa krajina dozvedá o ďalšej veľkej strate z radu slovenských exministrov.

Vo veku 74 rokov zomrel v pondelok bývalý minister kultúry, slovenský spisovateľ Ivan Hudec. Pre TASR to potvrdila hovorkyňa Matice slovenskej (MS) Veronika Grznárová.

Ivan Hudec sa narodil 10. júla 1947 v Nitre. V rokoch 1962 až 1966 študoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Po maturite pokračoval v štúdiu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LF UK), úspešne ho ukončil v roku 1972.

Pôsobil na viacerých pracoviskách ako praktický lekár, pedagóg, vedecký i riadiaci pracovník. V rokoch 1972 – 1973 bol lekárom v Žiline, v období rokov 1973 – 1975 pracoval v Nemocnici L. Dérera v Bratislave na Kramároch. Stal sa odborným asistentom na Katedre radiodiagnostiky LF UK (1975 – 1978), bol pracovníkom Výskumného ústavu humánnej bioklimatológie v Bratislave (1978 – 1982).

NA IVANA HUDCA V ČASE JEHO ÚRADU NA MINISTERSTVE SI ZASPOMÍNATE V GALÉRII >>>

V rokoch 1982 – 1985 bol primárom Okresného ústavu národného zdravia v Čadci, napokon vykonával funkciu námestníka riaditeľa v Diagnosticko-liečebnom ústave (1985 – 1990). Publikoval viac ako 50 odborných prác doma i v zahraničí, okrem iného vypracoval metodiku počítačového zberu dát pre rádiodiagnostiku, organizačné postupy na určenie výkonov praktického lekára.

Článok pokračuje na ďalšej strane >>>

Už počas štúdia na LF UK bol spoluzakladateľom študentského divadielka malých javiskových foriem – bratislavského Divadla u Rolanda, kde pôsobil ako autor, režisér, herec a organizátor. Spoločne s Petrom Belanom spoluautorsky pripravil 11 hier, z nich bola najúspešnejšia hra Ostrovy (1974, knižne vyšla až v roku 1992 spolu s ďalšími dvoma hrami pod názvom Triptych o Ďzure, Ostrovoch a Dravcovi). Neskôr sa dramatickej tvorbe venoval iba príležitostne.

Ako prozaik knižne debutoval románom Hriešne lásky osamotených mužov (1979), nasledovali zbierky poviedok Bozk uličníka (1981), román Ako chutí zakázané ovocie (1981), historický román Pangharty (1985), románová novela Čierne diery (1985), ďalšia zbierka poviedok Záhadný úsmev štrbavého anjela (1987) a tiež novela Experiment "láska" (1989).

Spoločne s Petrom Valom napísali dramatickú trilógiu z veľkomoravského obdobia Knieža (1986), Bratia (1988), Kráľ Svätopluk (1990).

Je autorom historizujúcej grotesky Praotec Samo (1990), kníh Biela pani, mŕtvy pán… (s Petrom Jarošom, 1992) či Báje a mýty starých Slovanov (1994). Jeho prozaické diela vyšli v českom, maďarskom, poľskom, ruskom či ukrajinskom preklade. Ako kultúrny a politický publicista popri príspevkoch v periodikách napísal knižku politických komentárov Slovensko vlasť moja (1994).

Článok pokračuje na ďalšej strane >>>

V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ho zvolili za poslanca Slovenskej národnej rady, kandidoval za Komunistickú stranu Slovenska, ktorá sa pretransformovala na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ). Za SDĽ sa uchádzal o hlasy voličov aj v roku 1992, v Národnej rade (NR) SR však pôsobil ako nezávislý poslanec a podporoval vládne Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.

V predčasných voľbách v roku 1994 už kandidoval za HZDS. V tretej vláde premiéra Mečiara sa stal ministrom kultúry, funkciu vykonával počas celého volebného obdobia – od 13. decembra 1994 do 29. októbra 1998. Zároveň pôsobil na postoch predsedu Rady vlády SR pre masmédiá, člena Rady vlády pre národnosti a člena Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog.

Poslancom za v tom čase už opozičné HZDS bol aj v ďalšom volebnom období (1998 – 2002). Pôsobil ako externý kultúrny radca vyššieho územného celku Trenčianskeho samosprávneho kraja. Vykonával aj súkromnú lekársku prax a bol majiteľom vydavateľstva Print-Servis (1992 – 2012).

NA IVANA HUDCA V ČASE JEHO ÚRADU NA MINISTERSTVE SI ZASPOMÍNATE V GALÉRII >>>

Ivan Hudec bol nositeľom najvyššieho štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy (1998), laureátom viacerých literárnych cien, získal ocenenie Osobnosť Kysúc – za celoživotné dielo (2011). Bol členom Spolku slovenských spisovateľov. Žil v Bratislave, bol ženatý, má tri deti: dcéry Alexandru, Barbaru a syna Gregora (1975).