Týranie alebo biznis? Matka, ktorej vzali syna, tvrdí, že ju obvinili z pomsty

Dominik Vasiľ (5) je už druhý týždeň bez mamy. Jeho mama Erika (29) ho vraj týrala. Ona to rozhodne odmieta.

„Dominika mi vrátia! Musia mi ho vrátiť!“ vyslovuje rázne a odhodlane Košičanka Erika Vasiľová.

Kým iné vety skladá s bojazlivou opatrnosťou, odhodlanie získať späť syna Dominika dáva najavo až prekvapujúco energicky.

Košický súd jej ho predbežným opatrením umiestnil do detského krízového centra. Pre slobodnú matku, ktorá sa o syna stará päť rokov sama, to bol šok.

„Poznám matky, ktoré sú na deti tvrdšie, bijú ich a žijú s nimi v otrasnejších podmienkach, no tie nerieši nikto. Možno som mu dala výchovnú facku, ale za svojím obvinením nevidím nič iné len pomstu,“ naznačuje Erika, prečo sa dostala do problémov, ktoré teraz zamestnávajú desiatky ľudí, úrady a súdy.

„Podnájmy boli pre mňa drahé, východisko som videla v krízovom centre. Prijali ma v Zariadení núdzového bývania na Adlerovej ulici,“ vysvetľuje slobodná matka, ako si našla útočisko po tom, čo otec vinou nezaplatených dlhov predal byt.

„Celkom to tam ušlo. Hlavne vyžadovali, aby bol poriadok, čo mi nerobilo problém,“ spomenie základné pravidlo, ktoré musela dodržiavať. Teda okrem platenia zhruba sedemdesiateurového nájmu.

„Dalo sa to zvládnuť, brala som príspevok v hmotnej núdzi, mali sme prídavky i výživné, kým sa dalo, niečo som zarobila na brigádach, občas mi pomohli zo zahraničia aj bratia.“

Bývanie jej predlžovali každý polrok, celkovo štyrikrát. Maximálne, ako je podľa vnútorných pravidiel možné. Aj to svedčí o tom, že vedenie centra s ňou bolo zrejme spokojné.

Napokon, uviedli to aj vo svojom stanovisku pre úrady. Tie si ho však vyžiadali až po odobratí Dominika!

Lenže po januári tohto roku jej už na Adlerovej ulici bývanie predĺžiť nemohli.

„Rok som mala podanú žiadosť o bývanie v Krízovom centre Dorka, žiadala som aj mesto o sociálny byt. Teraz som bola rada, že ma prijali aspoň v Dorke. Netuším, kam by som inak šla.“

Prišla však do zariadenia, kde platia iné, prísnejšie pravidlá. Zo začiatku vraj bolo v novom ubytovaní podľa Eriky všetko v poriadku. Neskôr začala cítiť nátlak.

„Napríklad v ustavičnom zdôrazňovaní, že si mám hľadať prácu, lebo sa mi končí zmluva. Hľadám si, ale pre matku s maličkým dieťaťom to nie je jednoduché.“

Potom si vyslúžila poznámku, že je arogantná. „Netuším prečo, veď ja sa tam ani s nikým poriadne nebavím. Som skôr uzavretá.“

V tom má zrejme pravdu, lebo aj na nás tak pôsobí po celý čas. Viac sa vie rozhovoriť, len keď sa pýtame na syna.

„Podľa mňa je to bežné dieťa, aj keď trochu živšie. Snažila som sa, aby mu nechýbalo nič z toho, čo potrebuje. Mal čo jesť i čo si obliecť, dostával sladkosti a hračiek mal toľko, že ja vo svojom detstve som o tom mohla len snívať.“ Napriek tomu sa v Dorke o nej roznieslo, že Dominika týra.

„Podľa mňa to spôsobil konflikt so spolubývajúcou. Mala samostatnú izbu, kým ja bývam v časti, ktorá je spojená s kuchyňou. Do kuchynky chodila kedykoľvek, nemali sme s Dominikom žiadne súkromie. Tolerovala som, že si často po sebe ani neupratala, ale keď začala používať môj toaletný papier, zápalky či kanvicu, ozvala som sa. Možno preto zašla za sociálnym pracovníkom a vymyslela si, že syna bijem,“ hľadá Erika pozadie dôvodov, pre ktoré vedenie Dorky upozornilo úrad práce sociálnych vecí a rodiny a spustilo mašinériu, ktorá vyvrcholila tým, že Dominik skončil v náhradnej rodine.

„Bolo našou zákonnou povinnosťou upozorniť úrad sociálnoprávnej ochrany, že sú porušované práva dieťaťa. V tomto zmysle sme zároveň podali aj trestné oznámenie na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach. Prípad budú riešiť orgány činné v trestnom konaní. V tomto štádiu je preto nevhodné, aby sme podávali k prípadu vyjadrenia pre médiá“, zareagovala riaditeľka Dorky Jolana Šuleková.

Do úradu však z Dorky išli informácie, že Erika svoje dieťa bila varechou, kričala naň, vinila ho zo svojej situácie či vyhadzovala na chodbu.

Že by sa Erika v priebehu necelých troch mesiacov tak zmenila, keď v predchádzajúcom zariadení nič podobné nespozorovali?

„Všetko je to zveličené a skreslené,“ tvrdí Erika. „Kto ma videl Dominika biť? Vraj plakal, ale plakali tam aj iné deti! Kto si bol istý, že plakal práve on? Alebo som ho vraj zamkla do kúpeľne. Hej, bol v nej, keď raz prišla sociálna pracovníčka, ale nebol zamknutý, vliezol tam pri hre,“ vysvetľuje časť obvinení, ktoré s ňou putujú po úradoch a súdoch.

Dve strany, dva protichodné pohľady. Tak ako odpovede na otázku, či ju upozornili, že sa k dieťaťu správa nevhodne. Kým Erika tvrdí, že nie, riaditeľka Dorky vraví, že áno. Vyberte si. V každom prípade, úradníci na upozornenie z Dorky zareagovali a súdu už o pár dní dali podnet na odobratie Dominika. Erika o tom netušila.

„Nikto nič nevyšetroval, stačilo im nejaké skreslené obvinenie,“ rozhorčuje sa. Aj súd vraj Eriku vynechal.

Kým v uznesení sa píše, že rozhodoval v prítomnosti matky, Erika tvrdí, že tam nebola. O všetkom sa vraj dozvedela, až keď jej riaditeľka Dorky priniesla uznesenie.

Dominika si ešte v ten deň odviedli náhradní rodičia. Rovno zo škôlky, asi sto kilometrov od Košíc, aj keď súd rozhodol, že bude v Dorke. Bez toho, aby o tom šokovanú matku niekto aspoň informoval.

„My to vnímame ako jeden veľký biznis. S dieťaťom totiž putujú aj finančné prostriedky,“ myslí si Eva Zummerová z Asociácie prijímateľov sociálnych služieb, ktorá sa Erikiným prípadom začala zaoberať.

„Aké kupčenie, vari deti predávame? Naopak, robíme všetko pre to, aby sa vrátili rodičom,“ oponuje Jolana Šuleková.

Erika začala o syna okamžite bojovať, brániť sa, poukazovať na chyby úradníkov. Prešlo však dlhých päť dní, kým Dominika znova uvidela. V prítomnosti psychologičky a ďalších dvoch ľudí. Dosiahla však, že už nie je ďaleko u profesionálnych rodičov, ale v krízovom centre v Dorke.

„Ja k nemu môžem len raz za týždeň. To je zúfalo málo,“ naznačuje, že konečným cieľom jej boja je mať Dominika pri sebe. Lenže takto nám odpovedal Igor Jakeš z ÚPSVaR Košice na otázku, ako si preverili tvrdenia z Dorky:

„Úrad vyhodnotil podnet ako vysokú mieru ohrozenia dieťaťa, preto vykonal nevyhnutné opatrenia na ochranu života a zdravia dieťaťa. O predbežnom umiestnení dieťaťa do krízového strediska rozhodol súd, nie úrad, a to na základe predloženého podnetu.“

Zdá sa teda, že v zamotanom prípade sa tak skoro nevyjasní. Erika musí dokázať, že je matka, ktorá sa o svoje dieťa vie primerane postarať. A to zrejme potrvá omnoho dlhšie než jeho odobratie.

„Ak by matka dieťa týrala dlhodobo, neverím, že by si to neboli všimli pedagogičky v materskej škole či zamestnanci v zdravotníckych zariadeniach. Určite by na to upozornil aj otec dieťaťa, o to viac, ak s matkou spolu nežili.“ Situácia, v akej sa ocitol Dominik, môže byť podľa nej značne traumatizujúca.

„Hlavne ak mu nebolo všetko dianie okolo neho dostatočne vopred vysvetlené. Ak totiž roky žil iba s matkou, je vysoká pravdepodobnosť, že sa medzi nimi vytvorila silná pozitívna emocionálna väzba a odrazu sú v jeho blízkosti len cudzí ľudia. Takéto prípady je potrebné prešetrovať veľmi citlivo, aby inštitúcie v snahe pomôcť dieťaťu neurobili opak, teda, že nevedome ublížia dieťaťu.“